O stošunkovom prasiatku

O stošunkovom prasiatku (Rozprávka)
Stalo sa to, stalo, už sa neodstane, že bolo raz na svete prasiatko jediniatko. Čiže taký brat, ktorý nemá brata ani sestry, ani iného súrodenca. A pretože bolo to prasiatko samo, smútilo od rána do večera, že sa nemá s kým hrať, a vôbec.

No stalo sa a tiež sa neodstane a taktiež naveky v rozprávke ostane, že za chlievikom žila rovnako osamelá stonožka. Bez brata aj sestry, teda načisto existenčne nemožná.

Jedného dňa vyšlo prasiatko za chlievik na prechádzku. Pozrelo smutne do belasého neba, potom na zelenú trávu - a čo nevidí? Po tráve čosi lezie, paprčkami prepletá. Prasiatko si ide oči vyočiť, že sa tej stvore toľko nôh dokopy nezapletie ako pulóver. Stonožka zase nahor pozrie, čuduje sa, že niekto vládze tak rýchle utekať na štyroch nôžkach a že sa tie nôžky nepolámu, keď na nich leží taký veľký tvor.

Potom sa prasiatko začuduje a vraví:

- Dobrý deň, milá stonožka, prepáčte, že vás tak neslušne oslovujem.

Stonožka zodvihne papuľku:

- Ešte lepší deň, pán prasiatok, vaša neslušnosť sa mi celkom páči!

Zaradovalo sa prasiatko, stonožka sa potešila a obaja jednohlasne, aj keď rôznym nárečím, zvolali:

- Ako je dobre stretnúť v šírom svete kamaráta!

Tak sa tí dvaja spriatelili, začali sa stretávať každý deň a už im vôbec nebolo smutno. No život je fifík prenáramný, rôzne čudné veci postvára s prasiatkami aj stonožkami. Na počte nôh vôbec nezáleží.

Jedného dňa totiž zastala stonožka pred prasiatkom a čuduj sa svet! - nie že by pozdravila stonožkovým nárečím, oj nie. Stonožka pekne po prasiatkovsky vraví:

- Kvííí, poďme sa prejsť do mrkvýý...

Prasiatko vyvalí očká, čuduje sa:

- Oj, ty moja kamarátka stonohatá, veď si sa ty načisto poprasiatkovala.

Stonožka sa potešila a kade chodí, tade kvíka, nech sa celý svet čuduje, čo sa ona od kamaráta naučila.

Prasiatko zatiaľ rozmýšľa, ako by tiež dokázalo svoje kamarátstvo. Keď teda jedného večera v silných myšlienkach zaspalo - prebudilo sa ráno a... júúúj, ty obúvanie ortopedické! - namiesto na štyroch nôžkach stojí odrazu - na šiestich. Poteší sa, k stonožke beží:

- Priateľka, pozri, nošak sa ti teraz trocha podobám?!

Stonožka sa zaraduje, prasiatko si obzerá:

- Oveľa krajšie vyzeráš, to je faktum paktum, ale ešte sa trocha pousiluj, lebo presne toľko nôh má pánbožkova kravička, tak aby nenastal katastrofálny hexapodálny omyl!

Odcupká prasiatko do chlievika, a tam hneď výkriky, lamentácie, zaklínania, híkania! Gazdiná nijakovsky nerozumie, prečo sa im prasiatko o dve šunky rozmnožilo, a kto to vôbec kedy videl, keď to ešte nikto nevidel!

Privolá gazdu, spolu nad prasiatkom lamentujú, ruky spínajú, nohy rátajú, ale vždy im to rovnako vychádza: je ich šesť!

- Zamlčme my tento prípad pred svetom, - vraví gazda gazdinej. - Jednak tu čosi postvárali nečisté sily, jednak nemusí každý vedieť, že mám šesťšunkové prasiatko!

Dobre teda, nikomu nič nepovedia, ale akože to udržíš v tajnosti, keď prasiatku každý deň narastú ďalšie dve nôžky! Už ich má desať párov, už dvadsať, a malá stonožka sa teší, že sa im kamarátstvo tak dobre vydarilo. Gazda a gazdiná každé ráno prasiatku nôžky rátajú a vždy je ich o jeden pár viacej. A keď ich už bolo deväťdesiatosem, vraví gazda:

- Zajtra ráno, ak všetko dobre pôjde, budeme mať prasiatkovskú stonožku. Nečakajme ďalej, robme zakáľačkové poriadky!

Počulo to prasiatko aj stonožka a zľakli sa. Nuž a tak nocou, keď všetko spalo a nikto nič nepočul, otvoril sa chlievik, ani dvierka nezavŕzgali. Do tmavej noci vyšlo stonožkové prasiatko a za ním kvíkajúca stonožka. Tak dodnes po svete chodia, vo dne sa pred ľuďmi kryjú a v noci zase idú o kus ďalej. Keď ich náhodou oneskorený pocestný zbadá, pre istotu utečie. Ale aj tak mu nikto neverí, keď potom doma rozpráva, že videl pod lesom stonožkové prasiatko. Hoci by aj mohli veriť, nie je to predsa taká nemožná vec, že sa kamarát na kamaráta začne podobať, no nie?

Osmičunčo dorozprával, pozrel smutne prasiatkovskými očkami a vraví:

- No a to je koniec poslednej rozprávky, teda už aj môj definitívny bravčový koniec. Odveďte ma, popravte ma, kamaráti moji...

- Nie! - vykríkol som a súčasne so mnou zavyl Osmidunčo až clivým šakalovským prízvukom. - Nepopravuje sa ani sa nejaterničkuje, pretože som si ťa zaľúbil a puklo by mi srdcové potrubie!

- Hau, - potešil sa aj môj verný pes. - Presne to som chcel povedať, presne to, aj mne by pukli potrubia!

Osmičunčo skromne sklopil prasiatkovské mihalnice a povedal:

- Ďakujem vám, kamaráti moji. Uspokojím sa aj s najmenším chlievikom vo vašej rodine. Lebo som si vás tiež obľúbil.

Odvtedy sme teda traja. A mne sa niekedy zdá, že Osmičunčo sa veľmi snaží, aby nám robil aj prasiatko pre šťastie. Lebo odkedy ho máme, nestalo sa v našom dome žiadne zlo. Naopak, stalo sa toľko dobra, že vám raz o tom určite porozprávam aspoň osemsto osemdesiatosem rozprávok.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10262-o-stosunkovom-prasiatku/