O zakopanej počtovnici

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 829 slov
Počet zobrazení: 1 670
Tlačení: 209
Uložení: 220
O zakopanej počtovnici (Rozprávka)
Stalo sa to dávno, v tých ťaž kých časoch, keď na svete boli ešte - počtovnice. To boli také knižky, z ktorých sa deti učili rátať, napríklad že dva a dva sú... neviem koľko, lebo ja som ešte nikdy nemal takú počtovnicu v ruke. No v tých ťažkých počtovnicových časoch žil istý žiak siedmej triedy, Kubo Hrkalka. Nebol on hlúpe dieťa, nie veru, ale tie počty a počtovnica mu od nepamäti robili ťažkosti. Všeličo si vedel Kubo v hlave predstaviť, len čísličky nie. Ako sa vraví, nemal ten siedmak počtové predstavenie. Jednoducho sa s ním nenarodil.

No tento biedny žiak sa musel učiť v škole počty tak isto ako tí, čo si vedeli od narodenia predstaviť hneď aj celý milión, lebo sa už takí narodili.

- Je to veľká nespravodlivosť, - rozmýšľal trikrát do týždňa Kubo Hrkalka a nevedel sa dočkať konca školského roka. Keď prišla tá vytúžená chvíľa, pozbieral učiteľ učebnice. Kubovu počtovnicu vyhlásil za zničenú a požiadal ho, aby okrem piatich korún pokuty za zničenie knihy vzal si počtovnicu domov a cez prázdniny sa na ňu občas pozrel.

Prázdniny sú však taká časť roka, keď učitelia majú len malú vládu nad žiakmi. Preto aj Kubo Hrkalka, inakšie veľmi poslušný žiak, nezaniesol učebnicu domov, ale vzal motyku a vošiel do záhrady. Prostred kapustného záhona vykopal hlbokánsku jamu, spustil počtovnicu do nej a s diabolským chichotom hodil na ňu kuracie kosti od obeda. Potom jamu zasypal, pre istotu poriadne podupkal a zahádzal hŕbou kamenia. A opretý o motyku zvolal:

- Tu budeš ležať na večné veky, ty trápidlo môjho radostného detstva! - A potom odišiel na kúpalisko, slobodný ako ten najslobodnejší vták.

Leto bolo v tom roku veľmi prajné. Slniečko svietilo, chvíľami zdravo pršalo.

Ako sa to stalo, ako nie, o prvých začiatkoch nemám presnú správu, pretože pod zemou je tma. No po niekoľkých dňoch sa stal zázrak. A síce tak, že prostred kapustného záhona vyrástla jedného dňa prečudesná bylina. Strakatámakatá, všelijako vykrútená a viala od nej čudná papierová vôňa. Pozerá otec, pozerá matka, pozerajú aj susedia. Ešte nikto nevidel nič také.

- Nevytrhnite túto burinu, - radia susedia Kubovým rodičom. - Možno sa vám kapusta skrížila s nejakou palmovou rastlinou a vypestujete z toho svetský zázrak!

Lenže o tri dni je už z rastliny celkom slušný krík a o ďalšie tri dni stromček strednej veľkosti. Vtedy sa aj Kubo Hrkalka ide pozrieť do záhrady, o čom to tí dospelí stále rozprávajú. Príde, a od strachu padne rovno pod strom, lebo je mu jasné, že strom vyrastá presne tam, kde zakopal siedmacku počtovnicu. Vetrík podúva, pokrútené konáriky sa ľahulinko kývajú a Kubo jasne rozoznáva: konárik nie je konárik, ale krásna rovná jednotka, a tamten dvojka a tamten - no prosto všetky čísla nájdeš v tej rozkošatenej korune, ba na samom spodku ešte aj velikánsku nulu. Zľakne sa Kubo prenáramne, ledva od strachu domov dobehne, pod posteľ vlezie a len sa bojí: čo zlého vykoná ten počtovnicový strom jeho rodine a dedine?

O týždeň je strom meter nad stodolou, o dva týždne nad kostolnou vežou a o tri týždne je až pod oblakmi.

Prídu vedci z celého zemského zverokruhu, skúmajú tú stromovú záležitosť a v jednom sa zhodujú: strom teraz už jasne rastie v podobe rôznych číslic a rastie vlastne tak, že k číslici dva sa napríklad pridá sama od seba číslica tri a z toho sa zase urobí nová číslica: päť. Teda presne ako v počtovnici: dva a tri je päť. Rozmýšľajú vedci, ako zastaviť tento čudne rastúci strom. Veď treba niečo robiť, pretože ak strom porastie ďalej a dostane sa do spojenia s nejakým štvrtým alebo piatym rozmerom, môže to znamenať skazu ľudstva.

Kubo Hrkalka od strachu nespí, neje, slovko sa bojí prerieknuť o zakopanej počtovnici, ktorá sa takto nevídane rozkošatila nad rodnou zemou. A jednej noci dostane spásnu myšlienku:

„Učili sme sa v škole," rozmýšľa utrápený Kubo, „učili sme sa, že dva a dva sú štyri, ale dva bez dvoch je nič. Treba nejako zmeniť počítanie, potom sa to možno obráti!"

Zadrkoce zúbkami od strachu, vlasy sa mu naježia, ale aj tak vykročí Kubo hrdinsky do polnočnej tmy. Opatrne podíde k stromu, na celom organizme sa trasie, a takými roztrasenými rukami urobí zo spodného konárika namiesto znamienka a, čiže plus, znamienko bez, čiže mínus. Potom utečie domov a ani sa neobzrie, aby naň z vrcholca náhodou nespadlo nejaké nekonečno.

Ráno stoja vedci aj občania vo veľkom prekvapení: strom nerastie, naopak, veľmi rýchlo sa zmenšuje. A vetvičky-čísličky sa zase tak čudne skrúcajú: päť bez dvoch sú tri, tri bez dvoch je jeden...

Tak to ide a ide, a keď sa jedného dňa ľudstvo zobudí, po zázračnom strome ani stopy! Iba tam, odkiaľ vyrastal, je akoby prstom nakreslené trocha podlhovasté koliesko - vlastne taká obyčajná nula.

Záhada ostala pre ľudstvo záhadou. Len jeden človek - Kubo Hrkalka - vedel o všetkom. Ešte dnes je rád, že do toho kapustného záhona zakopal iba počtovnicu, a nie napríklad zemepis. Lebo predstavte si, keby mu tak odrazu na kapustnom záhone vyrástlo nejaké svetové mesto aj so siedmimi miliónmi obyvateľov!

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#kúpalisko #Kubo


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.085 s.
Zavrieť reklamu