O sporovlivom prasiatku

O sporovlivom prasiatku (Rozprávka)
Teda bolo raz jedno dievčatko, také veselé žabiatko. S veselým spevom po svete chodilo, lebo čo potrebovalo, malo, a za ničím iným netúžilo. Meno malo taktiež príjemne radostné - Anulienka Smiešková.

- To dieťa je zázrak nad zázraky, - vravievali rodičia aj okolití susedia. - Ani nezaplače, ani neškamre, ani nefňuká, ani u zubára nezavýja. Treba o nej napísať poučný článok pre ostatné fňukajúce detiská!

A istý občan ozaj napísal do Podvečerných zvestí veľkú chválu na Anulienku Smieškovú. Všetci rodičia, keď to prečítali, začali vyplácať svoje revúce potomstvo, a to revalo ešte väčšmi, pretože nechcelo dostávať bitku za to, že je Anulienka Smiešková veselá.

Ale život je celkom nepredvídavý, a tento nepredvídavý život spôsobil, že Podvečerné zvesti aj s článkom o Anulienke Smieškovej dostal náhodou do rúk starý zlý ježibábeľ Cirkumplesk.

Sedí ježibábeľ v útulnom podzemnom kanáli, číta Podvečerné zvesti a spokojne pomrnkáva, aký je svet zlý a skazený od prvej strany až po poslednú. Odrazu zbadá nevídaný nadpis:

NAJSPOKOJNEJŠIE DIEŤA NÁŠHO NAJNESPOKOJNEJŠIEHO STOROČIA.

Strhne sa Cirkumplesk, ešte zo troje ďalších okuliarov si na nos nanosuje a číta a lilavie, aj žltkastý odtieň nadobúda, lebo sa dozvedá, že hore, v dome nad kanálom, žije Anulienka Smiešková, ktorá sa teší a teší, ani sama nevie z čoho.

- Bamburika, zumbarika, Afrika, tragika! - zahreší ježibábeľ a zaškrípe umelým ozubením. - To by sme sa pozreli, aby bol niekto najspokojnejší, keď je svet načisto naj skazenej ši!

A Cirkumplesk vyletel von z kanála, preoblečený za príjemného deduška. Pri dome si počkal na Anulienku Smieškovú. Pohladkal ju po hlave a vraví:

- Aj, ťaj, ej, haj, ty dobré dievčatko, čítal som o tebe v novinôčkach. Chceš cukrík?

Anulienka pozrela na deduška ježibábeľa a zaspievala:

- Keď mi dáte, chcem, keď mi nedáte, nič sa nestane.

- Ej, hrnce-koprnce! - pomyslel si ježibábeľ. - Táto je naozaj prečudesne čudná!

Znova pohladkal dievčinu, znova do nej domŕza:

- Máš peknú čiapočku, daj mi ju, lebo mi zima chodí po lebkovej kosti...

Podala Anulienka čiapočku ježibábeľovi a radostne sa usmieva:

- Pekná je to čiapočka, viem... Ale keď ju nebudem mať, nič sa nestane. Teší ma, že vám hlava neodmrzne.

Vtedy už ježibábeľovi žlčník načisto poskrúcalo a jedovito-sladkým hlasom vraví:

- Teraz ti poviem čistú pravdu: volám sa Cirkumplesk a som najstrašidelnejší ježibábeľ. To, čo po mne ostane na chodníku, je tvoje, a uvidíme, či ťa do mesiaca veselosť neopustí, chachuachua...!

Zachechotal sa, ešte raz zaškrípal ozubením - škvŕŕ! - ešte žlčník pokrútil - uááá! - a puc! Díva sa Anulienka, deduška nevidí, zato na chodníku pri nohách jej leží krásne porcelánové prasiatko s otvorom na korunky. Teda - sporovlivé prasiatko.
Poteší sa Anulienka, zodvihne prasiatko, po tučnom brušku ho pohladká, domov s ním odcupká a na um jej nepríde, aký zločinecký predmet priniesla do svojho života.

Prejde dníček, potom ešte jeden a z tretieho polovica - no-no-no! - čože sa to s Anulienkou robí? Nesmeje sa, nespieva, iba prasiatkom hrkoce, či v ňom odvčera pribudli korunky. Za nákup v obchode, ktorý doteraz vykonávala len tak, vyberá od rodičov mierny poplatok, a hneď ho aj šupne do šporovlivého porcelánu. Po ulici kráča - krásu svetskú nevidí, pretože očami je k zemi obrátená, či náhodou nenájde nejaký stratený peniaz. Bezplatne sa ani len nepozdraví, naopak, za obyčajné pozdravenie „dobré ráno" vyberá od susedov po päťdesiat halierov, za slušné „dobrý deň prajem" korunu päťdesiat, a keď zaželá „dobrú noc" tak len za dve koruny, lebo to je s nočnou prirážkou. Všetci sa čudujú, hlavami potriasajú, a o týždeň je v rodine zmätok zmätený: Anulienka v noci zo sna vykrikuje, z postele skáče, prasiatkom hrkoce, či je tu, či jej ho niekto nevykradol ako anglickú banku.

A keď sa mesiac chýli ku koncu - ej, ej, ej! V škole, doma aj na ulici žije si smutná postava dievčenského rodu, a kade chodí, tade dumá, čo za tie nasporené korunky nakúpi. Raz by chcela to, druhý raz ono, nijako sa nevie rozhodnúť. Chudne, bledne, darmo jej radia:

- Anulienka, maj rozum, veď celý život prekorunkuješ, veď ty už ani nevieš, či slniečko svieti!

Ona len ďalej ráta, ďalej na zem hľadí, a tak to ide a ide a ide...

Keď ten strašný mesiac prešiel, ozve sa zrazu zo sporovlivého prasiatka škrekľavé zakvíkanie a chichot:

- Chichuichui, ty smutná sporiteľňa, dokázal som ľudstvu ľudskému, že moja moc premôže aj Anulienky, aj Smieškové, aj spokojné, aj veselé, aj všetky redakcie zábavných časopisov, huáááá, baj, baj...

V tej chvíli sa šporovlivé prasiatko zatriaslo, premenilo sa na oblak, podozrivo podobný na zlého ježibábeľa Cirkumpleska, a - díva sa Anulienka, oči vytriešťa, krik aj nárek spúšťa, slzy vylieva. Darmo. Vyparilo sa prasiatko, ostala len smutná dievčina.

O Anulienke Smieškovej potom napísali v Podvečerných zvestiach článok s nadpisom: SMUTNÁ ANNA A ZLÝ VPLYV PEŇAZÍ NA DUŠEVNÝ ŽIVOT MLÁDEŽE. Len ježibábeľ Cirkumplesk si spokojne mädlil ruky v rodnom kanáli...

Osmičunčo dorozprával a ja vravím:

- Bola to trocha trápna a smutná história. Škoda, že sa rozídeme s takým nedobrým cítením.

- Hau-hau, - brechol Osmidunčo. - Takto sa predsa nemôžeme rozísť, veď by nám ani zakáľačka nechutila!

- Je to pravda, - kvíkol Osmičunčo. - Škoda, že som vám nepovedal radšej tú s veselým koncom, o oslobodenom prasiatku...

- Ejha! - zaradoval som sa. - Ak ešte vieš, teda spusť. Čo sa vlečie, neutečie, keď sme už doteraz vydržali, vydržíme aj naďalej.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10259-o-sporovlivom-prasiatku/