O poslanom poslovi

O poslanom poslovi (Rozprávka)
Kde sa stalo, tam sa stalo, ale bolo to veľmi dávno, asi tritisíc rokov pred vynájdením exportnej lízanky. A stalo sa to vo veľmi veľkom a bohatom kráľovstve, ktoré s nikým nežilo v nepriateľstve a poddaní boli takí bohatí, ako inde bývajú králi. Cítili sa všetci príjemne, z tvárí im žiarila spokojnosť a o iné sa netrápili, len o to, ako by jeden druhého potešili. Teda nevídané, neslýchané, ba skoro neuveriteľné.

A predsa žil v tom kráľovstve jeden nespokojný človek, zamyslený, zamračený, ochkajúci, frflajúci - a to bol sám kráľ tej šťastnej ríše - Hydroxid Štvrtý.

- O ja nešťastný, ó ja načisto znemožnený! - vzdychal a lamentoval korunovaný nešťastník. - Veď sa ja ani do dedopisu nedostanem, veď zo mňa ostane iba ten letopočet, že som sa narodil a bez škandálu umrel, veď si ma ani vlastné deti nezapamätajú, nie to žiaci budúcich dvanásťročných škôl!

Takto vzdychal a pritom aj rozmýšľal, ako by tú svoju nezaujímavú ríšu dačím preslávil. Jedného dňa povolal si tajných sprisahancov, ktorých musí mať každé kráľovstvo, aj keď ich nepotrebuje.

- Sprisahanci! - povedal Hydroxid Štvrtý a mocne buchol päsťou, aby tých driemajúcich zamestnancov prebral z lenivosti. - Sprisahanci, doteraz ste nemali nijaké povinnosti, driemali ste v pivniciach, zadarmo brali platy. Teraz prišiel váš čas. Pôjdete medzi poddaných a nejako sa s nimi sprisaháte proti mne, niečo nedobré vykonáte, ale tak, aby som ostal nažive. Skrátka a dobre - preslávite naše nezaujímavé kráľovstvo!

Tajní sprisahanci sa hlboko poklonili, preobliekli sa za rôzne postavy, na tvár si dali čierne masky a vyšli medzi poddaný ľud.

Ako ho prehovárajú, tak ho prehovárajú, na rôzne zlé pestvá ho nahovárajú, presne podľa kráľovského príkazu.

Poddaní vypočujú preoblečencov, po zamaskovaných hlavách ich súcitne pohladkajú a vravia:

- Oj, vy naše úbožiatka sprisahanecké, vari chcete maškarabál usporiadať, či čo? Načo by sme kráľa hrdúsili, veď je to náš otec dobrotivý a nežiada sa nám žiť inakšie, len ako teraz žijeme!

Pochodili tajní sprisahanci, po čase sa ku kráľovi vrátili, zaplakali a vravia:

- Nikoho sme nesprisahali, poddaní sú leniví až strach, a bez poddaných sa sprisahanie nijakovsky nedá vykonať!

Nahneval sa kráľ, aj on od zúfalstva zaplakal. Potom oboma päsťami o stôl buchol a zakričal:

- Veď uvidíme, či sa ja preslávim a či nepreslávim! - A vypovedal vojnu odrazu až trom susedným kráľovstvám.

Ešte ju ani poriadne nevypovedal, už tu boli traja vyslanci z tých vojnou potrafených krajín. Zlaté dary pred kráľa kladú a list od svojho panovníka. V každom liste jedno a to isté:

„Jasnému Hydroxidovi Štvrtému, kráľovi nad kráľmi a vládcovi nad vládcami! Posielame ti poslov a spolu s nimi dávame ti bez vojny k dispozícii aj naše chudobné kráľovstvá, aby si ich rovnako šťastnými urobil ako svoje vlastné!"

Kráľ Hydroxid sa o zem hodí, hlavu si opatrne o perzský koberec búcha, svoj nešťastný, nezaujímavý život kritizuje. Potom odrazu vyskočí a skríkne:

- Keď to nejde podobrotky, pôjde to pozlotky. Nemôžem sa presláviť sprisahaním ani vojnou, preslávim sa teda nejakým vynálezom. Vynájdem ja myšlienku, ktorá bude zaujímavejšia ako hocaká bomba alebo bombardón!

Sadol kráľ na trón, hlavu si podoprel, pár dní si tak posedel, nakoniec predvolal kráľovského posla.

- Pôjdeš, - vraví mu, - po celej krajine, ba po celom svete, a každému povieš moju myšlienku. Do roka a do dňa sa vrátiš a oznámiš mi, čo tá myšlienka s ľudstvom vykonala. Myšlienka znie: Keď kapustné listy vypustíme do Mliečnej cesty, je to takisto, ako keď Mliečnu cestu vypustíme do kapustných listov!

Kráľovský posol zhíkol od prekvapenia, aj sa mu trocha rozum zabrčkavel, ale kráľ je kráľ, musíš ho počúvať, aj keď je ti to čudné.

Nuž vyšiel posol z hradu, po kráľovstve chodí, potom po druhom, potom po treťom a všetkým poddaným všade hlása tú veľkú kapustovú myšlienku. A každý, komu ju povie, obráti sa k nemu chrbtom, vraj:

- Čože to za hlúposti rozprávaš, ty osol!

Alebo: - Ktože ťa to naučil takéto somárstva híkať?

Tu osol, tam somár a stále iba takto. Nuž prešiel polrok a milý posol odrazu badá, že sa mu uši začínajú dĺžiť. A naozaj - načisto somársku podobu dostávajú. V treťom kvartáli už aj zahíka na nerozoznanie od somárika. A keď sa mu priblíži čas návratu, odrazu cíti, že mu je lepšie po štyroch nohách kráčať, pretože medzičasom aj sivou srsťou obrástol, aj somárskym chvostíkom veselo šibe. Tak prešiel rok aj deň a kráľovský posol s načisto premenenou figúrou zastal pred kráľovským trónom.

- I-ááá, tu som! - zahíkal veselo a spustil: - Keď kapustné listy vypustíme, i-áááá...

- Zmizni, satanáš ušatý, diabol híkajúci, mojej myšlienky jedinej kaziteľ kazisvetský! - skríkol kráľ akoby šlágrom trafený. - Do maštale pôjdeš, tam si híkať budeš a seno poslednej kvality aj s bodliakmi nechže je tvoja potrava!

A vidíte - nijako si ten kráľ nepomohol. Do dejepisu sa nedostal, aspoň ja som sa jeho meno nikdy neučil ani v škole, ani poza školu. Ibaže posol prešiel do knihy prísloví a porekadiel, pretože ľudia dodnes vravia, keď sa im to hodí:

IŠIEL POSOL, PRIŠIEL OSOL.