O krtkovskom prasiatku

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 780 slov
Počet zobrazení: 2 151
Tlačení: 208
Uložení: 234
O krtkovskom prasiatku (Rozprávka)
Bolo to dávno v dávnoveku, keď v našich horách nebol ešte turistický rozruch, ale naopak, bola tu prírodná čistota a plno prečudesných zvierat. Okrem iných aj slušná rodina divých prasiatok. Boli trocha černejšie aj trocha zubatejšie ako tie civilizované doma, ale aj tak to boli prasiatka. Mali každoročne hromadu čiernych detičiek, šikovných až strach. A tak aj toho roku, o ktorom akurát rozprávam. Tých diviakovských detí bolo šesť, z toho päť priemerných a jedno výnimočne nadané, menom Zubino. Všetko sa hneď naučilo, všade bolo prvé, iba pri rodinnom výprasku posledné. Ale aj z toho vidno, že bolo všetkými masťami nadané.

Kým svietilo slniečko, žilo sa všetkým príjemne. Ale jedného dňa sa rozpršalo, všetky deti museli sedieť doma a už sa muselo niečo stať.

- To je otrava! - povedal toho dňa diviacky syn Zubino. -Sedíme tu ako sliepky, ja to už nevydržím, ja idem von, lebo sa ma chytí duševná choroba.

- Nikam nepôjdeš, zmokli by ti štetiny, kto ťa bude stále žehliť! - povedala mama diviačka a otec diviak zlostne zakrochkal - chróóó... - Päť priemerných detí teda počúvlo a šiesty, Zubino, nepovedal nič. Výnimočne nadaní diviaci nikdy veľa nehovoria, keď rozmýšľajú. Preto si ani rodina nevšimla, že mlčiaci Zubino rýpe v kúte do zeme a vytvára tak dieru slušnej veľkosti. Iba keď sa ráno prebudili, vidia - no nič nevidia, totiž vidia o jedného menej. Plače rodina, vyvoláva Zubina, ale po stratenom synovi ani vidu ani kviku. Dieru do zeme nikto nezbadá, pretože výnimočne nadaný Zubino ju vyrýpal v tom kúte, kde sa zametá len raz do roka. Pokým rodina plače, Zubino už vytuneloval pod zemou celkom pekný podjazd. Opatrne sa preťahuje zemskými vrstvami, vyhýba sa uhoľným baniam, a keď prejde hodný kus podzemskej cesty, stretne takého červa - dážďovku.

- Dobrý deň, chvostík! - pozdraví sa slušne Zubino. - Ďaleko je ešte na zemský povrch?

- Ej, ďaleko, ďaleko, úbohý krochkajúci bager! - vraví dážďovka. - Pokým ta vylezieš, aj benzín ti dôjde!

Nerozumie Zubino tej čudnej reči a trpezlivo tuneluje ďalej tým smerom, kde tuší zemiakové pole. A keď sa prevŕtal ešte o kúštik, vidí odrazu čudesné svietiace zemiaky.

- Dobrý deň, zemiačiky! - zase tak slušne pozdraví a zakrýva si oči pred tým ostrým svetlom.

- Nie sme zemiaky ani krumple, ani švábka! - urazene odvetia svietiace hrudy. - Sme kusy zlatého pokladu a zakopali nás tu pred stáročiami tureckí výletníci, keď utekali a strašne sa ponáhľali!

- Prepáčte, - ospravedlnil sa Zubino tureckému zlatu a usilovne rýľoval ďalej.

Prebehlo zopár párov hodín, keď tu odrazu počul nad hlavou dupot a rôzne hlasy.

- Už sa asi blížim k zemskému povrchu! - potešil sa Zubino a ešte rýchlejšie zarypáčikoval smerom nahor. Pôda nad jeho hlavou sa nadvihla a ozvalo sa strašné zajačanie tetky Frndžalkovej:

- Eéééj, ty potvora krtkovská, éééj, ty ničiteľ mojej záhrady, éééj, ty záhonový záškodník, už ťa mám, už ťa chytím!

Zubino počúva, ale ani sa mu len neprisní, že toto nepekné prihováranie patrí jemu, pretože v záhrade tetky Frndžalkovej práve on teraz nadvihuje najväčší krtkovský kopec. Spokojne rypne teda ešte zo tri-štyri razy, vystrčí hlavu na denné svetlo, a tu...

- Pomóóóc! Ratááá! Čerti lezúúú!!!

Tak jačí tetka Frndžalková a ľudia sa zbiehajú a Zubino vidí, že sa pri pohľade naňho všetko o zem hádže, kvíli, narieka, zamdlieva. Zľakol sa Zubino - fundamentum elementum! -skočil do prvej budovy, odkiaľ mu zaznieval akýsi povedomý rodinný zvuk. Teda skočil do chlievika a zočil to, čo poznal iba z rozprávok - diviakov načisto bielych až ružových, až nepozemských...

- Pomóóóc, anjelííí! - kvikol Zubino v posvätnej hrôze, a behom nazad na dvor. A z dvora do záhrady a tam šuch do tej spásonosnej diery, ktorou prišiel. Keď sa pod zemou trochu utíšil, dal sa cestou nazad, k domovu. Nakoniec uhlinený, zašpinený, ale načisto šťastný vyliezol v najtmavšom kúte rodného obydlia. Rodina zhíkla, otec vytiahol bravčový remeň, ale bitka nebola. Nebola, pretože Zubino bol predsa všetkými masťami nadaný a všetci počúvali a počúvali, čo im rozprával o podzemnom chvostíku, o svietiacich zemiakoch, o prasiatkovskom nebi s vyblednutými anjelmi. A tak sa počúvalo, na bitku sa zabudlo, a keď sa na ňu spomenulo, boli už všetci takí ospanliví, že šli radšej spokojne spať. No a ten Zubino bol môj vlastný strýko. Ibaže trocha černejší, pretože bol z inakšieho bravčového kolena.

Osmičunčo dorozprával a my dvaja s Osmidunčom sme celkom zabudli na plánovanú zakáľačku. Pripomenul nám ju Osmičunčo.

- A teraz ráčte so mnou niečo konať, - povedal.

- Aj by sme konali, - vravím. - Ale teraz je už noc, nikde sa neordinuje, musíme počkať do rána.

- Nech sa páči, - povedal slušne Osmičunčo. - Ak si želáte, a aby ste sa nenudili, porozprávam ešte o ďalšej svojej rodine, porcelánovej soche, ktorá sa volala - šporovlivé prasiatko...

- Hau-hau-hau! - radostne súhlasil Osmidunčo a ja som nemohol povedať nie.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.028 s.
Zavrieť reklamu