O trojhlavej ťažkosti
O trojhlavej ťažkosti (Rozprávka)
En ten týnus drakulínus,
mínus bínus končinčínus,
hlavolamus triolínus,
otáznikus hotovinus,
fámus dámus Osmijánus,
rozprávok je osem,
a ty, siedma, poď sem!
Stalo sa to za veľmi dávnych čias, keď ešte neboli ani rozprávky, pretože sa hovorilo presne to, čo sa naozaj stalo, a nikto si nič
nevymýšľal. Preto všetko, čo vám dnes poviem, je pravda pravdúca, a kto neverí, nech sa ide presvedčiť do najstaršej minulosti.
Teda v tom dávnom čase a v nepreniknuteľnom lese žil zver, o ktorom sa ani v učených knihách nepíše, pretože ho dodnes neobjavili. Ten
zver bol velikánsky ako superhora, dlhánsky ako superklobása, takže zaberal pomerne dosť veľa miesta na tom predpotopnom svete.
Volal sa Bronchioichtioldiniolsaunus - teda meno primeranej dĺžky. Ako každá bytosť, aj on mal svoju zvláštnosť, aby každý hneď
poznal, že je to on, a nie napríklad nejaký obyčajný jazvečík. Tá zvláštnosť bola, že milý bronchioichtioldiniolsaunus nemal ešte
potomkov, pretože sa nerozmnožoval delením ani násobením, ale rozmnožoval sa tak, že každých stotisíc rokov zniesol jedno vajce nadzvukovej
veľkosti. A z toho vajca sa za ďalších stotisíc rokov vyliahol potomok, bronchio-ichtioldiniolsaunovské mláďa.
Žil teda horemenovaný - nazvime ho pre nedostatok času len zver - teda žil tento zver načisto bez príbuzných. Vajce bolo síce dávno
znesené, ale pretože stotisíc rokov nie je krátky čas, musel trpezlivo čakať na svojho potomka. Čakal teda, z miesta sa nepohol, a tak sa
stalo, že tam od sedenia načisto zdrevenel, machom obrástol a odvtedy o ňom nič nechyrovať. Preto sa ani do prírodopisu nedostal a jeho
ďalší osud nás nezaujíma.
Teraz, naopak, začne nás zaujímať potomok, teda to vajce, ktoré puklo presne na stotisíci rok od znesenia. Puklo, okolité zvery mysleli,
že vystrelila nová sopka, ale nie. Z vajca, ktoré za tých stotisíc rokov obrástlo rôznym rastlinstvom a stromami, vyliezla nová,
čerstvovyliahnutá a dovtedy nikým nevídaná postava: mala tri hlavy, na každej všetky náležitosti, teda aj papuľku. Nie hocijakú, ale oheň
pľujúcu a okolie tak osvetľujúcu. My by sme hneď vedeli, že to bol trojhlavý šarkan, no vtedajšie bytosti nepoznali rozprávky, keďže
nebola ani televízia, ani rozhlas, ani žiadne novinové správy! Nuž len všetci hľadeli na toho trojhlavca a trojhlavec podobne: okolie si
pozerá, aj sám seba, aby vedel, do čoho sa vyliahol a čo je.
Vtedy prvá šarkania hlava povedala:
- Idem tamto k rieke, zdá sa, že je to Níl. Napijem sa a vykúpem, nech sa po tom vyliahnutí a stotisíročnom sprešovaní trocha
osviežim.
- To teda nie! - povedala druhá šarkania hlava. - Ja teraz vyleziem hentá na skalu, kde slniečko pripeká, ľahnem si, lebo mi za tie roky
lámka sadla do čelových dutín!
- Chacha! - zarehlila sa diabolsky hlava tretia, a teda posledná. - Nejde sa do vody ani na skaliská, ale ide sa do najbližšej jaskyne a ide
sa ta zjesť dáku neandertálsku princeznú: Neúrečne mi vytrovilo, chuachuachua!
Vadia sa hlavy, škriepia sa, kazia tým škrekom staré zlaté časy. A keď sa nijakovsky nevedeli dohodnúť, dohodli sa, že popýtajú o
radu niekoho, kto sa vyliahol aspoň pár storočí pred nimi, a má teda väčšie skúsenosti.
Ide šarkan, tri nespokojné hlavy musí so sebou vliecť a každého, na koho natrafí, sa pýta:
- Ktorej hlave mám vyhovieť?
A každý zver aj každá rastlina, aj každý neandertálsky občan odpovie:
- Čože nás do toho? Svet je veľký, nech si na ňom každý robí, čo chce!
Šarkanie hlavy začínajú zúriť, prenáramná zvada prepuká, nuž nečudo, že ju začuje aj sedením zdrevenený a machom obrastený
rodič Bronchioichtioldiniolsaunus. Pohnúť sa síce nemôže, ale dosiaľ nezdrevenenou rečou zreve a trom hlavám sa zdá, že priam z tej
machnatej hory vychádza prorocký hlas, ktorý vraví:
- Ej, potomok biedny, trojhlavým nešťastím potrafený! Keby som bol vedel, čo sa z toho vajca vyliahne, dávno by som ho bol zjedol ako
hemendex! Ale už je darmo, keď si raz tu, aspoň zvadu nevnášaj medzi pokojamilovných dinosaurov! Vylez presne o polnoci stredoeurópskeho času
na môj chrbát, teda na machnatú horu, ktorú vidíš pred sebou. Nájdeš tam dva čarodejné orechy. V jednom je lepidlo, v druhom je delidlo.
Vypi to lepidlo, a všetky tvoje hlavy budú mať rovnaké, teda zlepené myšlienky.
Zaradoval sa šarkan, pod prasličky si sadol a čakal na tú potrebnú polnoc. Keď nadišla, vydriapal sa na rodičovský chrbát, teda na tú
horu, a fakt! Našiel tam dva orechy. No pretože šarkan bol čerstvo vyliahnutý a čítať sa ešte nenaučil, nezbadal, čo mu treba vypiť, a
pravdu vraviac, ani o tom veľmi nerozmýšľal. Ktože by bol rozmýšľal v tých starých zlatých časoch, keď sa za to ešte nedávali
vysvedčenia! Nuž vypil ten chudák všetkými tromi papuľkami namiesto lepidla - delidlo.
Keď ho prehltla aj tretia hlava - bááác! Zhrmotalo to, zarevalo - a namiesto šarkana stáli tu tri bytosti, na seba aj podobné, aj
nepodobné, ale naveky od seba oddelené: Prvá bola nílsky krokodíl, ktorý sa dodnes špľachoce v nílskych vlnách. Druhá bola jašterička,
čo sa dodnes na skalách vyhrieva. A tretia? Uhádli ste! Rozprávkový šarkan, ktorý dodnes v rozprávkach striehne na princezné a straší pokoj
amilovných rozhlasových poslucháčov a televíznych kukáčov.
En ten týnus drakulínus,
mínus bínus kočinčínus,
hlavolamus triolínus,
elce pelce draus,
rozprávka je aus!
Zones.sk – Zóny pre každého študenta