O koštiali a psovi
O koštiali a psovi (Rozprávka)
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno smetisko a na ňom rôzne haraburdy, ako to už na smetisku býva: deravé hrnce, tanierové črepiny, hrnčekové
uchá a rôzne špagáty aj drôty. Uprostred toho všetkého, na samom smetiskovom vrchu, ležala veľká kosť. Bol to koštiaľ hovädzieho
pôvodu, a z toho dôvodu varili ho kedysi v polievke. Polievku ľudia zjedli, no a ten koštiaľ nemilosrdne hodili navrch smetiska.
Leží si koštiaľ, uvarené hovädzie sny sa mu snívajú, ale jedného dňa ho snívanie omrzí a skotúľa sa zhora nadol, pod smetiskovú
horu.
- Kamže, kam, pán koštiaľ? - zavolá naň starý hrebeň bezzubými ústami.
- Ááále, - zívne koštiaľ. - Zunovalo sa mi na smetisku snívať. Idem do sveta, nájdem si dákeho vhodného psa, nech tu tak nadarmo
nevylihujem.
A skotúľal sa koštiaľ ešte o pár metrov ďalej, a hneď bol na hradskej. Kráča si, vykračuje, šíry svet obzerá, a tu len odrazu:
- Haf, hafhafhaf!
Strhne sa koštiaľ, hore pozrie, a čo vidí? Skláňa sa nad ním psie tlamisko, široké ako jamisko a vrčí, vrčí, blažene koštiaľ
oňucháva.
- Kto si, pes? - pýta sa vandrujúca kosť.
- Vŕŕŕ, som pes buldog, zvaný Abuhasan, čistá rasa, daj sa mi schrúmať, milá kosť!
- Nie, - striasol sa koštiaľ. - Teba nechcem, máš príliš veľké zuby, to nie je môj vkus!
Buldog Abuhasan smutne zavrel tlamisko-jamisko, smutne odbehol, lebo psi sú slušní a berú len to, čo sa im dá.
Kráča koštiaľ ďalej, vhodného psa vyzerá, a tu - oj, moja Bernardína! - vyskočí mu oproti bernardín. Priateľsky zahauká - hau, hau,
ešte priateľskejšie zamliaska - ňam, ňam, a vraví:
- Poď, koštiaľ preľúbezne voňajúci. Som bernardín Logofogo, v horskej službe pracujúci, ľudstvo rumom zachraňujúci. Pozri, aj teraz
mi na obojku plná fľaša visí!
Pozrie koštiaľ, rumovú fľašu oňucháva a zatrasie sa: - Nie, - vraví. - Ty nie si môj pes, pretože od teba tiahnu pekelné rumové
vône. Kým by si ma schrúmal, celkom by si ma orumoval, a to sa mi ako čistokrvnej kosti nežiada!
Osmutnel bernardín Logofogo, chvost zvesil, preč odtiahol a za ním sa tiahla aj tá smutná vôňa.
V tej chvíli za koštiaľom zaňafkalo tenulinkým hláskom:
- Ňaf, ňaf, ja som tvoj pes, Bobinka zvaný!
Pudlíček, našuchorený ako štrikovaný vankúš, kotúľa sa rovno ku koštiaľu a malé čierne očká sa mu spoza toho štrikovania
túžobne blyštia.
- Madam, - osmutnel koštiaľ. - Na vašu malú postavu hodila by sa ešte tak slepačia kosť, ale nie hovädzia. Smutno by nám bolo, pretože
svojou papuľkou by ste ma nijako neskonzumovali!
Pudlík trocha zlostne potriasol akoby štrikovanými chĺpkami a odbehol smerom k hydinárskym závodom.
A už je tu ďalší haukáč, akési čudné čudo.
- Haf, som čistokrvný kokršpaniel, zvaný Ferinko. Si môj koštiaľ? Som tvoj pes? - pýta sa slušne a ešte slušnejšie sa klania.
- Nie, - vraví koštiaľ tvrdo. - Máš príliš dlhé uši, to by mi asi zavadzalo. Ty nie si môj pes!
- A ja, a ja, ňaf-ňaf? - zavrtí sa zboka čosi malé.
- Och, matička holenná! - zľakne sa koštiaľ. - Oči máš už teraz navrch hlavy, trasieš sa ako rôsol, kdeže, kdeže, veď by som skôr
zjedol ja teba ako ty mňa!
A tak aj malý čierny roztrasený ratlík odbehol a na kraj začala padať číročistá noc.
- Nájdem si ja búdu na prenocovanie, - rozmýšľa koštiaľ. -Aby mi náhodou v noci kosti neprechladli!
Poobzeral sa po okolí, uvidel dvor, vo dvore novú psiu búdu, nuž dal sa k nej. A z búdy zavrčalo:
- Vŕŕŕ, kto si, ty zlodej hovädzími kosťami voňajúci?
Pozrie koštiaľ do búdy, a čo vidí? Pes primeranej veľkosti, srsti aj uší. Sedí si tam a primerané zuby primerane cerí.
- Ty si môj pes! - poteší sa koštiaľ. - Ty si postava pre mňa vhodná, ani veľká, ani malá, ani štrikovaná, ani zrumovaná. Povedz,
kto si?
Zavrčal pes v búde, priateľsky sa oblizol a vraví:
- Som vlčiak, zvaný Herkules, a keď si prišiel, vitaj a vstúp do môjho domu!
Tak ten koštiaľ vstúpil, pohodlne sa k svojmu psovi uložil a vyslovil takéto porekadlo: KAŽDÝ
KOŠTIAĽ SVOJHO PSA NÁJDE.
Odvtedy to porekadlo platí až podnes.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta