O bláznivom šarkanovi

O bláznivom šarkanovi (Rozprávka)
En ten tynus drakulínus,

mínus bínus kočinčínus.

Esmeraldus oťapínus,

kanárikus čvirikínus,

fámus dámus Osmijánus,

rozprávok je osem,

a ty, ôsma, poď sem!



Za troma horami, za pol treťa dolami a za päťdesiatpercentne osoleným oceánom bolo raz kráľovstvo. Známe, svetoznáme a nanajvýš bohaté a pokojamilovné. Na tróne sedel dôstojný kráľ Ambícius, kráľovná Ambícia a za trónom poslušne stála ich dcéra, princezná Ambiciózna. Poslušne stála a mlčala, a práve preto, že mlčala, zdalo sa všetkým, že je len poslušná. Ale ona okrem toho v tichosti rozmýšľala. Keď sa rozmýšľa v tichosti, nikto o tom nevie. A tak nik, ani kráľovná, ba ani kráľovská veštiareň nevedeli, že sa princeznej zunoval ten poslušný zatrónový život. Že sníva o inom, načisto dobrodružnom a zaujímavom živote, kde by sa tak veľa nestálo ani nesedelo, ale kde by sa konali aspoň také zaujímavosti ako v rozprávkach.

Nevedela chudina Ambicióza, dcéra kráľovská, že si na ňu robí chuť miestny šarkan toho kráľovstva, dvanásťhlavý Esmeraldus. Ten šarkan bol hrozný, a hoci mal dvanásť hláv, rozmýšľal strašne málo. Keby sa rozumy všetkých jeho hláv dali dokopy, nebol by z toho väčší rozum ako vrabčací. No raz tomu Esmeraldusovi blysla vo všetkých hlavách myšlienka, že unesie krásnu princeznú Ambiciózu a že sa s ňou ožení. Keď už mal v tých malých rozumoch jednu myšlienku, iná sa mu tam nezmestila, a teda nerozmýšľal, či mu taký princeznoúnos môže priniesť len dobro, alebo aj zlo.

Jedného dňa vyletel teda nad kráľovský hrad, vletel do kráľovskej trónovne, schmatol princeznú a hybaj! Uletel s ňou do svojej lesnej skrýše. Tam ju zložil a čakal, kedy sa princezná rozplače. Hoci toho rozumu nemal nazvyš, mal takú skúsenosť, že unesené princezné kričia, vypúšťajúc pritom z očí slanú vodu. No na veľké šarkanské prekvapenie nespustila princezná Ambicióza krik. Naopak, radostne sa usmiala, a pretože šarkan doteraz nikdy nepočul princeznovský smiech, strhol sa od strachu a srdce mu búšilo ako zvonica.

Princezná zaštebotala:

- Toto je krása, toto je nádhera, presne o takomto niečom som už roky snívala! Konečne rekreácia bez rodičov a bez toho otravného trónu! Ďakujem ti, ty milé lietajúce zvieratko, že si spestrilo môj životopis!

Esmeraldus očervenel, pretože mu celý krvný obeh vbehol od rozčúlenia do všetkých hláv. A posledným zrnkom rozumu si pomyslel, že princezná asi nevie, kto on je. Preto otvoril všetky papuliská, vyšľahol z nich ohne a hrozivo zaryčal:

- Som najhroznejší šarkan tohto kráľovstva, Esmeraldus Krutý, až Najukrutnejší, a predo mnou sa trasie každý, kto sa vie triasť!

Princezná Ambicióza zopla ruky, s veľkým nadšením pozrela na šarkana, pohladkala ho po najbližšej hlave a povedala:

- Môj drahý, hrdinský, nebojácny, obávaný, a navyše ešte aj praktický! Veď ty máš rovno v papuľkách zakúrené! Polená netreba rúbať, ani vatru klásť, veď priamo nad tým tvojím ohníčkom sa dá slaninka opekať, alebo aj konzerva prihriať.

Zaklepotal sa šarkan, očiská na tú čudnú krásku vyvalil a všetkých dvanásť mozgov mu v hlavách zdrevenelo. Len stál a z otvorených papúľ to veselo plamenilo.

Princezná zatiaľ prebehla dračiu skrýšu, nad neporiadkom noštek ohrnula a raz-dva urobila z čečiny metlu. Pripriahla šarkana do riadenia, nuž zametal, rajbal, jedle na nový dom rúcal, prekrásny drevený palác postavil za tri dni a tri noci a v tom paláci aj výťah - z prízemia rovno na poschodie, do princezninej izby.

Keď potom aj koberce z machu natkal a z najjemnejších horských pavučín záclony nasnoval, princezná sa spokojne usmiala a vraví:

- Vidíš, ako tu teraz budeme mať krásne, môj milý lietajúci kanárik!

Dvanásťhlavý šarkan Esmeraldus bez rozmýšľania a poslušne, ako vždy, sa opýtal:

- Čo robí kanárik?

Princezná poučne vraví:

- Ach, ty môj hlupáčik dvanásťhlavý, kanárik predsa sedí v klietke a veselo si pospevuje!

- Esmeraldus prikývol dvanásťnásobne na znak súhlasu, a kým sa prekvapená princezná spamätala, odfrčal do lesa. Keď sa vrátil, vliekol so sebou čerstvo zhlobenú, presne naňho odmeranú drevenú klietku. Zavesil ju na najvyššiu jedľu, potom do tej klietky dobrovoľne vliezol a privrel dvierka. A všetkými dvanástimi hlavami, teda skoro ako spevácky zbor, začvirikal, zapípal, zatrilkoval, až hora od radosti zelenela a princezná červenela.

Od toho dňa ten šarkan sedí v klietke, inú potravu nechce, iba vtáčí zob a sem-tam varenú mrkvičku. Spieva a spieva, na dvanásť hrdiel vyspevuje a princezná mu darmo prikazuje, aby zišiel dole. Pretože aj šarkan s najmenším rozumom vie, že kanárik ľudskej reči nijakovsky nerozumie.



En ten týnus drakulínus,

mínus bínus kočinčínus,

kanárikus čvirikínus,

elce pelce draus,

posledná je aus!