O presídlenom šarkanovi

O presídlenom šarkanovi (Rozprávka)
En ten týnus drakulínus,

mínus bínus, kočinčínus,

planetinus Plastrašínus,

frnkus brnkus Zepošínus,

fámus dámus Osmijánus,

rozprávok je osem,

a ty, tretia, poď sem!



Stalo sa to raz v jeseni, keď fučal vietor studený, taký studený, že ešte aj husi na strnisku klepotali zobáčikmi a kostrnky si zapchávali dierky, aby im nenafučalo do koreňov.

Jediný, kto sa vetra nebál, boli chlapčiská. Prišli sem totiž púšťať šarkana. Vyrábali ho tri dni a tri dni, pretože v noci museli spať. Ale po troch dňoch a troch dňoch bol šarkan hotový. Pripevnili mu dlhánsky papierový chvost a vyšli slávnostne na strnisko. A že ho ako prvý vypustí Paľko Palkovič. Vypustil, vypustil, to je pravda. Lenže v tej chvíli vetrisko priam zalomozil. A Paľko zabožekal, pretože šarkan sa mu vytrhol z rúk a fŕŕŕ! - rozletel sa do diaľav aj do výšav. No najmä do výšav.

Vyletel šarkan nad kostolnú vežu, pod oblaky, potom aj nad oblaky a stále vyššie, do akéhosi načisto neznámeho neznáma. Odrazu fŕŕŕ! - zahvižďala popri ňom ligotavá guľka. A ešte jedna. A ďalšia.

- Haló, predmety, - zakričal papierový šarkan. - Povedzte, kam letíte, a najmä to, kam asi letím sám...

- Pi - pi - pi, - zapípali guľky. - My sme družice a lietame po presne alebo približne vypočítanej obežnej dráhe. Ty si pomaľovaný papier, vypustený bez vedeckých počtov, teda nikto nevie, kam doletíš a na čo si dobrý.

- No moment, pípačky! - urazil sa šarkan. - Ja som predsa deťom pre radosť...

- Pííí,- zachichotali sa tie vedkyne. - Nevieme, čo sú deti, nevieme, čo je radosť, takže nám je všetko jedno.

A odleteli presne vyrátanou dráhou.

Maľovaný šarkan letí tiež, iba tak hala-bala a bala-hala. Už sa radšej nikomu neprihovorí, nacelkom sa odovzdal osudu. Len letí, letí. A vesmír akoby konca nemal.

- Ak to ešte dlho potrvá, - vzdychá šarkan, - dostanem zápal papiera a špajdlí... Čo si ja potom počnem taký stratený...?

Odrazu stŕpol. Nikoho nevidel, iba cítil, že ho čosi schmatlo, akoby dáky mocný vír, a ťahá ho v jednu stranu. Čoraz rýchlejšie... potom sa šarkanovi zakrútila pomaľovaná hlava, zazdalo sa mu, že letí proti akejsi velikánskej guli, alebo zemeguli, alebo neboguli, alebo....

Bááác! Dopadol. A nevedel, či ešte je, alebo či ho už niet. Keď sa trocha upokojil, zočil neznáme okolie a... no zočil to, čo dosiaľ nikto nevidel! Po zemi sa prechádzali najnádhernejšie papierové šarkany, aké si len možno predstaviť. Iné sedeli na guľatých stromoch podobných veľkým zeleným dyniam na husacej nôžke. Nemali konáre ani iné zbytočnosti, takže si na ne každý šarkan mohol sadnúť bez obavy, že sa mu tam zapletie papierový chvost. Množstvo šarkanov lietalo vo vzduchu veľmi pokojne a dôstojne, pretože vial taký pokojný a dôstojný vetrík.

Nuž náš čerstvo priletený hosť sa len díva a raz nevie, čo to všetko znamená. V tej chvíli zletel rovno pred neho pekne pomaľovaný šarkan. Na čele mal nápis „Údržbár" a vraví:

- Vitaj na našej planéte, lietajúci brat. Nasleduj ma do salónu krásy, kde ti očistia papier a špajdle a kde ťa čerstvo premaľujú!

Nášmu šarkanovi to prišlo po tej dlhej ceste vhod, nuž nedal sa dva razy prosiť. Keď bol zasa čistý a chcel sa trocha poobzerať po záhadnej krajine, zastavil ho síce príjemný, ale prísny šarkan s čelovým nápisom „Úradník" a povedal:

- Milý prisťahovalec, nasleduj ma do prijímacej kancelárie!

Náš pozemský šarkan vyvalil od prekvapenia obe maľované očká, ale šiel. V kancelárii sedela na dyňovej stoličke najväčšia a strašne krásna strakatá postava. Naozajstný kráľovský drak. Ústa mal ako polovica námestia, ligotavo namaľované, a takto prehovoril:

- Čuj, prisťahovalec! Dostal si sa na našu planétu, kde žijú všetky šarkany, ktoré uleteli pozemským deťom. Preto sa aj voláme „Planéta stratených šarkanov", stručne povedané „Plastraša". Na našej Plastraši je vietor primeranej rýchlosti aj vlhkosti a podarilo sa nám vypestovať bezhaluzové stromy. Oheň vôbec nepoznáme, ani dážď a podobné zbytočnosti. Teraz dostaneš meno podľa toho, odkiaľ a kedy si priletel!

Vtedy predstúpil ďalší šarkan, ktorý mal na čele napísané „Spovedník". Opýtal sa:

- Ako sa volá planéta, z ktorej si uletel?

Náš prisťahovalec vraví:

- Zem.

A spovedník:

- Aký svetadiel a aké mesto?

- Európa, Prešov, - znela odpoveď.

- Aha, - vraví spovedník. - Stadiaľ ich už máme tridsaťtisíc. Teraz povedz mesiac a deň uletenia.

- Október, štvrtok.

- Výborne, - spovedník na to. - Tak by sme mali Zem - Z, Európa - E, Prešov - P, Október - O, štvrtok - Š: to je dokopy: Zepoš. Voláš sa teda Zepoš, milý spoluobčan, a ja ťa srdečne vítam na planéte Plastraši.

Pozemský šarkan - teraz už Zepoš - sa potešil, ale to ešte stále nebolo všetko. Len čo mu šarkan-pisár domaľoval na čelo posledné písmeno mena Zepoš, predviedli pred neho najkrajšiu šarkanicu, akú kedy na svete vyrobili.

- Vitaj, Zepoš, - povedala kráska. - Už od minulej jesene čakám, aký muž mi priletí. Pochádzam tiež zo Zeme, ale z Ameriky, mesta Philadelphia, uletela som tiež v októbri, lenže v nedeľu. Teda ako mi vidíš na čele napísané - volajú ma Zapon. Dúfam, že neodmietneš naše manželstvo!

Zepoš od radosti podskočil - prečo by nesúhlasil, keď je tá dievčina švárna, ešte krajšie pomaľovaná ako on sám? Nuž bola svadba. Zepoš a Zapon dodnes šťastne lietajú na planéte stratených šarkanov - Plastraši. Ako som sa dozvedel, nedávno sa im narodilo dvanásť papierových šarkanov, milých a maľovaných, so smiešnymi našušorenými chvostíkmi. Podobajú sa vraj ako vajce vajcu, takže ich ani otec Zepoš nerozozná. Iba mamička, ako každá mamička.



En ten týnus drakulínus,

planetínus Plastrašínus,

frnkus brnkus Zepošínus,

elce pelce draus,

rozprávka je aus!