O svietiacom strašidle

O svietiacom strašidle (Rozprávka)
Nestalo sa to v starom a hlúpom Kocúrkove, stalo sa to v moderných a superhlúpych Mačkovciach. Richtár Ezechiel Zechiel oslavoval narodeniny. Pri tej príležitosti kúpili mu občania nádherný budík a takto mu k nemu zablahoželali:

- Milý náš richtár Ezechiel! Nech ti tieto hodinové ručičky ako bystré nožičky nabehajú ešte sto bezporuchových kilometrov. Smelo budík naťahuj, vždy pritom na nás pomysli a tak ho v dobrom zdraví používaj!

Ezechiel Zechiel sa potešil a položil budík v spálni na nočný stolík, zvaný nachkastel. Nikto si nevšimol, že na budíku je zlatým písmom napísané:

„Vodotesný - Svietiaci." Teda že ho možno smelo do vody hodiť a že ručičky aj čísličky sú fosforom navixované, to jest, že aj v najtmavšej noci svietia. O takom zázraku Mačkovce nechyrovali, a tak sa stalo, čo sa stalo, a síce: Odišli hostia o polnoci, richtár s richtárkou riad poumývali, na hostí naklebetili a pobrali sa spať. Otvoria dvere na parádnej spálni, richtárka prvá prah prekročí, zvýskne, piskne, zjajkne, na zem bachne - bum!

- Strašidlóóó... - kričí ako bezdychovka. - Tam... tam... - a neslušne ukazuje ukazováčikom do tmavého kúta.

- Čo si o rozum prišla? - jeduje sa richtár. Sám prekročí prah - hááá! - zmeravie ako solivar. Hlas mu z hrdla nevychodí, nohy k zemi prilepené, oči navrch hlavy - lebo tam z kúta akási strašidelná tvár zelenými očiskami svieti, nosiskom zeleným poťahuje...

Keď sa richtár z hrôzy pozbiera, výkrik ukrutánsky vyrobí, do behu sa pustí za richtárkou, ktorá už zatiaľ dobehla na mačkovské námestie a kvíli:

- Ratáááá, ľudia, ratáááá, strašidlo máme v doméééé...

Mačkovčania vyskočia z postelí, motyky, vidly berú, do richtárskeho domu bežia. A na vlastné oči vidia, ako to tam straší a všetkých jaší. Utekajú ozlomkrky preč. A chlapi sa hneď radia, či na to strašidlo delo vytiahnuť, alebo či radšej celý richtársky dom nepodpáliť.

Zľakne sa richtár, že nielen o nočný spánok, ale aj o strechu príde, nuž chytro vraví:

- Počkajme ešte, susedia, možno strašidlo ustúpi, možno rozum dostane...

Tak čakajú hodinu, dve a potom rozhodnú:

- Nože poďme pozrieť, či strašidlo zmúdrelo, či ho ešte máme, a či už nemáme!

Zakrádajú sa Mačkovčania ticho ako mačky k richtárovmu obydliu. Ale je už ráno, vtáčiky čvirikajú, biely deň nastupuje - no a čo? No a to, že strašidla niet, lebo za dňa slniečko prekričí svojím svetlom aj fosfor.

Uspokojila sa obec, no krátka to bola spokojnosť. Lebo keď znova nôcka padla a richtárovci do spálne vkročili - huíííí! -strašidlo zase zelenými očiskami blikoce! A zase dedina do rána nezaspí. A tak to ide noc čo noc, až sú všetci od nespania zdravotne podlomení.

Po susedných obciach idú strašidlovské chýry, každý by chcel pomôcť, ale každý utečie, len čo to zelené zbadá. Mačkovce dajú na obecný účet urobiť v richtárskej spálni postrek svätými vodami, strašidlo ani o krok neustúpi. A keď tak jednej noci všetci v priekope čučia, stane sa, že richtárov trojročný synček Ignácko sa v druhej izbe zobudí. A vkĺzne za rodičmi do spálne. Rodičov síce nevidí, ale zato krásne zelené svetielka mu zasvetielkujú. Poteší sa Ignácko, budík schmatne, ledva ho v ručičkách udrží, a otvorenými dverami vyjde na cestu. A volá:

- Mama, tata, aha, čeče!

Ľudia v priekope hrôzou ľadovejú - richtárov syn sa so strašidlom pod pazuchy vedie! Richtárka strach premôže, syna si beží ratovať a richtár za ňou a potom aj ostatní, a čo vidia! Strašidlo sídli v narodeninovom budíku, istotne je tam uväznené ako zlý tuzemský džin vo fľaši!

Keď sa tieto nové poznatky zistia, zasadne hneď ráno obecná rada a rozhodne: strašidlo treba odstrániť, a to tým, že ho spustia na dno mačkovského rybníka.

O chvíľu tiahne celá obec za obec, richtár aj najstarší prísediaci sadnú do koryta, zaveslujú doprostred rybníka a tam spustia budík do najhlbšej poldruhametrovej hĺbky. Nikto im nepovie, že budík je aj vodotesný, že ho možno utopiť, a predsa sa neutopí. Lepšie povedané - voda sa doň nedostane. A tak ten budík leží na dne, netiktakuje síce, lebo ryby ani raky ho nevedia natiahnuť. Zato si veselo za dňa naberá svetla zo slniečka. A keď padne noc, vychodí z toho miesta, z hĺbok prehlbokých, zelenkavá bludičkovská žiara. Vyhýbajú sa v noci tomu miestu Mačkovčania aj pocestní a po celom šírom okolí sa hrozná povesť vraví: že v mačkovskom rybníku noc čo noc kvíli a zelenými očami gúľa a zeleným nosom smutne a neslušne poťahuje strašidlo, ktoré raz - nechtiac - dostal mačkovský richtár k narodeninám.