O hľadajúcom Slniečku

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 867 slov
Počet zobrazení: 3 548
Tlačení: 179
Uložení: 170
O hľadajúcom Slniečku (Rozprávka)
Kedysi dávno, pradávno, nevedno, v ktorom až miliónročí, muselo sa oveľa viac rozmýšľať ako dnes. Neboli vtedy ani školy, nikto sa ešte odnikiaľ nič nedozvedel, a tak sa len myslelo a myslelo. Zamyslelo sa raz aj Slnko na nebi. Vlastne najprv len svietilo, tešilo sa, ako okolo neho tancujú rôzne planetárne guľky.

Odrazu však počuje - medzi inými vesmírnymi rečami, - že jedna planéta, Venuša, vysiela morzeovkou druhej planéte. Zemi, takýto rozhovor:

- Héééj, kmotra, to je nuda, stále jedno a to isté dookola, deň, noc, deň, noc...

- Titititááá... - odmorzeovkovala Zem Venuši, - Ty, ty, ty, tá noc nie je zlá, aspoň si jeden môj bok na pár hodín v tme oddýchne. Noc je vlastne veľmi dobrá...

Počúva Slniečko, zlatými kučerami potriasa. Potom zavolá na planéty:

- Héééj, tety, čo je to noc? Zachichoce sa Venuša:

- Pozri ho, neznalca neznalého pôvodu slnečného! Nuž noc je tma, ty ligotáč neučený!

- Aha, - povedalo Slniečko. Potom sa znova zamyslelo a asi po pol storočí zavolalo:

- Halóóó, paničky, je mi jasné, že noc je tma. Ale čo je to tma?

- Chííí, - zasmiala sa teraz už aj Zem. - Ty máš teda smiešne kvízy! No predsa noc je tma a tma je noc! A obe sú čierne!

- Aha! - zaligotalo sa Slniečko. - Už je mi to jasné! Noc je tma, tma je noc... ale čo je to... čierne?

Planéty pohŕdavo zahvízdali:

- Čudujeme sa ti, že nemáš základné vedomosti o stvorení sveta. Čierne je predsa to, čo nie je biele, pretože to, čo je biele, je deň!

- Aha, - vzdychlo Slniečko. - Aha, drahá, ale prezraď mi ešte, čo je biele a čo je to deň, lebo ja nijaký rozdiel nevidím.

Planéty sa trocha netrpezlivo zakrútili okolo vlastnej osi, a Zem povie krátko:

- Zlatko, to, na čo sa teraz dívaš, je predsa jasný a biely deň!

Slniečko pozrelo dole na Zem, uvidelo moria, rieky, nejaké tie pralesy, zopár dinosaurov a čosi ako opičky na dvoch zadných nohách, ktoré sa medzi sebou klbčili o tých dinosaurov.

- Počuj, teta! - rozhorúčilo sa. - To, čo vidím na tvojej hrdinskej hrudi, sú svetoznáme záležitosti. Teraz mi len povedz, kde máš noc.

Zem si utrela zarosené čelo, lebo Slniečko naozaj mocne horelo od zvedavosti. Potom vzdychla:

- Ja tvoju protuberanciu, nepáľ a nedopaľuj ma! Noc mám teraz na chrbte, to vie predsa každé školopovinné dieťa!

- Aha! - zajasalo slnko. - Prečo si to nepovedala hneď? Teda mi ten chrbát ukáž!

- Ešte to! - odvrkla Zem. - Vari si nemyslíš, že sa kvôli tebe začnem rýchlejšie krútiť! Len si ty pekne pár hodín počkaj!

Čakalo Slniečko, zlaté vlasy si česalo, a keď prešlo pár hodín, znova kričí na Zem:

- Héééj, starkááá, bude tá noc, či nebude? Zem sa nazlostí:

- Teda toto je už neslýchané vyrušovanie! Poviem ti to na rovník, že ma to prestáva baviť. Veď máš predsa môj chrbát rovno pred očami!

Pretrelo si Slniečko oči. Vidí zase staré známe veci, hnevá sa na Zem:

- Klameš! To je to, čo vidím vždy. Ale ukáž mi, kde je tá noc!

- Kde je, kde je! - zlostí sa aj Zem. - Ostala predsa na druhej strane! Akože by mohla byť tu, keď mi tak bezočivo svietiš do očí!

Rozhnevá sa Slniečko. Za všetky svetelné roky sa nestalo, aby s ním hovorili takto nedôstojne. Nuž kričí:

- Okamžite mi ukáž noc, lebo ťa upálim!

- Upáľ! - kričí aj Zem. - Nič ti nemôžem ukázať! Ak vládzeš, choď sa pozrieť sám, ty ligotavý nespratník!

Slnce sa až zatriaslo od jedu. Šľahlo na zem horúčavu, od ktorej sa tam dodnes praží Saharská púšť, a hŕŕŕ! - rozbehlo sa do slnečnej sústavy.

Kotúľa sa Slnko po nebi tamo-semo, každú vesmírnu guľu pozdraví, každej sa pýta:

- Vieš, čo je to noc a tma?

A každá guľa prekvapene odpovedá:

- Samozrejme, že viem, prečo by som to nevedela?

- Teda mi ju ukáž! - rozkazuje slniečko.

A každá guľa odpovedá rovnako:

- Akože ti ju, neborká, ukážem, keď ju mám na druhej strane!

Po niekoľkých miliónoch rokov vracia sa Slniečko do svojho starého domova. Ukonané sadne do fotela, pozrie na Zem -a tam všetko zmrazené. Ale ako pozrie slnečnými očami, už aj sa všetko rozmrazuje a dinosaury vrčia a tie opičky na dvoch nôžkach sa zase tak bijú ako pred miliónmi rokov.

- Ty bludár pozlátený, ale si mi dal! - hnevá sa Zem. -Piešťanskú reumu som dostala, krútiť som sa prestala, na oboch stranách som mala noc, bodaj ťa...

Zaplače Slniečko zlatými slzami:

- Oh, ja nešťastné teleso! Prečo som ja doma neostalo, bolo by som konečne videlo noc, keď ju Zem na oboch koncoch nosila!

Vtedy mu to ešte nemal kto vysvetliť, pretože to bolo v takom dávnom čase, keď ešte nikto nič nevedel a každý musel rozmýšľať na celkom vlastnú, až súkromnú päsť.

Dnes je už Slniečku dobre, veselo. Dnes je doba ľahká, rozumná. Pozrie Slniečko na Zem, do hocktorej prvej triedy, a hneď si z knižky prečíta, aj na obrázku vidí, prečo ono nikdy nemôže vidieť noc ani tmu. Aj žiaci-prváci to hneď vedia, vôbec o tom nemusia rozmýšľať milióny rokov. Ale aj tak im nezaškodí, keď o tom porozmýšľajú aspoň jednu hodinu. Aby vedeli, ako je to vlastne s tým Slniečkom, Zemou, nocou, prípadne s dinosaurami alebo s tými opičkami, ktoré na zadných nôžkach stáli a prednými sa veselo klbčili už pred miliónskymi rokmi.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.2)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017