O oslobodenom prasiatku
O oslobodenom prasiatku (Rozprávka)
Kde bolo, tam bolo, za tromi jaterničkami, za deviatym kilometrom klobásky a za veľhorou natlačenej tlačenky, bola raz prasiatkovská krajina.
Vládol v nej predobrý kráľ Kroch Osemnásty a jeho žena, kráľovná, taktiež bravčového rodu, zvaná Azalka. Mali dvanásť detičiek,
dvanásť prekrásnych prasiatkovských princezničiek, radosť pozrieť. Neboli v tom kráľovstve šarkany ani zlá ježibaba, neobjavili ho dosiaľ
ani konzervárne, a tak si prasiatka žili v preveľkom šťastí pod múdrou vládou kráľa, kráľovnej a dvanástich kvíkajúcich princezien.
Bolo by to išlo až do najbližšieho nekonečna, ibaže jedného dňa nastala v tom kráľovstve zmena. Zapríčinili ju poveternostné
podmienky, presnejšie povedané - vlna nízkeho tlaku vzduchu nad Islandom, ktorá postúpila do vnútrozemia. Teda premenilo sa počasie. Strhol sa
víchor. Poprevracal stromy, odnášal všetko, čo mu prišlo pod krídla. A tak odniesol a do prasiatkovského kráľovstva preniesol isté
nebezpečné semiačko istej nebezpečnej mäsožravej rastliny. Padlo semiačko rovno do kráľovského parku, nikto nezbadal, ako sa šikovne
usalašilo v zemi. Iba o pár dní kvikli prasiatka od hrôzy a strachu, rypáčiky sa im rozdrkotali a všetky utekajú rovno pred kráľa:
- Ó, kráľu náš krochkajúci, nešťastie sa privalilo, hrozná šarkanica - mäsožravá rastlina Žeraldína - usídlila sa v našom
kráľovstve!
Zbledol kráľ, za bravčovú hlavu sa chytil:
- Beda vám, strážcovia zlomocní, prečo ste lepšie nestrážili, veď nás tá Žeraldína všetkých zraňajkuje!
Zosmutnelo prasiatkovská kráľovstvo, všetci čušia doma, trasú sa ako naozajstné huspeniny, a mäsožravá rastlina si veselo rastie do
naj obrovskejších rozmerov.
Jedného rána vycerila listy, škaredo nimi plesla o hradnú stenu a ešte škaredšie zvýskla:
- Hééj, dáte mi každodenne dáke sliepky a každý mesiac jednu kráľovskú dcéru. Ak nie, všetkých vás vynulujem!
Darmo kráľ hory-doly sľuboval, darmo. Žeraldína žiada aj kráľovskú prasiatkovskú princeznú. Od toho dňa bolo v kráľovstve
neveselo. Všetci každodenne sliepky lapali a s hrôzou prenáramnou čakali na deň, keď uplynie mesiac. Kráľovná Azalka chodila po hrade ako
tieňohra a nariekala:
- Oj, dcéry moje ružovkasté, ktorú z vás ta pošleme, keď vás všetky rovnako milujeme...
Jedenásť dcér kvíka:
- Mňa nie, mňa nie... - a iba dvanásta, najmenšia a najmladšia, Mašurka, hláska nevydá. Len kade chodí, tade rozmýšľa, ako keby ani
inej starosti nemala. A tri dni pred uplynutím mesiaca zastane pre svojím otcom, Krochom Osemnástym, aj matkou Azalkou a povie:
- Ja pôjdem dobrovoľne k mäsožravej Žeraldíne, nech sa stane, čo sa má stať.
Všetci spustili kvikot, Mašurku prehovárajú, no ona neustúpila. Keď nadišiel ten hrozný deň, sama z hradu vyšla a pred zlú rastlinu
sa postavila.
- Tu som, - povedala. - Ráčte ma spotravinovať. Žeraldína od údivu roztvorila listy, lebo toľkú ochotu predsa len nečakala.
- To sa mi páči, - povedala. - Teda pristúp ku mne!
- Pristúpim, - povedala Mašurka. - Ale najprv by som vás rada trochu poliala, aby ste sa osviežili a s lepšou chuťou aj silou ma
zraňajkovali. Dovolíte? - a Mašurka ukázala na krhličku, ktorú držala v prednej paprčke.
Žeraldína sa od prekvapenia zachvela.
- Si veľmi slušná potravina, - povedala Mašurke. - Takú som ešte v živote nestretla. Každá raňajka mi tu vrieska a narieka, niekedy mi
to až chuť pokazí. Prosím, splnomocňujem ťa, aby si ma poliala!
Mašurka zodvihla krhličku a leje a leje Žeraldíne na korene a tá sa od príjemného cítenia až preťahuje. Iba odrazu - čože je to za
osvieženie vodové, čože je to... Žeraldína ani celú vetu nedomyslí, listy sa jej zakrútia, na zem položia a mäsožravá dravkyňa spí a
spí, korienkami pochrapkáva. Mašurka sa pustí do behu, prasiatka zvoláva:
- Chytro! Teraz, alebo nikdy, dala som jej do vody uspávaciu medecínu...
Prasiatka zvýsknu, podskočia a už to ide. Najmocnejšími špagátmi poviažu Žeraldínu od listov až ku koreňu, potom ju zo zeme rýľom
vyrýľujú, na tragač naložia, k rieke s ňou bežia, do tej rieky ju hodia - bááác! - aby ju už nikdy nevideli. A veru nevideli. Pretože
každá rieka nadol beží, a kto ju nájde, nech ju nazad nepošle.
V prasiatkovskom kráľovstve bolo potom veselo. Mašurku oslavovali a na večnú pamiatku napísali na hradnú bránu največnejším perom
takýto nadpis:
„Nebojí sa chasa smelá uspaného nepriateľa!"
Ibaže odvtedy všetky stráže pri všetkých vetríkoch poriadne striehnu, zhodené semiačka prezerajú, aby sa im zase nenasťahovala do
kráľovstva nejaká Žeraldína. A to je koniec.
- Och, - povedal som Osmičunčovi. - To bola naozaj rozprávka s veľmi dobrým koncom. Len škoda, že sa tá Mašurka nevydala za nejakého
princa. V každej poriadnej rozprávke musí mať princezná svadbu!
- To je pravda! - povedal Osmičunčo. - Ale o svadbe viem oveľa krajšiu príhodu, zažil ju môj strýko zvaný inzerátové prasiatko...
- Hau-hau! - radostne brechol Osmidunčo. - Ja som vedel, že ani dnes ešte zakáľačka nebude...
Pozrel som na tých dvoch, teda na prasiatko aj na verného psa, a vravím:
- Obaja ste mi podozriví. Zdá sa, že na tú zakáľačku akosi nemáte chuť. Ale dobre, ešte počkáme!
Aby som pravdu povedal, tiež som sa potešil. Pretože Osmičunča sa mi veľmi príjemne počúvalo a bolo mi ľúto, že by sme sa mali
rozlúčiť.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta