O polievkovom kameni

O polievkovom kameni (Rozprávka)
Bol raz jeden tulák a ten večne chodil krížom-krážom po šírom kraji. Nechodil po pýtaní, ale žil iba tak z ruky do úst. Často mu hladnému kováči v žalúdku klince kuli a ľadový vietor ho do kosti vy drvil, lebo mal iba úbohé poplátané šaty.

Raz mu od rána chodilo po rozume, ako dobre by mu padlo zajesť si chutnej teplej polievky. No nemal ani šestáčik vo vrecku, aby zašiel do hostinca, a žobrať sa hanbil. Ale vedel, že v blízkom dome na vŕšku býva dobrá ženička a žije si tam samučičká sama. Nuž rozhodol sa, že skúsi šťastie u nej.

Zašiel k potoku, poobzeral sa a našiel tam pekný okrúhly kameň, asi toľký ako veľké jabĺčko. Potom sa vybral rovno do domu na vŕšku a poprosil gazdinú, či by mu požičala na chvíľu kotlík a dovolila nabrať vody zo studne.

Gazdiná sa čudovala, ale kotlík mu dala. Potom ju zvedavosť vyhnala na dvor za tulákom, aby videla, čo bude robiť. Tulák vzal kameň, dobre ho vydrhol, opláchol v čistej vode, potom ho vložil do kotlíka a nalial naň vody.

Ženička pokrútila hlavou a napokon sa tuláka spýtala, čo to robí...

„Chcem si navariť trocha polievočky."

„Polievku z kameňa?" zhíkla gazdiná.

„Veru z kameňa, ale nie z hocakého. Toto je dobrý polievkový kameň."

„O takom kameni som ešte v živote nepočula. Vari vieš z takého kameňa polievku navariť?" čudovala sa gazdiná.

„Viem. A veru dobrú," prisvedčil tulák.

„A povedal by si mi, ako sa to robí?"

„Čo by nie. Aj ti to ukážem, gazdinka."

Tulák vošiel za gazdinou do domu, zavesil kotlík s kameňom opatrne nad oheň a spokojne si pošúchal ruky od radosti.

„Teraz si už môžeme navariť dobrej polievočky. Trocha korenia a soli by nezaškodilo pridať," zahundral neborák.

Gazdiná mu ochotne podala soľničku a rozličné korenie.

Voda zovrela, po kuchyni sa šírila korenistá vôňa. Tulák sa poobzeral a videl na stole kosť z baranieho stehna s hodným kusom mäsa.

Gazdinka, vidím, že si nachystala kosť pre psa. Nože ju hoď najprv do polievky a len potom psovi."

Gazdiná mlčky podala mäsovú kosť tulákovi, hoci ju ešte nechcela hodiť psovi, ale uvariť na večeru.

Polievka v kotlíku sa varila, chutná baraninka rozváňala po celej kuchyni. Tulák si po čase vzal naberačku, polievku pofúkal a uchlipol si.

„Ejha, ale je dnes tuhá. Iba trochu kapusty a zopár zemiačikov by jej jemnejšej chuti pridali."

Kým sa gazdiná spamätala, tulák nabral kapusty zo suda, obielil zopár zemiakov, pokrájal ich a hodil do kotlíka. Polievka sa varila, varila, a po kuchyni sa šírila taká dobrá vôňa, že gazdinej už slinky tiekli, hoci nedávno vstala od obeda.

Tulák si znova nabral trocha polievky, pofúkal, ochutnal a usmial sa od ucha k uchu, tak mu jedlo zachutilo.

„Dobrá je, dobrá," pochválil jedlo. „Ale trochu cibuľovej zápražky by nezaškodilo, ak nám má kameň ukázať, akú najlepšiu polievku vie navariť."

Gazdiná sama pokrájala cibuľu nadrobno, opiekla ju do zlatista, poprášila múkou a zapražila polievku.

Po chvíli sňal tulák kotlík z ohniska.

„Gazdinka, nože ochutnaj polievočku z môjho polievkového kameňa. Takú si ešte nejedia."

„Trošička mi odlej do mištičky," vraví gazdiná. „Keď si prišiel, práve som od obeda vstala, ale za lyžičku-dve veru vďačne ochutnám."

Dala lyžice aj chlieb na stôl a o chvíľu neostalo v kotlíku nič, iba kameň.

„Ej, ale bola dobrá," vzdychla si gazdiná. „Taký polievkový kameň je naozajstné čudo!"

„Veru čudo!" prisvedčil tulák s plnými ústami.

„A nepredal by si mi ten kameň?" začala gazdiná opatrne. „Veľa dať nemôžem, ale..."

„Dám ti ho do daru, gazdinka," skočil jej tulák do reči.

Gazdiná raz nevedela, ako tulákovi ďakovať. Dala mu na cestu chleba, slaninky, aj údenej baraniny a fľašu dobrej domácej pálenky. Potom mu zaželala šťastnú cestu a pozvala ho, aby prišiel aj inokedy.

Tulák sa pobral, kam ho oči viedli, a gazdiná sa všetkým susedám chválila, akú polievočku vie navariť jej polievkový kameň. A keď ju varila tak, ako ju tulák učil, vždy bývalo chutné jedlo na vdovinom stole.