O hádankovej šelme
O hádankovej šelme (Rozprávka)
Nikdy by som si nebol pomyslel, že v osemdesiatej ôsmej krajine je taká tma! Lebo hneď po pristátí som zistil, že aj keď sa dívam - načisto
nič nevidím.
Sedel som teda a bál sa pohnúť. Konečne som pozbieral smelosť, postavil som sa a skúsil som urobiť malilililinký krôčik. Bác! Noha
pošmyknutá, postava moja na šmykľavej zemi zložená. A potom zase a potom znova a potom ešte raz.
- Oj, Osmijanko!, - oslovil som sám seba, pretože tam nikto iný nebol. - Osmijanko, priateľ môj, rozmysli si všetko! Lebo ak sa budeš
neprestajne o zem hádzať, ostane z teba len veľká belasá hrča! Tak som si rozmyslel, že som asi vletel do tajomstva jaskyne. Tá sa za mnou
zavrela a som tu lapený ako tá demänovská vzácnosť.
Opatrne som natiahol ruku do tmy, či nenatrafím na dáky jaskynný vypínač. Oj, doba chladničková! Nahmatal som čosi hladké ako
nalakovaný peň. Nad oným pňom druhý, zhora vyrastený.
„To sú isto-iste jaskyňové cencúle, zvané stalaktity a stalagmity," pomyslel som si. „Tých sa radšej nechytím, lebo by, sa všetko
mohlo na mňa zosypať aj s povalou! Poleziem radšej štvornožky a tak nájdem nejaký jaskyňový odchod."
Postavil som sa teda na štyri labky a opatrnícky začal som sa súkať vpred. Odrazu sa mi zdalo, že celá zem podo mnou sa vlní.
- Juj, zemetrasenie zemské, nože sa netras, - nahneval som sa, ba naľakal. Chvíľu som počkal, potom som v duchu spravil tri krížiky nad
svojím biednym životom a začal som liezť tak smelo, až som sa sám sebe čudoval.
Zem podo mnou sa znova zavlnila, potom rozbúrila. Do toho zrazu zaznelo:
- Chrááá... chruííííí... chŕŕŕ...
Celá tmavá jaskyňa ryčala a revala... oj, panna zázračnica aj pán zázračník! V tej chvíli sa stena predo mnou otvorila, slnečné
svetlo ma oslepilo, zem podo mnou sa nadvihla a fuj! -jaskyňa ma do slova a do písmena - vypľula.
V prvej chvíli som nič nevidel. Počul som iba rev, vlastne asi milión revov zviazaných dokopy. Pretieral som si oči, zapchával uši a tak
som sa postupne normalizoval. Keď som konečne uvidel okolitý svet - hotovo. Vravím vám - hotovo! -pretože to, čo sedelo predo mnou, bolo
horšie než priepasť zvaná Macocha. Jaskyňa, ktorá ma vypľula, nebola totiž vôbec jaskyňa! Bola to tlama obrovského tigra. Vletel som do nej
nejakou divnou hrou prírody, keď spiaci tiger akurát zívol v sladkom poobedňajšom spánku. A ja, neborák nevedomý, som chytal jeho dravé
zubiská ako neškodné jaskyňové cencúle. Po krvilačnom jazyku som sa mu štvornožky špacíroval a šteklil ho a zo spania zobudil... jóóój,
panáčikovia moji tragikomickí!!!
Keď som si to všetko bleskovo rozmyslel a uvidel nad sebou mierne začervenené očiská a naježené fúziská... odpadlo mi srdce ako
nepolievaná pelargónia, odovzdal som sa do šelmovského osudu a povedal iba:
- Mister tiger, som vinovatý, aj keď za to nemôžem. Zjedzte ma, alebo mi dajte pokutu za nedovolené parkovanie pred vašimi mandľami. Som
vám, nanešťastie, celý k disproporcii...
- Človeče! - povedal tiger, na moje veľké prekvapenie priateľsky. - Nedávno som obedoval, a nie som predsa človek, aby som jedol aj
vtedy, keď som najedený. Mandle a iné hlasivky ma nezaujímajú. Ale za trest, že si prerušil môj povinný spánok, musíš namiesto mňa
rozlúštiť hádanku do tigrieho kvízu. Tá hádanka - dobre počúvaj! - znie nasledovne:
Vrčí, reve, že má hlad,
ale keď mu dajú mäsa-
plače, plače, nenaje sa,
hoc by všetko zjedol rád!
Kto je to?
Zamyslel som sa, tiger na mňa gánil strašnými očiskami.
- Muóóó! - zavrčal po chvíli. - Chytro hádaj, lebo ja sa tu mordujem už tri týždne a dnes večer je posledný termín. Ak
neuhádneš... uááá!
Zachvel som sa, v hlave mi bleskovo blýskalo:
- Aj reve, že má hlad, aj sa nenaje, aj by sa chcel najesť... tiger je to! - zakričal som zrazu víťazoslávne. - Je to tiger, lenže
bezzubý!
Ozval sa otriasajúci rev... A vtedy som zbadal, že môj tiger sa radostne usmieva a pazúrom si do piesku zapisuje:
- Rozlúštenie kvízu - bezzubý tiger Ešnapúr!
Oddýchol som si, až sa stromy na okolí prehli, pozbieral som posledné zvyšky odvahy a vravím:
- Ujo tiger, možno som prismelý, ale ja by som potreboval piate slovo... na oslobodenie princeznej menom Tamtotá. Lebo vaša papuľka, aj vy
osobne, stali ste sa - isteže nechtiac -mojou piatou prekážkou...
Tiger sa rozosmial - chrachrachráááá! - vraví:
- Teší ma, priateľ Osmijanko, že raz môžem byť užitočný aj človečenstvu. Dávam ti slovo NAPÍŠ...
- Napíšem, - vravím tigrovi. - Veľmi rád napíšem, lenže ktoré?
- Vŕŕŕ, - zavrčal tiger trocha zlostne. - Predsa to slovo znie: NAPÍŠ...
Konečne som pochopil! Poklonený a srdečne rozlúčený stratil som sa čo najrýchlejšie z tigrieho dohľadu aj dochmatu.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta