O unesenej Zuzanke

O unesenej Zuzanke (Rozprávka)
En ten týnus drakulínus,

mínus bínus kočinčínus,

hajus bajus deckus mínus,

tatus mamus plakalínus,

fámus dámus Osmijánus,

rozprávok je osem,

a ty piata, poď sem!



Žil v istej hore drak s dračicou, mali každý po dvanásť hláv a navyše ešte aj dvanásť detí-šarkančiatok. Tiež dvanásťhlavých, samozrejme, pretože sa podali na mamičku aj na otecka. Teda bolo v tej dračej rodine dokopy štrnásť bytostí, stošesťdesiatosem hláv - a teda aj stošesťdesiatosem hladných hrdiel. Nuž, kde je starosť o toľko hrdiel, tam veru neostane nazvyš peňazí na hračky a iné zábavky. Ale decko je všade decko, aj v stošesťdesiatosemhlavej dračej rodine. Teda aj v tejto. Otec-šarkan lieta celý deň za zárobkami, mať-šarkanica perie, vyvára a varí a dvanásť dvanásťhlavých šarkančiatok škamre každý deň:

- Tato, prines mi dáku hračku! Tato, prines mi autíčko! Tato, prines mi sírovú lízanku! Tato, prines mi bábiku! - A len prines a prines a prines, až starému šarkanovi zalieha v dvadsiatich štyroch ušiach.

Jedného dňa, keď ten šarkan letel domov ponad mesto a práve nezarobil ani na obyčajnú lízanku, nie to na sírovú, uvidel pod sebou na chodníku detský kočík a v ňom čosi spiace, čosi ako bábika v ružových šatočkách. Nevedel ten šarkan, že bábika je Zuzanka, má tri roky, jedného otecka a jednu mamičku, a že teda vôbec nie je stvorená na hranie, ale na vychovávame.

Teda nevedel šarkan zhola nič o zložitých ľudských životoch, a preto si v šarkaních hlavách celkom jednoducho pomyslel:

„Hľa, aká príjemná a zachovaná bábika len tak mne nič -tebe nič na chodníku vyložená! Vezmem ju domov detičkám, nech sa pohrajú, nech vidia, že na ne myslím všetkými dvanástimi hlavami!"

Zletel šarkan dole, uchytil kočík so spiacou bábou, teda Zu-zankou, a letel domov, do šarkanieho obydlia.

Keď doletel pred šarkaní dom, zavolal na dvanásťhlavé detičky:

- Héééj, Bibi, Cibi, Dibi, Fibi, Gibi, Hibi, Kibi, Libi, Mibi, Pibi, Tibi, Zibi, poďte sem! Priniesol som vám bábu v okoleso-vanom tragači!

Zbehli sa šarkančiatka, radostné ohníky z papuliek vypustili a veselo zaškripotali mliečnymi ozubeninami. Ten huriavk bol taký šťastiaplný a prenikavý, že zobudil aj sladko spiacu Zuzanku. Otvorila očko, potom druhé, a namiesto obvyklej mamičky uvidela neobvyklé postavy.

- Mamááá! - zakričala z celej sily a sadla si v kočíku. Šarkančiatka zvýskli od radosti - aha, veď tá bába nie je hocijaká, určite bude exportná, keď otvára očká, ba dokonca aj zvuky vydáva. Poprezerala si Zuzanka výskajúce šarkančatá, a nie že by sa jej nepáčili, to nie, ale pocítila, ako zvyčajne po spaní, prenesmierny hlad. Nuž zvýskla ešte hlasnejšie, ba tak hlasno, že prekričala všetkých dvanásť šarkaních hrdielok:

- Mamááá, papáááť, mamááá, hamáááť, mamááá...

Zľakli sa šarkančiatka, od živej báby odskočili, pretože žiadna zotrvačníková hračka im doteraz nerobila taký strašný vresk. Aj šarkanica vybehla z domu, vreštiacu bábu zo všetkých strán poprezerala, kde má, reku, ten strojček, že také divné zvuky vyrába?! Ale - „huááá" - zhúkla Zuzanka, lebo sa jej v živote nestalo, aby nedostala papkať, hneď ako sa prebudí.

Šarkania rodina sa za ten čas trocha spamätala, uši si machom pozapchávala a starý šarkan povedal:

- Je to naozaj zvláštna hračka, možno to už vyrobili takého robota budúcnosti, ktorý sa správa skoro ako šarkan. Teda možno potrebuje aj nejakú potravu!

Vtisli kočík s vreštiacou Zuzankou do domu, položili pred ňu železný válovček a v ňom najkvalitnejšie kúsky handlovského uhlia. Teda najparádnejšiu šarkaniu potravu.

Chytila Zuzanka uhlík, schuti doň zahryzla - no amen! Veď je to ako kamienok v parku na ihrisku, veď to je načisto nechutné a nejedlé. Vtedy ľudská bába znova zazúrila, znova vykríkla niekoľko prenikavých zvukov a pác! - uhlíkom rovno do hlavy starému šarkanovi. Všetko zjajklo, šarkanovi sa urobila hrča na čele a Zuzanka - cáááp! - druhému šarkančiatku do kolena. A štvrtý - pink! - ďalšiemu rovno do nosnej dierky!

Šarkan, šarkanica aj dvanásť dvanásťhlavých šarkančiatok bziklo pod postele, za police, pod stôl, a tá malá bába len dupoce nohami, vresky hrozné vrieska a štrnásť šarkanov bombarduje handlovským uhlím. Keď všetko vyhádzala - hup! Vyskočila z kočíka, na zem sa hodila, nohami kope, pastičkami trieska - a šarkanské obydlie sa trasie ako pri zemetrasení. Potom tá načisto zmechanizovaná hračka skočí do komory, vrecia so zásobami prevracia, síru so sardinkami mieša a koksové brikety so soľou a čerešňový kompót s kyselinou sírovou, najvzácnejším dračím nápojom.

Šarkanica pod posteľou jajká, na šarkana pod druhú posteľ kričí:

- Ty dvanásťhlavé motovidlo, čo si to priniesol, akú mizernú civilizáciu si to kde vynašiel, už aj sa mi s ňou prac nazad, už aj, lebo...

Šarkan sa pod posteľou trasie, šarkančiatka sa trasulienkajú, a nikto nemá odvahu postaviť sa do cesty rozzúrenej bábike.

Nakoniec sa Zuzanka unaví. Ľahne si znova do kočíka, pichne si palček do ružových ústočiek a sladko zaspí, naozaj ako ružová bábika.

Vtedy sa šarkania rodina ti-chu-lin-ko vytiahne z úkrytov. Ešte tichšie chytia kočík, vynesú ho na dvor, na starého šarkana ho vyložia. Šarkan opatrne, aby sa ani vánok nezavinil, odpláva vzduchom preč, smerom k mestečku. Zloží kočík na ten istý chodník, pred ten istý obchod, kde ho našiel. A potom hybaj - ako blesk vzlietne nad domy, a len keď je bezpečne vysoko, obzrie sa nazad. Vidí, že ku kočíku bežia ľudia a jedna pani a jeden pán, to ako mamička s oteckom, a celé mesto, hľadajúce to malé stratené dievčatko - Zuzanku.

Šarkan zletí najrýchlejšou rýchlosťou na dvor, načisto zničený vbehne do domu a z posledných síl zareve všetkými dvanástimi hrdlami:

- Žena moja, deti moje, celý svet sa zbláznil! Predstavte si, že ľudia sa tej strašidelnej báby nebáli, ba ešte sa tešili, ba ešte ju vítali a možno sa nájde aj taký odvážlivec, čo ju do domu prichýli!

Dodnes si šarkania rodina sedí, stošesťdesiatimi ôsmimi hlavami krúti a prenačudovať sa nemôže - kam to ten ľudský svet dôjde, keď má rád také ničivé bábiky?!



En ten týnus drakulínus,

mínus bínus končinčínus,

hajus bajus deckus mínus

elce pelce draus,

rozprávka je aus!