O štvorlístkovom prasiatku

O štvorlístkovom prasiatku (Rozprávka)
- ...bolo to s mojím prabratancom, štvorlístkovým prasiatkom. Volalo sa vlastne Kvíkoslav a doma ho volali tak po domácky - Kvičko. Ako ráčite počuť, celkom obyčajné bravčové meno! A veď Kvičko bol tiež len obyčajný a bol by taký aj zostal. No jedného dňa urobil neočakávanú vec: na dvore pri plote našiel a zjedol - šťastie. Teda aby ste rozumeli - zjedol takú štvordielnu ďatelinu zvanú štvorlístok. Keby sa to stalo inému tvorovi, nič by sa nestalo. Ale prasiatko je na novoročných pohľadniciach tiež určené pre šťastie, ako aj štvorlístok.

Keď teda jedno šťastie zjedlo druhé šťastie, stretli sa odrazu dve šťastia. Tým činom vzniklo nahromadené, čiže združené šťastie, a hneď sa aj začali diať neuveriteľné veci.

Vo chvíli, keď sa prehltnutý štvorlístok dostal do žalúdka môjho prabratanca Kvíkoslava, zatiahlo sa nebo mrakmi a na všetkých sa začal liať hustý dážď. Nuž všetci na dvore zapišťali aj zakvíkali a bežali sa skryť. Iba Kvičko nekvíka, nebeží, pretože - div sa glóbus globálne! - nad Kvičkovou hlavou je nebo belasé, nič neprší, nič mu život nekazí. A to všetko preto, že takému šťastiu, ktoré prehltlo ešte ďalšie šťastie, sa aj dážď slušne vyhýba. Kvičkovi je to síce čudné, ale dlho o tom nerozmýšľa. Ktože by dlho rozmýšľal o príjemných veciach! Ani to neberie vážne, že sa mu ušiel najlepší válov papkania, ani že si na noc našiel najteplejšiu slamu. Zamyslel sa iba nadránom, keď sa v chlieviku ochladilo a nastalo ďalšie čudo: slniečko síce ešte nevyšlo, ale poslalo dopredu na prasací chlievik protekčný lúč, aby cez škáru zohrial to centralizované šťastie, teda Kvička so zjedeným štvorlístkom.

- To je čudné! - krúti Kvičko chvostíkom. - Prečo sa všetci trasú od zimy, veď je tu celkom lahodná teplota!

Nijako sa mu nepozdávajú zimomraví príbuzní, a tak len čo svitne, oznamuje im:

- Odchádzam do sveta, moji kvíkajúci bratia, pretože vám je zima, keď mne je teplo. To znamená, že ste chorobne napadnutí zápalom karmenádlí, a nerád by som i ja smrtonosné ochorel!

Ako povie, tak spraví. Vylomí dvierka na chlieviku, brána sa mu sama otvára a sivá cesta sa mu kladie pod paprčky.

Ide si, ide štvorlístkové prasiatko, všetko sa mu darí, ešte aj kukuričné klasy z poľa samy k nemu bežia, rovno pod rypáčik sa mu nesú, aby nemal starosti s potravinárskym priemyslom. No a tak sa ten príjemný deň pomaličky chýli ku koncu.

- Kde si ja usteliem, neborák turistický? - spomenie si odrazu Kvičko. No len čo spomenie, na ceste to zavrčí a buchne.

Pred Kvičkom zastane pohodlný nákladiak s prepichnutou pneumatikou. A pokým akísi ľudia hromžia a vymieňajú tú pneumatiku, zalezie Kvičko nenápadne dozadu pod nepremokavú plachtu, postelie si na hromade prázdnych vriec a sladulinko zaspí. Odrazu ho prebudí menší otras a potras. Vykukne spod plachty a vidí: auto zastalo na brehu akejsi nekonečnej vody. Nevie Kvičko, že je to more, nevie ani, že auto patrí zlým zlodejom, ktorí ho priviezli do daru ešte horším morským pirátom. Úbohé prasiatko vidí len chlapov škaredých tvárí, s nožmi v zuboch a s čiernymi ponožkami značky Trikota na hlavách. Tí chlapi tu, v najtajnejšej zátoke, nakladajú nákladiak s Kvičkom na zločineckú pirátsku loď a o chvíľu sa už všetci plavia po šírom oceáne.

Kvičko ani nedýcha, potom sa trochu upokojí a pocíti - preukrutný hlad. Len čo ho pocíti hore v aute na palube, začnú sa dolu v podpalubí pri pirátskej večeri stvárať zázraky. Všetky jedlá utekajú pirátom z tanierov aj spod zubov a dôstojným krokom prichádzajú rovno pod Kvičkovu papuľku.

Piráti nevedia, čo sa robí. Každý upodozrieva každého, že mu zjedol porciu. Nuž a tak vypukne bitka a pri tej bitke ktorýsi vidličkou prederaví starú zločineckú loď. Teda v lodi je diera, loď je na mori, a tak sa pomaly potápa do nenávratná, k sardinkám.

Iba Kvičko sa zachráni, pretože nákladiak má gumené pneumatiky ako záchranné pásy a pláva si veselo oceánom. Ale potom sa stane to, čo sa často stáva: transoceánsky nákladiak sa priblíži k akejsi pevnine a narazí na skalné útesy. Všetko sa rozletí, samozrejme iba Kvičko, samozrejme, sa nerozletí. Iba vyletí a dopadne na mäkkú bambusovú posteľ. Teda rovno do chatrče istého divošského kmeňa. Kmeň a jeho náčelník sú nielen divosi, ale aj ľudožrúti. A keď zbadajú Kvička na posteli, zajasajú strašidelným jasotom, že im rovno z neba spadlo také spestrenie jedálneho lístka. A už aj vedú Kvička k mučiarskemu kolu, priviažu ho k nemu a ako predjedlo začínajú čarodejný tanec.

- Už je po mojom bravčovom živote, - kvíka Kvičko a v duchu sa lúči s okolitým životným prostredím. No čože sú všetci svetoví divosi oproti prasiatku kombinovanému so štvorlístkom! V tej chvíli totiž - panenka ľudožrútska! - samy od seba pukajú povrazy na Kvičkovi, samy od seba sa stáčajú do šikovného lasa a samy od seba priväzujú divého náčelníka k mučiarskemu kolu.

Zem sa zatrasie, divosi padnú dolu neholenými bradami, Kvička čosi uchytí a nesie a nesie...

Preberie sa len doma v rodnom chlieviku. Všetci ho vítajú, od šťastia krochkajú, ale nikto mu neverí. Lebo o takom šťastí ešte naozaj nikdy nepočuli.

Dokedy to šťastie trvalo? Dodnes trvá, aby ste vedeli, lebo môj prabratanec už aj ostarel, aj sa mu život zunoval, ale následkom združeného šťastia ho dodnes nevybrali ani na čiernu zakáľačku. A tak je z toho šťastia celkom zmorený a kade chodí, tade narieka:

- Čo som komu urobil, že sa mi šťastie tak na päty lepí!

Lebo ničoho nemá byť priveľa. Ani toho dobra dobrúceho.

Osmičunčo dorozprával, pozrel na mňa aj na Osmidunča a vraví:

- Tak to je koniec rozprávky a súčasne môj bravčový koniec.

Zamyslel som sa a vravím:

- Zaujímavá to bola rozprávka, škoda, že sa už skončila.

Osmičunčo skromne zakvíkal:

- Viem ešte jednu zaujímavejšiu, o mojom strýkovi, krtkovskom prasiatku. Ale nechcem vás obťažovať.

- Počkaj, počkaj! - vravím. - Zakáľačka ešte chvíľu počká, nože nám povedz ešte o tom strýkovi.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10257-o-stvorlistkovom-prasiatku/