O liečivej kráľovnej

O liečivej kráľovnej (Rozprávka)
Potom sa Karbulus Barbulus zodvihol, uvoľnil koľajnice, a náš kráľovský rýchlik sa pohol na ďalšiu cestu. Vrtia sa kolesá, veselo fučí rušeň a tak si fučíme hodinu, dve, tri. Boli by sme cestovali až do súdneho dňa, ale našťastie rýchlik zastal na konečnej stanici toho kráľovstva. Všetci vystúpili, nuž vystúpil som aj ja.

Kráčam si ďalej a odrazu len vidím pred sebou - močiar. Na brehu močiara stoja ľudia. Plačú, nariekajú, potom všetci kľaknú na jedno koleno, zopnú ruky a močiaru sa ponížene prihovárajú.

- Héééj, občianstvo! - zavolal som na tých ľudí. - Prečo tu nemilobohu postávate, vlkovsky zavýjate a nedôstojné sa o zem hádžete?

- Pomôž, cudzinec! - zakvílilo ľudstvo ako jeden bas. - Prekážka neprekonateľná sa nám do cesty postavila, domov nás nepustí, na druhú stranu prechod nedovolí...

- Akáže prekážka? - pýtam sa. - Ukážte mi ju, veď ja som sa akurát na prekážky špecializoval!

- Tutohľa, močiar, - ukazujú usmoklení občania. - Včera tu nebol, a dnes je, aha, akýsi až neobyčajný!

Poprezeral som si močiar zo všetkých strán - veru nebol celkom normálny. Neplávali na ňom husi ani kačice, ba ani žiaci v deravom koryte. - Divná je to tekutina, - vravím tým uplakancom. - Najprv treba zistiť, odkiaľ sem pritiekla a čo tu chce...

Ešte som nedopovedal, keď to odrazu prostred močiara zakurbľovalo, akoby tam bola potopená motorka. Potom to zagurgľovalo, ale tak, až voda vystrekla.

- Héééj, tekutina! - zakričal som na všetky hlasivky. - Prečo gurgľuješ ako angínová panna? A kto si vlastne - motor, alebo voda, alebo podvodný duch, keď pokojamilovné občianstvo strašíš?!

Vtedy to v močiari zvrelo tak prenesmierne, že sa celá hladina rozpenila a presne uprostred vystrekla voda vysoko, vysoko, skoro po oblaky.

Prechodili ma čudné predtušenia, nuž utrel som si zarosené čelo a vravím občanom:

- Vyzerá to všetko tak, že na samom spodku močiara leží utopený hasič, zvaný požiarnik, a pretože je utopený, nemôže zastaviť hadicu s vodou, následkom čoho vznikol močiar bez husí aj bez korýt...

- Chua - chua - chua, - ozvalo sa zrazu z močiarovej vody. - Chua - chua - chua, blúznivec, mýliš sa prenesmierne, pretože nie som ani hasič, ani motorka, ani gurgľujúca angína! Som kráľovná liečivých minerálnych vôd - Vincentina Salvatore de Santov...

Všetko občianstvo zhromaždené okolo močiara začalo sa klaňať, na obe kolená padať a podobne.

- Dosť! - zvolal som. - Žiadne klaňanie, žiadne padanie! Ak si naozaj kráľovná, ty močiarový hlas, povedz, čo chceš a kedy nám uvoľníš cestu!

Močiar sa zavlnil a z vlniek to tentoraz veľmi priateľsky zašveholilo:

- Som kráľovná, uver mi, ty energický pútnik. Bola som pod zemou, ale je mi tam tesno, neútulne. Chcem bublinovať tu na zemi, liečiť reumatizmus, žlčníky, žalúdky a rekreantov... Pomôž mi preniesť sa do nejakých zaľudnených končín, a ja ti vyliečim všetky končatiny.

„No," pomyslel som si, „ toto nie je na zahodenie, ale ako to vykonám?"

- Počujte, pani kúpeľná liečba, - vravím tej minerálkovej panovníčke. - Prinesiem fľaše alebo demižón, alebo stolitrový sud a prelejem do nich vašu kráľovskú Výsosť...!

- Zadrž! - vykríkol močiar a šplechol mi dva a tri štvrte litra minerálky rovno do očí. - Kráľovná Vincentina Salvatore de Santov nedovolí, aby ju naliali do takých nedôstojných nádob. Nech ma prenesú v zlatom hrnci alebo v platinovom krčahu!

Chytil som sa za hlavu - lebo čo iné môže človek robiť, keď nevie, čo má robiť. Občianstvo pri močiari sa už za hlavu držalo, takže začalo radšej plakať nesmierne slanými slzami. Plače občianstvo, prúdy slaných slz tečú do močiara a močiar odrazu zakvíli:

- Neplačte, ľudia milosrdní, neroňte toľko soli do mojich vôd, veď ma načisto zasolíte a naveky zostanem slaná...

Občianstvo zastavilo plač, ale ja som skríkol:

- Plačte, plačte, rodáci moji, a plakať neprestaňte, pokým tá vodoliečba nepríde k rozumu a cestu nám neuvoľní. Nech je zasolená ako rusle, keď nechce podobrotky vyslyšať naše slušné žiadosti!

Nuž rozplakalo sa občianstvo novou silou, močiar vystrekol ešte raz a ešte raz - a potom sa začal pomaly, ale isto schovávať pod zem. Nakoniec ostal z neho celkom prijateľný malý pramienok. Skromne žblnkal, akoby nariekal, že ho od tej soli štípu bublinky.

Občania sa potešili, pretože cesta bola voľná, aj keď trocha blatistá. Nuž pošiel každý svojou stranou a ja som priklonil ucho k pramienku, aby som počul druhé slovo oslobodzovacieho receptu. Pramienok žblnkal a tak sa mi všetko zdá, že hovoril: DRAKA... DRAKA... DRAKA...
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10296-o-liecivej-kralovnej/