O nachytanom vtáčikovi

O nachytanom vtáčikovi (Rozprávka)
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krajina a do tej krajiny priletel vzácny vtáčik-speváčik. Priletel, sadol si na najväčší strom a zaspieval krásne tenulinko pesničku. Ľudia počúvali, páčilo sa im to, chválili vtáčika a ten vymýšľal každý deň iné nôty. Ale pretože nič nemôže ísť donekonečna, aj v tomto prípade muselo nastať piesňové konečno. Stalo sa to vtedy, keď sa o vtáčikovi dopočul miestny kráľ.

- Ihneď mi to vzácne vtáča lapte a prineste do zámku! -prikázal ten panujúci panovník svojim sluhom.

Položili sluhovia pod strom zlatú klietku, na vtáčika zavolali:

- Héééj, operenec operetný, poďže dole! Predvoláva ťa náš najosvetlenejší kráľ!

Zľakol sa vtáčik, zavrel zobáčik, o dva konáre vyššie vzlietol. Sluhovia hrozia, aj prosia, aj zrnká nasypú - ale vtáčika dole nedostanú. Na strom sa driapu - fŕŕŕ, odletí im spred nosa. Vrátia sa sluhovia domov. Kráľovi všetko rozpovedia a ten sa nahnevá, kráľovskou poltopánkou zadupoce:

- Ej, vy buky dubové! Vari sa takto vtáčatá lapajú? S takým lomozom lovte nosorožce, a nie nebeského sólistu!

Predvolal kráľ bubeníka, po celom kráľovstve dal vybubnovať, že kto vzácne vtáča mierumilovným spôsobom zo stromu na zem privábi, dostane za odmenu tri princezné, jedného šarkana a jednu kráľovskú švagrinú.

Prvý šiel skúsiť šťastie cukrársky majster Diabetti. Vládol on sladkým remeslom, nuž si trúfal sladkými slovami privábiť aj vtáčika z konárika.

Zastal cukrár Diabetti pod stromom, marcipánový úsmev na tvár založil, ústa roztiahol do príjemného vanilkového rožteka a zaspieval sladko, tak sladko, že sa mu na každé slovo osy zbiehali:

„Keby som bol vtáčikom,

zišiel by som dole

zaďobkať zobáčikom

do sladkej kremrole..."

Oblepila tá sladká pieseň celé kráľovstvo, poddaní sa tajne oblizovali, ale to vtáča - fŕŕŕŕ... na druhý konár frklo a odtiaľ čimčarovalo:

„Najedzte sa kremrolí, kremrolí,

mne to nie je po vôli, nie a nie a nie..."

Zosmutnel cukrársky majster, práškovým cukrom si hlavu posypal a odsťahoval sa.

Občania tiež zosmutneli, kráľ ešte viacej zúril. Vtedy si zastal pod stromom najchýrnejší kráľovský krajčír - Ramón Vatelini. Na dolný konár prehodil päť metrov strakatého a načisto čistého hodvábu, do striebornej ihly navliekol zlatú nitku a tenulinko, ako tá nitka, zanôtil:

„Poď sem ku mne, milý vtáčik,

ušijem ti vkusný fráčik,

hajaja, kukuku..."

Nedospieval majster Vatelini, pretože v tej chvíli vtáča bziklo na najvyšší konár a odtiaľ zanôtilo:

„Nepredá sa slušný vták, slušný vták,

za nejaký čierny frak, nie a nie a nie..."

Majster Ramón Vatelini od hrôzy pustil ihlu do trávy, za ihlou pustil dva potoky slz. Potom rozprestrel päť metrov načisto čistého hodvábu, sadol naň a v podobe lietajúceho koberca stratil sa v sedemsto sedemdesiatej siedmej krajine. To je už strašne ďaleko, takže sme sa dodnes nedozvedeli, čo tam vlastne robí.

Osmutnelo kráľovstvo, kráľ dal vytrúbiť poplašný smútok a práve sa chcel vzdať svojho vlastného následníctva trónu, keď pod stromom zastal ešte jeden odvážlivec. Nebol to vlastne ani odvážlivec, ale taký túlavý podomový muzikant s husličkami pod pazuchou. Zastal, husle pohladkal, sláčik na strunu pritisol, a tá jediná posledná husličková struna zaspievala... nevedno aké slová, ale zaspievala.

No a vtedy... div sa svete, už to isto uhádnete: neodolalo pesničke ani vtáčatko.

Fŕŕŕ - zlietlo na husličky, po strune vedno so sláčikom pobehalo a čvirikalo, džavotalo, pinkalo aj pipinkalo - slovom: spievalo ostošesť.

Nezbadalo, chúďatko, kráľovských sluhov. Sluhovia hup a chňap... a už bolo vtáča v zlatej klietke, v zlatom zámku, na zlatej stene, pod zlatou povalou...

Keď sa trocha spamätalo, krídlami zatrepotalo. Hneď vedelo, že je zaklietkované. Poškrabalo sa pazúrikom a vraví:

- Héééj, vy dvojnožci bez krídel! Keď ste ma už takto privrzli, aspoň mi zaspievajte ako tam pod stromom, nech ma tu smútky neobchádzajú...

- Cháááchacha, chééécheche... - rozosmial sa celý zlatý zámok, až to v ňom ozvenovalo. - Teraz ty budeš spievať nám, vtáčatko-speváčatko...

Odvtedy to vtáča spieva veľmi čudne. Akoby nemalo zlatý hlas, také divné zvuky vyrába. No kto trocha vtáčej reči rozumie - rozlúšti. Že to nie je spev, že si ten vtáčik len tak sám pre seba neprestajne vzdychá:

KEĎ VTÁČKA LAPAJÚ, PEKNE MU SPIEVAJÚ, PEKNE MU SPIEVAJÚ, PEKNE MU SPIEVAJÚ...

A to je teda piate múdre porekadlo, ktoré k nám prišlo až z toho zlatého kráľovstva.