O údenárskom pomocníkovi

O údenárskom pomocníkovi (Rozprávka)
Keby sa bol istý údenársky učeň narodil niekde inde, nemali by sme túto rozprávku. Ale on sa narodil v Prahe, kde vyrábajú svetové safaládky najlepšej chuti, najpríjemnejšej vône a tak ďalej. Učeň sa volal samozrejme Štěpán a jedného dňa si uzmyslel, že pôjde na výlet. Vzal teda do chlebníka chlieb, veniec voňavých safaládok, nasadol do električky, a hneď mu bola nápadná jedna vec: cestujúce občianstvo zdvihlo nosy k nebesiam a ňuchalo a čuchalo a žiadostivo gúľalo očami. Ešte aj sprievodca zabudol predávať lístky a namiesto vyvolávania zastávok sa len oblizoval a vzdychal: Ňam, ňam, ňam...

Učeň Štěpán sa trocha čudoval, čo sa to s obyvateľstvom porobilo, ale prestal sa čudovať a zmocnil sa ho náramný strach, keď vystúpil z električky - a - no a všetko obyvateľstvo sa hnalo za ním. Zľakol sa Štěpán, či v tej električke niečo nevyparatil, a hup! - vbehol na najbližšiu železničnú stanicu a nasadol do prvého vlaku, ktorý práve odchádzal. Chvíľu bolo ticho, len vlakové kolesá rapotali ako stračia plenárka. No po chvíli - majoránka expresná! - po chvíli sa do Štěpánovho vozňa začalo tisnúť všetko cestujúce ľudstvo a nikto nič nevraví, len túžobne vzdychá a ešte túžobnejšie pomľaskáva. Štěpán zelenie od strachu, potom to už nevydrží, zatiahne záchrannú brzdu... a kým sa občianstvo spamätá, vyskočí von oknom. A rovno do polí a beží a nakoniec zastane na pokraji akejsi skrášlenej obce. Vkročí do ulíc, a tu - oj, nebesia vyúdené! - všetci obecní haukáči aj mňaukáči sa zbiehajú, žiadostivo kňučia, zavýjajú, mňaukajú aj kňaukajú. - Óóóó, -zakvíli prenasledovaný učeň. - Čo sa to porobilo, že si ma ľudstvo aj zverstvo takto zamilovalo? - a vtedy mu blysne v rozume: safaládky.

Rýchlosťou tatranského blesku vyberie Štěpán údený veniec z chlebníka, hodí ho napospas všetkým, čo sa tlačia dookola. A kým zvery bojujú grécky aj rímsky zápas o tú dobrotu, beží Štěpán von z obce - a za obcou ďalšia svorka rôznych hladošov. A zase brechot aj mňaukot preukrutný, pretože Štěpánovo šatstvo je tými safaládkami načisto navoňavkované a magneticky ťahá k sebe všetko, čo má nos. Štěpán už horko-ťažko vdychuje kyslík, keď tu odrazu zbadá - rieku. Hup do nej. Voda studená ako ľad, ale čože je to proti takému mäsožravému prenasledovaniu! Lenže nešťastie nechodí len po horách, ale aj pod vodou. Pretože neprejde ani minúta, a okolo Štěpána sa hromadí a hromadí - kŕdeľ nemých rýb! Zubaté šťuky, bajúzaté sumce, okaté kapry - všetko ovoniava Štěpánov zasafaládkovaný šat a mliaska - ňam-ňam-ňam...

Štěpán strháva šatstvo a z posledných síl volá nad hladinu:

- Pomóóóc! Muž cez palubu...

Ktosi ho vytiahol, do záchranky naložil, k obvodnému lekárovi priviedol. Lekár vraví:

- Poď, ty utopenec, pozriem ťa pod röntgenom!

Stojí Štěpán za röntgenovou doskou, vdychuje a vydychuje, a doktor odrazu len namiesto prezerania obráti nos k nebu a vzdychne: - Áááá-ňam, ňam, ňam... ááá!

- Úúúú, - zakvíli Štěpán ako ranená labuť, vybehne do ulíc a rovno do prvej voňavkárne. Schmatne najfrancúzskejšie parfumy a leje ich na seba a leje a leje.

Dodnes Štěpán tie parfumy spláca z mesačnej výplaty. Aj pokutu dostal za neslušné správanie. Aj tebakritiku vo vlastnom údenárstve. Ale napriek všetkému -je šťastný. Je šťastný, pretože kdekoľvek sa dnes objaví, počuje:

- Tfuj, akáže to tu vanie francúzsky nepríjemná vôňa, poďme preč, to sa predsa nedá dýchať!

Len Štěpán sa usmieva, smelo si kráča po ulici, pretože ešte aj psíčkovia a mačičky utekajú od neho na sto metrov.