O rýmovanom kráľovstve

O rýmovanom kráľovstve (Rozprávka)
Túlal som sa celé dni a týždne, až som konečne prišiel na hranice kráľovstva, ktoré dovtedy nikto neprekročil. Lebo do kráľovstva mohol vstúpiť len ten, kto zložil ťažkú skúšku pred samým kráľom.

Skúšobná ťažkosť bola v tom, že na rozdiel od iných suchozemských kráľov tento tu nežiadal clo ani omladzujúcu živú vodu, ani iné rozprávkové záležitosti, ale žiadal čudnú vec: aby na každú vetu, ktorú povie, odpovedalo sa mu vetou básnickou. Teda takou, ktorá by sa s jeho vetou rýmovala. Ten kráľ totiž v detstve písal básničky, ale ani jedny noviny mu ich nechceli uverejniť. Preto, keď začal kraľovať, povedal si, že ho v básnení nikto nepremôže, a kým ho nepremôže, cez jeho kráľovstvo neprejde.

Zastal som na hranici zbásničkovaného kráľovstva a pretlačil som sa zástupom čakateľov, čakateliek aj čakateliatok. Hneď ma chytili stráže a predviedli pred kráľa. Volal sa Pleonazmus Hrozný a už na prvý pohľad bol náramne zaujímavý: ucho sa rýmovalo s uchom, oko s okom, noha s nohou, ruka s rukou, ba ešte aj obe nosné dierky navzájom. Také to mal všetko rovnaké, k sebe sa hodiace.

Predstúpil som teda pred kráľa. Starý bradatý mudrc, menom Kritikus Infernalis, prečítal mi zo zaváraninového pergamenu, čo mám činiť: na každú kráľovu vetu treba odpovedať vetou rýmovanou. Ak odpoviem, zavedie ma sám kráľ na ďalšiu štáciu svojho kráľovstva. Ak neodpoviem, musím sa vrátiť za hraničnú čiaru a desať rokov bifľovať školopovinné básne.

Po tomto poučení žmurkol kráľ okom. Aby sa mu to rýmovalo, žmurkol aj druhým, a trocha zlomyseľne, ale veľmi dôrazne povedal:

- Ten, kto vstúpi, nech je básnik!

Obišli ma mrákoty. Všetky myšlienky sa mi začali automaticky prepínať ako kybernetická prababička. Kto kedy počul rým na slovo básnik? No kto?!

Kritikus Infernalis, najväčší dvorný mudrc a súčasne strážca rýmových zásob, pomaly, ale isto odklepával päť sekúnd, určených na rozmýšľanie.

Vo chvíli, keď klepol štvrtú sekundu, vyrapkal som ako guľomet:

- Ten, kto vstúpi, nech je básnik, a nie špatný cudzopasník.

Kráľ zhíkol od údivu. Keď zhíkol kráľ, zhíkli aj ministri a poradcovia a prepuklo všeobecné híkanie na dôkaz, že som prvú časť skúšobného seriálu zložil.

Kráľ vstal, milosrdne mi kývol rukou, aby som ho nasledoval. Pri pohľade na rôzne dobroty začalo mi pracovať chuťové cítenie. Ale kráľ zarazil môj maškrtný pohľad a zvolal na celú jedáleň:

- Z misy môžeš papkať rezne.

Uj, rozmýšľal som iba pol sekundy a vykríkol:

- Len ak zrýmuješ ich presne!

Kráľ radostne zatlieskal a spolu s ním zatlieskali aj kráľovskí podriadení. Všetci zborove vykrikovali ako na dákej slávnosti:

- Z misy môžeš papkať rezne, len ak zrýmuješ ich presne!

- Slávááá...!

Vtedy ma sám kráľ pozval k stolu, vlastnoručne mi naložil osem superšniclí a k tomu veľhoru zemiakového šalátu. Potom - tiež osobne - zaviedol ma ku kráľovskému malinovkovému automatu.

Chcel som hodiť korunu a napiť sa... lenže! Lenže kráľ mi pohrozil! Všetko stíchlo a do toho hroboticha zahrmel kráľovský bas:

- Vypiješ si malinovku!

- Ak dáš rým aj k tomu slovku!!!- vykríkol som načisto vysušeným hrdlom.

Taký huriavk, aký potom zaznel celým zlatým zámkom, nezažil som od svojich vlastných školských prestávok. Poradcovia plakali od nadšenia, kráľovi sa pošmykla zlatá koruna a ostala mu visieť na pravom uchu. Prišli ôsmi komorníci, opatrne mi otvorili ústa a silonovými hadicami liali do nich -aby som sa nemusel namáhať! - celé sudy najsladšej, pravým cukrom cukrovanej malinovky.

- Dosť! - zakričal som asi po hodine, ale nikto ma v tom huriavku nepočul. Skríkol som teda medzi dvoma glgmi:

- Dosť! Som hosť!

Vtedy, ako keď utne - prestali sa liať malinovky putne, sám kráľ ma pod pazuchy vzal a zlatou cestou odvádzal ma v diaľ... pardón, už som sa načisto zrýmoval... Teda kráľ ma chytil pod pazuchu a viedol zlatou cestou na koniec kráľovstva.

Vedel som, že tu ma čaká ešte posledná skúška.

Na samom kráľovskom konci, kde sa strom rýmoval s domom a hranica s panvicou - kráľ zastal. Poškrabkal sa za pravým aj ľavým uchom, obe oči obrátil k oblakom, do gombičkovej dierky si zastokol bobkový list, do druhej feferónku a po chvíli rozmýšľania skríkol tak, až sa otriaslo susedné kráľovstvo:

- Želanie ti vyplním!!!

Pánajánakapitánakormorána! V hlave sa mi urobili východoslovenské karičky, myšlienky mi zadupkali stredoslovenský odzemok a konečne mi z úst vyšlo - ani neviem ako -v rytme prešporského valčíka:

- Želanie ti vyplním,

ak dáš ešte jeden rým...

O tej sláve, čo sa potom strhla, vám už rozprávať nebudem. Isto si ju sami viete predstaviť. Veď som bol prvý, rátajúc aj všesvetových spisovateľov, kto premohol básniaceho kráľa a videl od hraníc po hranice jeho dosiaľ tajné kráľovstvo. Okrem zjašeného kráľa nebolo v ňom nič extra-špeciál, môžete mi veriť.

Preto som nakoniec priateľsky poťahal toho kráľovského veršotepca za hermelínový pršiplášť a šepol mu:

- Pán Pleonazmus, potrebujem štvrté oslobodzovacie slovo a potrebujem ho skôr, než by vaše Veličenstvo v tých básňach načisto skyslo!

- Číslo, - zakričal natešený rýmujúci kráľ. - Keď vravíš skyslo - ja vravím číslo!

To povedal a kýchol tak strašne, že ma odvial do osemdesiatej ôsmej krajiny.

Od tejto chvíle a po tom hroznom kýchnutí som vedel, že kráľ je nielen rýmujúci, ale aj nádchujúci. Ja som tú nádchu nechytil, teda mu všetko odpúšťam a zapamätám si štvrté oslobodzovacie slovo: ČÍSLO.