O zlom vlkovi

O zlom vlkovi (Rozprávka)
Bol raz bača, taký obyčajný, od ostatných bačov na nerozoznanie. Iba jedna povesť o ňom išla: keď sa k salašu polnoc na mačacích labkách prikradne, začne vraj ten bača chrápať, pochrapkávať - chŕŕŕ, fííí, chŕŕŕ, huííí... - až sa jedle prehýnajú a všetka lesná zver uteká do vzdialenosti dvoch kilometrov a trinásť centimetrov. Iba ovečky pokojne spia, lebo aj vo sne vedia, že vďaka bačovskej muzike sa ku košiaru nič zlé nepriblíži.

Lenže, ako som už neraz povedal, život je zložitá zloženina. Nestane sa to, čo by sa malo stať, ale naopak, prihodí sa také, čo sa nijakovsky nehodí. Ako týmto na salaši usalašeným.

Žil totiž v tej hore istý zvlčilý vlk, bratanec toho naničhodníka, čo kedysi prehltol Červenú čiapočku, starú mamu, ba aj celý narodeninový olovrant. Nepoučil sa zvlčilec na rodinnej histórii, že ten jeho príbuzný nakoniec skončil v studni. A tak len nemilosrdne plienil po okolí. Nuž a tento ozubený vlčisko naplánoval si jednej noci baraniu večeru.

- Zájdem si, zájdem do košiara, vŕŕŕ, - zavrčal. - Zajace sa mi prejedli, ľudstvo je také nanič, že sa mi naň ani slinky nezbiehajú. Spestrím si jedálny lístok dákym nabrčkaveným békadlom!

Kradne sa nocou vlčisko, hnusný zlodejisko, prikradne sa ku košiaru, spoza kríčka v mesačnom svite obzerá spiaci kŕdeľ a vyberá si vhodnú potravu. Vyhliadne si barančeka, brčkavého ako čerstvá trvalá.

Vlčisko si naposledy zub o zub nabrúsi, skok na diaľku odmeria, prikrčí sa a hup a hryz! - zahryzne sa do baranieho kožúška. V tej chvíli sa odrazu a zároveň stane niekoľko vecí: vlk zahryzne, baranček Buc mékne, ovečka Melánia preukrutné zabľačí a v kolibe bača Bučisko - pretože je presne polnoc - nevydržateľne sladko zachrápe:

- Chŕŕŕ, fííí, huííí, chŕŕŕ...

Že baranček bľačí, že ovca bliaka, to vlka nevyľaká. Ale na bačovo zachrápanie a menšie stromotrasenie s tým spojené naježí vlčisko škutiny, krvavé očiská mu od hrôzy obelejú a zbojník sa dá na útek s baraním kožuštekom v rozpenenej papuli.

Po chvíli sa ovce v košiari spamätajú z úľaku, a čo nevidia: ich najmilší braček, baranček Buc, trasie sa od strachu, ale aj od zimy, pretože tu stojí len tak, bez kožúška, a nemá ho čo hriať.

- Éééj, brat náš milený, nešťastie ťa postihlo, - zaplače najstaršia ovca, sveta skúsená. - Vlčisko ti odniesol kožuch, jedinú tvoju družstevne chránenú drahocennosť! Keď to bača zbadá, zle bude s tebou. Ujdi, radím ti, kým nie je neskoro!

Zľakol sa baranček a zabékal:

- Pôjdem, no nevrátim sa, kým svoj kožuch nenájdem, nech by to trvalo aj do budúcej sezóny.

Vybehol z košiara a za ním jeho verná žena, ovečka Melánia. Lebo ani ovca neopustí barana v nešťastí.

Idú, idú cestou-necestou, popolnočná tma všetko naokolo zakrýva. Iba pri tretej lesnej zákrute ozve sa odrazu:

- Stáť! Voniam, voniam baraninu! Kto ste?

- Sme baranček Buc, na oba boky odratý, a ovečka Melánia, jeho neodratá, ale zato verná žena. A ty si kto?

- Ja som ja! - ozve sa v nočnom tichu hrubý hlas a spoza kríka vystúpi akési čudo v baranom kožuchu. - Som strážca baranieho poriadku, - vraví. - Chytám utečených baranov a baranice. Máte priepustku?

- Akúže priepustku? - nariekajú tí dvaja. - Kožuch nám treba nájsť, nemali sme času za priepustkami behať.

- Keď je tak, - zavrčí čudo, - pôjdete pred súd a budú vás súdiť za utečenecké hriechy! Kráčajte za mnou!

Zľakli sa tí dvaja, za baraním čudom kráčajú. Vtedy vyjde spoza mračien mesiac, na krajinu zasvieti, a ovečka Melánia, načisto roztrasená, šepce:

- Muž môj, baran, baran Buc, veď je to, hľa, vlk v tvojom baraňom kožúšku preoblečený.

Roztriasol sa aj baranček, lebo naozaj je tak, preoblečený vlk vedie si ich cestou-necestou. Vo vzdialenom prepadlisku zastane, baraní kožuch zhodí, zavrčí, zuby vycerí, zarehoce sa ako naj svetovejšie rehotadlo a zreve na svojich spoluvlkov:

- Jujujúúú, kto nepríde o hodinúúú, nedostane baraninúúú!

Zbiehajú sa vlci zo všetkých strán, očiskami krútia, zubiskami hrkocú, od nedočkavosti sa trasú.

- Len nepredbiehať udalosti, - vraví ten hlavný zlodej baranieho kožucha. - Najprv ich budeme súdiť, že bez priepustky opustili salaš. Potom za to, že mali toľko bezočivosti a šli hľadať kožuch, ktorý som už ja mal oblečený. A potom ich nepodmienečne odsúdime na baraní guláš!

Zavyli vlci, zatlieskali, zamliaskali a ovečka Melánia naposledy békla svojmu Bucovi:

- Bééé, muž môj, bééé, zle je na svete, zlééé, keď vlk nám krivdu robí a vlk nás aj súdi, béé, to je zlééé, to je zlééé...!

Dobékala Melánia, baran Buc ani to nevládal, pretože manželia majú vždy horšie nervy ako manželky. Iba sklonil hlavu, odovzdaný do gulášovej vôle osudu.

V tej chvíli - bum! - bác! - pác! Puška zahrmotala, horou otriasla a vlkmi načisto potriasla, pretože uvideli, ako ich zlodejský veliteľ na zvlčilý ňufák padol a tak mocne sa do zeme zavŕtal, že ho až do konca sveta neodvŕtali.

Ovečka Melánia a baranček Buc hľadia - a čo nevidia? Veď ten zázrak má známu podobu, oštiepkami voňajúcu. Starý bača, konečne prebudený svojím vlastným chrapkaním, nenazdajky svojich zachránil. Dobre, že sa mu to podarilo. Nielenže tí dvaja ubékanci dodnes šťastne žijú, ovčie mlieko aj ovčiu vlnu pre nás vyrábajú, ale navyše celému ľudstvu veľké poučenie priniesli v porekadle, ktoré sa tiež dodnes zachovalo:

VLK TI KRIVDU ROBÍ A VLK ŤA I SÚDI.