O zmrazenom Štefosaurovi
O zmrazenom Štefosaurovi (Rozprávka)
Stalo sa to v dávnom prapračase, keď ľudstvo ešte nemalo žiadne prístroje a nástroje, iba jednu vec - kamennú sekeru. Teda bolo to v tvrdej
dobe kamennej a tou sekerou sa robilo všetko: od vyklepávania mamutích karmenádlí až po vyklepávanie prípadných nepriateľov.
Žil vtedy istý praprachlapec menom Štefosaurus, teda po našom -Štefan. Pretože ešte neboli školy ani mydlo na umývanie uší, ba ani
holiči, prežil Štefosaurus radostné detstvo, až dorástol do mládeneckého veku. A bolo mu jasné, že musí urobiť nejaký dospelý skutok.
Nuž povedal si:
- Pôjdem, nájdem koniec tohto sveta, možno tam objavím niečo dobré pre ľudstvo.
A šiel.
Po dlhom putovaní príde k veľkej priepasti.
- Hahóóó! - zakričal Štefosaurus do tej diery. - Nie je tu náhodou svetový koniec, alebo aspoň doba bronzová?
A ozvena z priepasti odpovedá: - ...onzovááá...zovááá... vááá...
- Výborne! - potešil sa Štefosaurus. - Tak si teda skočím do tej budúcnosti!
A skočil. A načisto omráčený rozplesol sa na priepastnom dne. Tým pádom striasol všeličo dookola, horniny sa začali posúvať a jeden
predpotopný ľadovec jemne privalil bezvedomého Štefosaura.
A načisto ho zmrazil a k sebe primrazil.
Leží si zmrazený mládenec, leží rok, leží sto rokov, tisíc, ba ešte viac. Zatiaľ na zemi prešli rôzne doby a nastala doba
súčasná, čiže umelá, pretože vynašla umelé hmoty.
A v tejto súčasnosti rozhodol sa istý profesor, že so svojimi žiakmi rozkope zem a pozrú, či sa v nej okrem zemiakov nenachádza ešte
niečo, o čom nevieme. Nuž vykopali do zeme veľkú dieru, natrafili pritom na zvláštny ľadovec ľadový a v ňom uvideli - ľudskú postavu.
- Ha! - povedal vykopávkový profesor. - To bude asi nejaká spiaca krásavica, ktorú sem zamurovali Turci!
- Nie, - povedal pomocný asistent, ktorý bol ďalekozraký. -Nebude to spiaca krásavica, pretože to má na brade bradu. Bude to asi spiaci
krásavec!
Vyložili teda ľadový balvan aj s postavou na lúku a čakali, čo sa bude robiť. Medzitým slniečko svietilo, roztopilo ľad a zohrialo
zmrazenca na tridsaťsedem stupňov. V tej chvíli postava roztvorila oči, sadla si, kýchla a zaryčala:
- Gungulu bumbu hirikari rumbubu!
Panička Anička a predkovia skamenení! Všetko dookola stŕplo, chcelo sa rozutekať. Ale profesor okamžite poznal, že postava pochádza z
tvrdej doby kamennej. Nuž prihovoril sa Štefosaurovi - lebo to bol on - rodným jazykom:
- Galala kimbuli bambuliki gungo?
Podľa starodávneho zvyku a na znak úcty vyplazil Štefosaurus na profesora jazyk a odpovedal:
- Hagalagi gungo kamiliki hukizu!
- Ó! - prekvapil sa profesor. - Agalaga beolal gumbiri glonga!
Vtedy Štefosaurus nadšene zagurgľoval:
- Agla bagla, lubiti bamba logibubu!
A pred očami roztrasených žiakov padli si tí dvaja do náručia a srdečne sa objali. Potom zarečnil profesor súčasným nárečím:
- Drahí žiaci, práve sme rozmrazili jedného z mojich najstarších predkov, ktorý bol vlastným bratom môjho prapraprapraprapra... a tak
ďalej, v šťastnej dobe kamennej. Poď, Štefosaurus, do môjho družstevného obydlia, lebo sa najprv musíš osprchovať, umbuli, bumbuli
galibubu...
A profesor vykročil k domovu, vedúc pod pazuchou krásne chlpatú, dlho nečesanú, ale konečne rozmrazenú minulosť.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta