O prajnej krčmárke

O prajnej krčmárke (Rozprávka)
Keď som si trocha oddýchol, pocítil som odrazu preukrutný hlad. Keby som bol doma, zájdem si jednoducho do bufetu alebo na takú schôdzu, kde rozdávajú párky. Ale čo si počať v neznámej osemdesiatej ôsmej krajine?! Neostalo mi nič iné, iba kráčať hustým lesom a dumať, čo ma čaká a čo neminie.

Idem ja, odrazu badám, že sa stromy rozriedili a lesík dolesil. Predo mnou je pekné priestranstvo, na ňom - domček. Prikradol som sa bližšie, pozerám: na dome visí zelená tabuľa s nápisom Hostinec U špenátového pretlaku.

Dvojnásobne som sa potešil! Veď v špenáte je veľa železa, takže človek nemusí jesť klince, a predsa je zdravý! Vošiel som dnu, kričím:

- Héééj, krčmár, hladný k vám zavítal! V tej chvíli vošla do miestnosti - krčmárka.

- Dobrý deň, pani hostincová, - povedal som slušne, aby videla, že nie som dáky vandrujúci príživník.

- Vitajte, vitajte, čo chcete, si pýtajte - zaštebotala.

Poklonil som sa:

- Milostivá pani interhotelová, nežiadam veľa, iba štipku vyprážaných kalórií...

Krčmárka malinovo zašvitorila:

- Sadkajte si, hostíček, ancvajdraj schystám obedíček. A dopredu vám vravím, že o platení ani reči, lebo ja odjakživa v takej pravde žijem: keď pocestný dohrmí, zadarmo má pokrmy!

- Oh, urodzená pani recepcia! - zháčkoval som sa. - To naozaj nemôžem prijať...

A krčmárka:

- Nič nežiadam, len tú jednu panorámu, ako s dobrou chuťou spapinkáte všetko, čo vám prichystám...

Dôstojne sa zvrtla a zmizla za dverami. Vrátila sa vari po piatich minútach a na rukách jej voňavým dymom dymila -trojlitrová misa hovädzej polievky! Pustil som sa do jedenia a hanba-nehanba - hneď bola misa prázdna.

- Tri dni nemusím nič jesť! - odfúkol som si spokojný a najedený. Lenže v tej chvíli znova vošla krčmárka a - panenka dietetická! Na mise hora vyprážaných kureniec... tri veľhory zemiačikov... a k tomu plný súdok uhoriek!

- Milosť, kŕmiteľka! - zagúľal som očami. - Milosť...

Nedopovedal som. Na krčmárkinu dobrotivú tvár akoby vystúpil celý smútočný sprievod. Misa s kuracinou aj švábočkou sa jej zachvela v rukách.

- Nie, nie, počkajte, umieram od hladu! - vykríkol som celý zúfalý, že som tak zarmútil láskavú kŕmičku. - Dajte mi, prosím, aj kuriatka, aj zemiačiky, aj všetko...

Krčmárkina tvár sa v sekunde premenila na plagát o šťastnej budúcnosti. A ja som - jedol.

Prvých päť kureniec išlo ešte ako-tak. Potom som hrýzol spomalene so zavretými očami. Po desiatom kuriatku som mohol vdýchnuť už len životné minimum kyslíka. Ale krčmárka sedela pri mne, ruky v lone, na tvári anjelský úsmev. Teda som jedol. Po pätnástom kuriatku som zaštikútal:

-Hladný... čik!... Umieram... hik!...

Vtedy krčmárka vzala do jednej ruky vyprážané stehno, druhou mi priateľsky otvorila ústa a povedala:

- Za mamičku! - a pif! - pafla mi stehno do úst. Potom zadžavotala:

- Za otecka! - a pác! - žufanku opekaných zemiačikov tamtiež.

- Za sestričku! - tri uhorky.

- Za bračeka! - vyprážaná kuracia busta. Potom za švagriné, za minulých predkov, za budúcich potomkov...

Pri pravnúčati zmizli konečne všetky potraviny v mojom žalúdku a spokojná krčmárka sa tichulinko vytratila do kuchyne.

Zdalo sa mi, že už ani nie som, pretože tri štvrtiny mojej osobnosti boli samé potraviny a len jedna štvrtina som bol ja sám. Vtedy - ä la carte postale! - kuchynské dvere sa znovu otvorili a do miestnosti slávnostne vpochodovala osemposchodová torta. Najsladšia výšková budova môjho života! Nevydržal som! Vykríkol som!
Zareval som:

- Ak je ešte nejaké dobro na svete, nech ma zbaví tejto potravinovej prekážky, ináč je so mnou naveky amen!

V tej chvíli - zázrak! Nad hostincom zahrmelo, čosi strašlivým pádom dopadlo na strechu. Povala sa preborila a rovno na osemposchodovú orieškovú tortu dopadol - žeravý hviezdny kameň - meteor! Tak ma zachránila moja dobrá hviezda. Skôr než sa krčmárka stihla rozplakať, vravím jej:

- Pani, je jasné, že už ani nebesá sa na to nevládzu dívať. Dajte mi šieste oslobodzovacie slovo, a ja pôjdem kadeľahšie. Nerád by som vám narobil ďalšie hviezdne nepríjemnosti!

Zamyslela sa krčmárka a po chvíli šepla:

- Rozumiem sa do varenia, ale čo sa slov týka, na tie nie som dosť diskvalifikovaná. Dám vám pre istotu nejaké kratšie slovo, ktoré poznám, aby náhodou niekomu nepoškodilo. To slovo znie: TÝM.

- Vďaka! - zavolal som na rozlúčku a pre lepšiu istotu chytro stadiaľ zutekal.