O zopsutom psíčkovi

O zopsutom psíčkovi (Rozprávka)
Žila raz istá starenka, asi tak stopäťdesiatročná. Všetko príbuzenstvo jej pomrelo v primeranom ľudskom veku a ona sa držala na svete celkom sama, ale v dobrom zdraví. No pretože každý človek musí mať niekoho, o koho sa stará, starala sa aj starenka o dve biele mačky. Volali sa Mufi a Pufi a mňaukali čistou mačkovčinou s kocúrkovským prízvukom.

Boli by všetci pokojne žili, ibaže jedného dňa pobrala sa starenka na výstavu psov. Pobehala, pobehala a nakoniec sa pristavila pri malom bielom pudlíkovi. Bol ako hrčka cukrovej vaty a starenka, milujúca biele zvieratká, sa okamžite rozhodla: túto našuchorenú belobu si kúpi! A kúpila.

Príde starenka domov, pudlíčka na zem položí a mačičky privoláva:

- Na, či-či-či, na, Mufi, Pufi, priviedla som vám kamaráta!

Pribehli biele mačičky, pudlíka nedôverčivo oňuchávajú: divné, vyzerá to tiež skoro mačaco, ale vydáva iné zvuky, na stôl nevyskočí... ibaže kosti akosi odbornejšie chrúme.

Raduje sa starenka, že sa zvieratká tak chytro spriatelili, a vraví psíčkovi:

- Ty sa budeš volať Ňufi, aby som si to lepšie zapamätala.

Žijú si teda Mufi, Pufi a Ňufi svorne so starenkou, tak svorne, že keď niekto vojde, ani na prvý pohľad nerozozná: sú to dve mačky a jeden pes, alebo dvaja psi a jedna mačka, alebo traja psi, alebo tri mačky? Starenke sa to páči, ale jedného dňa sa namojveru zháči! Zdá sa jej totiž, že Ňufi, ktorý by mal od prirodzenosti štekať, nesteká. Naopak: vydáva zvuky načisto mňaukavé. Preľakne sa starenka:

- Ňufi, pokladíček, vari si len nezabudol rodný brechot? Neurobíš mi predsa takú hanbu, že by si sa zmačkoval, keď som ťa kúpila ako psa?!

Ňufi zodvihne čierny ňufáčik, oddane pozrie na starenku a:

- Mňhaúúú, mňhaúúú...

Starenka zbledne ako vápenica, chytí toho psieho mňaukáča, posadí si ho na kolená a takto prosí:

- Ňufi, havinko, nevyrábaj mňaukanie, vyrábaj štekanie, takto, pozri: hau-hau-hau, hau-hau-hau...

Breše starenka, presne tak, ako to vo svojom živote od psíčkov počula. A to biele, ako pes kúpené, chúli sa v jej lone, od strachu sa trasie ako psí rôsol. Tak sedia tri dni aj tri noci a ešte pol dňa a starenka učí Ňufiho nebáť sa štekania, ale naopak, štekať a zavýjať - haúúú, haf! haf! - ako sa na psa patrí.

Na štvrtý deň sa Ňufimu konečne podarí prvé, naozaj psovské zabrechanie. Starenka ho ihneď bohato odmení kockami exportného cukru a vraví mu:

- Nebudeš sa volať Ňufi, veru nie, aby si sa mi zase nepokazil. Odo dneška je tvoje meno - Štekan!

- Haf-haf-haf! - prisvedčí radostne odmačkovaný a znova zopsutý pes. Len Mufi a Pufi chytro zalezú pod posteľ a tam si takto klebetia:

- Mňaúúú, no predstav si, kto by si bol pomyslel, že aj taká sympatická postava je iba obyčajný pes.

My z toho máme tretiu štefanskú rozprávku. Že sa tento Štefan vlastne volal Štekan? To nás predsa vôbec nepomýli. Čože je jedno zmenené písmenko proti celej dlhej rozprávke!