O medveďovi Sťopkovi

O medveďovi Sťopkovi (Rozprávka)
Ten šiesty Štefan sa vlastne volal Stepan, čiže ako mu v rodnom medveďom brlohu vraveli

- Sťopa. Narodil sa na Sibíri. Rozprestierala sa tá velikánska zem a na nej lesisko hustý ako kôprová omáčka. Do toho lesiska dosiaľ ľudská noha nevkročila, ani pravá, ani ľavá, a preto nikto nikdy nepochopí, ako sa uprostred naj hustejšej húštiny ocitol pár krásnych veľkých čiernych čižiem, pravá aj ľavá.

Ležali si čižmičky v húštine, niekedy do nich vliezol chrobáčik alebo žabka skákajlabka, alebo zajko pobehajko. A ináč nič, len ticho. Jedného dňa, bolo to po veľkom daždi a bolo šmykľavo až strach, vybral sa medveď Sťopa za potravou. Pri prvej zákrute odrazu len - bác! Pošmykol sa, padol na zem, dole briežkom po chrbte a letí bum! Zarazil sa iba pod kopčekom.

Ale tak prečudesne, že oboma dolnými labami vhupol rovno do tých čiernych čižiem.

Keď sa trocha spamätal, sadol si, hlavu si chytil, či ju náhodou cestou nestratil, a potom sa začal od tej hlavy až k pätám kontrolovať, či je aj v ďalších súčiastkach celý. A keď príde po dolné labky - koniec. Hotovo, pretože namiesto pôvodných medvedích nôh vidí akési čierne ligotavé ozruty. Zľakol sa Sťopa a kričí:

- Oj, nohy, nožičky, kam ste sa mi podeli, kamže ste utiekli a mňa tu nechali, akože ja bez vás chodiť budem?

No nikto neodpovedá, labky v čižmách čušia a nad čižmami večné ticho šumí. Nuž dá sa medveď do ukrutného náreku. Vtedy už zvery pobadali, že sa stalo čosi nezvyčajné. Nuž bežia v tie strany, kde sa ozýva plač, a všetci očká vyvaľujú: čo sa stalo s prenešťastným Sťopom? Kamže sa mu nôžky podeli, do ktorého zemského svetadielu ušli? A každý rady dáva, pomoc ponúka.

- Postav sa na ruky, - radí zajačik. - Po rukách najlepšie zájdeš!

- Uááá, - narieka Sťopa. - Vari som ja cirkusovo vycvičený, aby som naopak chodil? Uááá...

- Lez po brušku, - vraví had. - Ja tiež leziem, pozri, a všade rýchlo doleziem!

- Uááá, - zaryčí nešťastník. - A či som ja silvestrovský opilec, aby som sa takto nedôstojne životom plazil? Uááá...

Všetci teda stoja, smutne pozerajú, Sťopa ďalej slzy roní a toľko ich je, až sa slaná voda prelieva do myšacích dier.

- Huííí, huííí! - zapišťalo päťdesiat myšiek a vybziklo von. - Pomóc, potopa!

Utekajú myšky proti prúdu, až nakoniec zastanú pri samom prameni, pred plačúcim medveďom. Zhromaždia sa pri tých čiernych čižmách, ňuchajú, ňuchajú a začínajú slinky pregĺgať.

- Sťopa, priateľ náš, - zapištia všetky odrazu. - Ty tu aj tak zahynieš, už ti nič nebude treba, nuž daruj nám tieto dve čierne obludy, lebo akosi potravinovo zaváňajú!

Sťopa zaplače predsmrtným plačom, hornými labkami kývne a zalomí:

- Jedzte, uááá, už je so mnou aj tak koniec sveta! Uááá...

Chrúme päťdesiat myšiek tie dve čižmiská, obedujú ich, potom aj večerajú, a keď ich konečne doraňajkujú - oj, ty včela medonosná! - pod čižmami sa odrazu ukážu celé a neporušené - medvedie laby. Zobudí sa Sľopa, vlastným očiam neverí, lebo labky sú naozaj celé a naozaj naozajstné.

- Oj, nohy, nožičky, - raduje sa zachránený medveď. - Kdeže ste mi boli? Kde ste sa túlali? Chytro ma domov odneste a všetkým porozprávajte, čo ste v šírom svete bezo mňa robili!

Labky ležia a, samozrejme, čušia. Pretože kto kedy počul, aby medvedie labky rozprávali?