Kde bolo, tam bolo, v podhorskej dedinke na čistom dvorčeku žili raz kohútik a sliepočka. Nebol to ten chudáčik, čo mu zrnko zabehlo. To by nebola taká strašná vec. Sliepočka by pobehala, od studničky vodu vypýtala, glgol by si kohútik, zabehnuté zrnko by mu odbehlo a žili by všetci šťastne až donekonečna.
Lenže moja rozprávka nie je takáto jednoducho šťastná, veru nie, pretože môjmu kohútikovi nič nezabehlo. No sliepočka sa v jedno ráno zobudila na kohútie zakikiríkanie. Pretiahla si krídla, chcela vyskočiť z kurína, keď jej odrazu zišlo na um:
„Akože je to vlastne? Kohútisko zakikiríka, celý svet sa zaraz prebudí, ľudstvo oči otvára, z postele vyskakuje. A ja keď si kotkodáknem, iba gazdiná pribehne, či som jej už vajko zniesla. Nespravodlivosť vládne svetom, treba ju hneď a zaraz napraviť!"
Vybehla sliepočka na dvor, ku kohútikovi trieli, takto mu prikazuje:
- Počúvaj, muž môj rozkikiríkaný, odo dneška až po súdny deň ja budem kikiríkať a ty kotkodákať!
Prekvapený kohút potriasol hrebienkom a slušne sliepočke pripomenie:
- Madam, ak sa dobre pamätám, vy ráčite byť stvorená na kotkodákame...
- Keď chcem - ráčim, a keď nechcem - neráčim, - nazlostila sa sliepočka. - Celé tisícročia museli sliepky kotkodákať, ale už sa všetko zmenilo. Na moje kikiríkame, kohútik jarabý, budú gazdiné po kurínoch loziť a vajcia zhŕňať!
Tak povedala sliepočka, a pretože bola tvrdohlavá a kohút, naopak, slušne odchovaný, musel nakoniec súhlasiť.
Prešla hodina, aj dve, a vtedy sliepočka, ako zvyčajne, do kurína vhupla, biele vajko zniesla. A keď ho zniesla, celkom nezvyčajne na celý dvor zavolala:
- Kikirikííí, kikirikííí,
vstávaj Jano,
už je ráno...
Gazdiná sa doma pri sporáku strhla, mužovi vraví:
- Čože sa ten kohútisko nadrapuje, prečože on ráno ohlasuje na pravé poludnie?!
Krúti hlavou gazdiná aj gazda, nijako sa im to nevidí. Ešte menej sa im páči, keď večer gazdiná v kuríne biele vajko nájde.
- Možno som si nevšimla, keď sliepočka kotkodákala, -utešuje sa gazdiná. - Určite som nepočula, veď moja sliepočka vždy zavolá. Musím zajtra lepší pozor dávať...
Na dedinu padne nôcka, mesiačik sa vymesiačikuje, a keď sa nad ránom k obzoru schýli, roztvorí kohútik zobák. Na sliepkine príkazy si spomenie, od strachu hrebienkom potrasie a na celú dedinu skríkne:
- Kotkotkotkodááák, nedám vajce za pätááák. A ešte raz a ešte raz...
Dedina spokojne spí, veď ktože by sa na kuracie kotkodáky budil! Iba gazdiná gazdu budí:
- Utekaj do kurína, utekaj chytro, muž môj premilený! Určite tam líška sliepočku drhne alebo zlodeji zlodejujú, keď tak hrozne kotkodáka...
- Darmo si ma zo sna polnočného vydurila, Anastázia, žena moja. Všetko je v najlepšom poriadku, sliepočka spí ako podrezaná. Isto sa jej vajcový sen sníval a iba zo sna kotkodáka. Nemusíš ma pre každý vrzgot z postele duriť!
Zaspia gazdovia. A tu o hodinu znova kotkodáky na celú dedinu. To už slniečko vychodí, kohútik svetu ráno oznamuje, lenže na slepačí spôsob. Nuž pospia všetci, celá rodina, celá dedina, pretože každý čaká na kohútie zakikiríkanie a v obci nemajú ani jeden budík, veď načo aj, keď majú presného kohúta.
Keď už slnko svet osvecuje, začnú sa prebúdzať jeden po druhom. Ruky zalamujú, hlavy si chytajú, všetko zameškali, všetko premeškali!
Rozchýri sa po kraji zvesť o zaspatej dedine. Redaktori okresných novín prichodia, po kuríne lozia, príčinu kohútieho nekikiríkania hľadajú. Príčinu nenájdu, iba jedno vajko a pri ňom vyplašenú sliepočku. Keď tá sliepočka zbadá cudzích ľudí, všetky pierka zježí, kohútovsky zakikiríka a uteká, uteká... Redaktori si uši pretierajú... kikiríkala tá sliepka, či nekikiríkala? Nuž ta sa ho, za kurkou, kurka ku kohútikovi beží, aj ten sa zľakne, kotkodáky spustí...
A tak sa nikto v ničom nevyznal, a keby sa aj bol, sám sebe by neveril. Ešte aj tí redaktori, čo všetko na vlastné uši počuli, radšej nijakú hydinu nespomenuli, ale napísali článok:
„Zvýšime výrobu kvalitných budíkov pre naše obce."
Len babka Kokošíková, najstaršia storočná občianka, rozchýrila vtedy takéto príslovie:
ZLE JE TOMU DVORU, KDE SLIEPKA KIKIRÍKA A KOHÚT KOTKODÁKA!
Našťastie tá babka nevedela písať, a tak tú hanbu nemal kto svetu oznámiť.