Zóny pre každého študenta

Írsky kráľovič

Írsky kráľovič (Rozprávka)
Kedysi za dávnych čias, keď boli ulice dláždené pätákmi, domy vybielené cmarom a prasiatka pobehávali s nožom a vidličkou v rypáku a kvíkali: „Zjedzteee ma! Zjedzteee ma!", žil v Írsku kráľ a mal troch synov. Volali sa Ceart, Neart a Art. Ceart znamená pravdu a spravodlivosť, Neart silu a Art je celkom obyčajné mužské meno. Lenže otcovmu srdcu bol Art s obyčajným menom najmilší a obaja bratia veľmi naňho žiarlili.

Raz zaznela v celej krajine utešená hudba, no nikto nevedel, odkiaľ prichodí. Kráľ počúval, počúval a náramne sa mu zapáčila, hoci ju ledva počul, taká bola tichá. Napokon kázal svojim trom synom:

„Vyberte sa do sveta, synovia moji, a ktorý z vás nájde miesto, skade vychodí tá utešená muzika a kde ju dobre počuť, tomu hneď oddám polovicu kráľovstva."

A tak sa Art, Neart a Ceart vybrali spolu do sveta. Idú, idú, až prídu raz k hlbočiznej jame a počujú tú utešenú hudbu.

Všetci traja sa najprv zaradovali, ale potom nevedeli, čo teraz. Neart a Ceart pozreli po očku na seba a vravia Artovi:

„Si najľahší z nás, nuž či ťa spustiť dolu? Po lane ťa spustíme, nájdeš miesto, odkiaľ prichodí tá utešená muzika, a keď sa sem vrátiš, hneď ťa zas vytiahneme."

Ale obaja dúfali, že brata nikdy viac neuvidia.

Art nič zlé netušil, nuž ochotne im vraví:

„Pravdaže pôjdem."

Spustil sa po dlhočiznom lane a dostal sa do jaskyne. Bola dlhatánska ako štôlňa, ale napodiv v nej nebolo tma. Vtom začul zhora smiech oboch bratov:

„Hej, Art, dobre sa tam maj a hľadaj si muziku, dokedy chceš. My už ideme domov!"

Neborák Art nevedel, či sa mu to len zlý sen prisnil, a či je to naozaj pravda. Vzdychol si. Ale čo už mal robiť? Nič iné mu neostávalo, iba vykročiť. Šiel a šiel, kým sa celkom nezotmelo. Keď sa mu kolená podlamovali od únavy, zazrel zrazu svetlo. Podíde k nemu, zbadá tam starca, pekne sa mu pozdraví a opýta sa ho, či by mu nevedel povedať, skade prichodí tá utešená muzika.

„Veru nie," odpovedá starec, „neviem to, hoci už rok tú utešenú hudbu vo dne v noci počujem. Ale poradím ti, ak sa to naozaj chceš dozvedieť. Prenocuj tu a ráno zájdi k môjmu otcovi, býva na deň cesty stadeto. Azda on bude viac vedieť ako ja."

A tak starec prichýlil Arta na noc a dal mu dobrú večeru. Jedli opekanú slaninu a vajíčka, nákyp aj kašu a po troch klobásach na nej, potom si zajedli ešte chleba, masla a syra, všetko zapili tuhým čajom a napokon si šli ľahnúť, ako sa patrí po toľkom jedle.

Na druhé ráno sa Art vybral na dlhú cestu štôlňou. Šiel, šiel, až napokon prišiel k ďalšiemu svetlu a našiel tam starca, ešte oveľa staršieho ako toho prvšieho. Art sa mu pekne pozdravil a spýtal sa ho:

„Starký, pekne ťa prosím, povedz mi, vari si ty otec toho starkého, čo býva tam vpredu?"

„Môj syn býva tam vpredu, ale nie je starec. Veď má iba sto rokov."

„Prepáč, prosím. Ale on ma poslal za tebou, aby som sa ťa spýtal, či azda nevieš, skade vychodí tá utešená muzika, čo tu vo dne v noci vyhráva."

„Nuž," odvetil starec, „veru ti to ani ja neviem povedať. Ale tam ďalej, na deň cesty odo mňa, žije môj otec, azda by ti on vedel voľačo viac povedať. Poď, synak, nachovám ťa, prenocuješ tu a ráno sa vyberieš k môjmu otcovi."

Art vošiel do starcovej chalúpky a starec mu nachystal dobrú večeru. Obaja zjedli po tanieri ovsenej kaše, potom hodný kus šunky s mladou kapustou a s výbornými zemiakmi, čo sa v ústach priam rozsýpali, a všetko zapili troma pintami čerstvého cmaru. Veru tej noci Art spal, akoby ho do vody hodil.

Ráno sa kráľovič rozlúčil so starcom a zas putoval celý deň po štôlni, čo konca-kraja nemala, kým neprišiel večer k svetlu a tam našiel starého-prastarého človeka. Art sa mu pekne pozdravil a spýtal sa ho, či je otcom toho starkého, čo býva vpredu v šachte.

„Veru áno," prisvedčil starec. „Ale veď môj syn nie je taký starý, ako sa ti vidí. Má iba stopäťdesiat rokov a jedáva všetky nové jedlá od výmyslu sveta, ako si iste sám videl."

„Veru ma výborne pohostil," odpovedal Art, „a potom ma sem poslal. Prišiel som sa spýtať, či by si mi vedel povedať, starček môj dobrý, skade prichodí tá utešená hudba, čo tu znie."

„O tom iba potom," odpovedal prastarý starec. „Teraz poď do chalupy zajesť si. Potom si oddýchneš a na reči času dosť aj ráno."

Prastarý človek priniesol na stôl žltú kukuričnú kašu, aj kus dobrej baraninky, aj peceň chleba a nalial hosťovi najhustejšie čierne pivo, aké kedy Art pil.

Ráno, keď obaja vstali, spýtal sa Art znova starca, či by mu teraz už povedal, odkiaľ prichodí tá utešená hudba, čo tu vo dne v noci znie.

„Veru to ti nepoviem, synak, lebo to sám neviem," odvetil prastarý starec. „Viem iba toľko, že na konci tejto štôlne býva zlý obor a ja som sa nikdy neosmelil ani priblížiť k jeho domu. Ale keď prejdeš zo dve míle cesty, nájdeš tam malého sivka. Ak naň vysadneš, tak ťa koník zanesie, kam len budeš chcieť. Ale si daj dobrý pozor na toho obra a koníka vo všetkom poslúchni. Bude ti na dobrej pomoci."

Art sa starčekovi pekne poďakoval a vybral sa na cestu. O chvíľu prišiel k malému sivkovi.

„Vitaj, írsky kráľovič," prihovoril sa mu koník.

Art sa začudoval, ale sa koníka pekne spýtal:

„Sivko môj, zaniesol by si ma ta, odkiaľ prichodí tá utešená hudba?"

„No dobre," prisvedčil koník. „Ak si smelý, zanesiem. Len mi šikovne vyskoč na chrbát."

Naradovaný Art vyskočil koníkovi na chrbát a sivko cválal celý deň ako tátoš, až podvečer zastal pred krásnou záhradou. Takú utešenú záhradu írsky kráľovič ešte nikdy nevidel.

„Stade," ozval sa mu zas koník, „je už iba pár krokov k miestu, odkiaľ utešená hudba vychodí. Ale najprv ma zaveď do koniarne, lebo ja už ďalej ísť nemôžem."

Art zaviedol koníka do koniarne a sám sa šiel poobzerať po záhrade. Čo krok prešiel, to väčšie čudá zazrel. Div mu oči z jamôk nevyskočili od toľkej nevídanej krásy. A utešená hudba mu znela vždy zbližša a zbližša, až ho napokon priviedla rovno k veľkému domu. Kráľovič vošiel a našiel tam krásnu paničku, akú ešte v živote nevidel. Celkom pri nej na všetko zabudol, iba počúval. Spievala a hrala - a to bola tá utešená hudba, čo ho sem priviedla.

„Dobrý večer," poklonil sa jej Art po chvíľočke a potom ju chytro prosil: „Len spievaj ďalej, je to najkrajšia pieseň, akú som kedy počul. Tvoj spev ma sem priviedol."

„Joj, však som rada, že si mi pieseň pretrhol! Už celý rok aj deň tu musím neprestajne spievať hnusnému starému obrovi, ktorý ma uniesol z otcovho kráľovstva a zavliekol sem, hlboko pod zem. Som tu zakliata, a nemôžem ani odísť, ani zmĺknuť, kým ma niekto nevyslobodí. Ale taký človek sa sotva na svete nájde. Aj ty by si lepšie spravil, keby si sa chytro pobral preč, aby si zle neobišiel, lebo starý obor je ozrutný a krutý."

„Nebojím sa ho," riekol Art. „Ani siedmich obrov sa nezľaknem. Len mi povedz, ako by som ťa vyslobodil."

„Nuž," odvetila krásna panička, „ak tu ostaneš, obor ťa nájde a bude ťa všelijako trápiť. Po tri dni sa ti schová, a keby si ho našiel, potom sa mu ty musíš tri razy schovať..."

Princezná ešte ani nedopovedala, čo a ako, ani Art nemal času sľúbiť jej, že tu zostane, keď vtom zadunel hromový hlas.

„Kto si? Koho to tu vidím?" Ozrutné chlapisko vošlo do siene a zdrapilo neboráka Arta za krk. „Čo tu robíš?" zrúklo.

„Hľadal som utešenú hudbu," odpovedal Art.

„Nuž teraz už vieš, odkiaľ pochádza," odvrkol obor. „A vari je to i posledné, čo si v živote našiel. Lebo odteraz nebudeš hľadať muziku, ale mňa. Po tri dni sa ti skryjem, a ak ma tri razy nenájdeš, živý stade nevyviazneš. Ak ma nájdeš, budeš sa potom ty schovávať po tri dni. A keď ťa dolapím, hneď ťa zmárnim."

Čo mal na to povedať neborák Art? Iba poprosil obra, aby ho teraz prepustil, že sa chce pozrieť, čo robí jeho sivko.

„Dobre," vraví mu obor, „rob si, čo chceš. Ale ráno sa ti schovám, a ak ma do večera nenájdeš, vieš, čo ťa čaká."

„Už je so mnou zle," požaloval sa Art sivkovi, keď sa k nemu vrátil. ,,Čo si počnem - ako budem vedieť, kam sa mi schová?"

„Neboj sa," rečie mu sivko, „teraz je čas najesť sa. Nelám si ty hlavu, ale čiahni ľavou rukou do môjho pravého ucha a vytiahni stade obrus. Keď ho rozprestrieš, čiahni mi pravou rukou do ľavého ucha a vyber, čo tam nájdeš."

Art poslúchol a pokládol na obrus najvyberanejšie jedlá a najlepšie nápoje.

„No vidíš," posmeľoval ho koník. „To je všetko pre teba. A mne dones za vedro vody a kôpku sena." Art jedol vyberané jedlá a pil najlepšie nápoje a koníkovi chutilo seno i voda.

„A teraz," kázal mu napokon sivko, „ľahni si pod žľab a vyspíme sa," Art poslúchol a obaja spali do rána.

Art sa zobudil na veľký krik.

„Nájdi ma, ak si taký chlap," reval obor, ale darmo sa Art obzeral, nikde ho nevidel.

„Poviem ti, kde je," pošepol koník Artovi. „Nájdeš ho hore na vrchovci najvyššieho stromu."

Art sa poďakoval za dobrú radu, vyškriabal sa na vysoký strom a zabodol nožík do vrchovca.

„Joj, joj, veď si ma porezal!" zrúkol zrazu obor a ukrutne napajedený sa zošmykol zo stromu. „No dobre, dnes si ma našiel, ale zajtra ma už nenájdeš." Po týchto slovách vybehol míľovými krokmi zo záhrady.

Art nevedel čo robiť od radosti. Do večera počúval utešený spev princeznej a na súmraku sa vrátil k svojmu sivkovi. Zasa sa najedol vyberaných jedál a zapil ich dobrými nápojmi. Koník si medzitým ujedal sena a zapíjal ho čistou vodou.

Na druhé ráno poradil koník Artovi: „Vojdi do domu, prejdi do zadného dvora a tam v kúte nájdeš loptu z kravskej kože. Tuho do nej kopni, a uvidíš, čo sa stane."

Art poslúchol, a keď z celej sily kopol do lopty z kravskej kože, ozval sa ukrutný ston. V tej chvíli sa z lopty vykotúľal obor.

„Fuj!" zlostil sa. „Nestačí ti, že si ma našiel, ešte si ma i kopol! Ale pamätaj, že zajtra ma už nenájdeš, a potom ti beda!"

Obor odkrivkal a Art sa do večera zabával. Večer dal koníkovi sena a vody, najedol sa i napil a dozvedal sa: „Čo budem robiť zajtra?"

„Ráno je múdrejšie ako večer," odvetil koník.

A tak sa Art i sivko spánkom dobre posilnili. Ráno pošepol koník kráľovičovi:

„Teraz ti poviem, čo dnes spravíš. Vojdi rovno do domu a spýtaj sa peknej paničky, kde je obor. Ale nepovedz ani slovka, iba posunkami sa dozvedaj, kde je."

Art vojde do domu a zájde rovno za dcérou gréckeho kráľa. Pekná dievčina naňho pozrela, ale slovkom ho neprivítala, len spievala a hrala. Art sa posunkami dozvedal, kde je obor, a dievčina ukázala na prsteň na ruke a naznačila, aby jej prsteň stiahol z prsta. Kráľovič poslúchol, opäť pozrel na paničku, aby mu ukázala, čo teraz. Dievčina spievala ďalej, ale mu ukázala, aby hodil prsteň do ohňa. Art nepremýšľal veľa, hodil prsteň do kozuba. Vtom sa ozval ukrutný rev: „Joj, joj, popálil som sa!" A z kozuba vystúpil obor.

„Našiel si ma tri razy!" zavrčal, „nuž od zajtra je rad na tebe. Beda ti, ak ťa nájdem."

„Nedbám," odpovedal Art, „schovám sa zajtra ráno, keď vyjde slnko."

„A teraz už ako, koník môj?" spýtal sa kráľovič sivka, keď sa vrátil do koniarne. „Mám sa obrovi schovať, ale neviem kam. Veď sa tu vôbec nevyznám."

„Netráp sa ty," rečie mu koník, „ráno ti zas poradím. Teraz mi daj trochu vody a sena."

Na úsvite zobudil koník Arta a kázal mu: „Vytrhni mi chlp z hrivy, potom vyskoč na mňa, schúľ sa do mojej hrivy a chlpom sa prikry!"

Art poslúchol a vtom sa vrútil obor do koniarne. Prekutal ju celú, aj koníka vydrhol, ale Arta nenašiel. Hľadal, hľadal, napokon nasrdený odišiel. Keď slnko zapadlo, zoskočil Art z koníka, pekne sa mu poďakoval a šiel sa ukázať do domu. Obra div nerozhodilo od zlosti.

Na svitaní poradil sivko kráľovičovi: „Vytiahni mi klinec z kopyta, skry sa do kopyta a pritiahni klinec za sebou. Ale sa nepohni, lebo ťa obor nájde."

Art sa nepohol a obor ho nenašiel, čo ako zúrivo hľadal.

Na tretie ráno kázal koník kráľovičovi: „Dávaj dobrý pozor, lebo dnes bude obor najzúrivejšie hľadať. Vytiahni mi zub, vopchaj sa namiesto neho a zub dobre za sebou pritiahni. Ale potom sa nepohni, lebo obor by ťa hneď našiel."

Od samého rána do neskorého večera chodil obor hore-dolu po koniarni, drhol sivka, ohmatával ho, obzeral si ho zblízka i zďaleka, ale Arta nenašiel. Div ho od zlosti neroztrhlo, dupal, fŕkal, klial, až zemi ťažko bolo. Večer, keď slnko zapadlo, stratil obor všetku moc a silu a nič mu neostávalo, iba chytro ujsť.

Art sa vytiahol zo skrýše, vsadil koníkovi zub a objal ho. Od samej radosti ani nevedel, ako mu ďakovať. Potom vbehol do domu a videl tam krásnu paničku, ako žiari od šťastia. Už nespievala, ale mu bežala v ústrety.

„Ďakujem ti, že si zlomil najhroznejšiu kliatbu, akou kedy dievča zakliali. Mala som tu vo dne v noci hrať a spievať obrovi. Oslobodiť ma mohol iba neznámy mládenec, keď mu nie raz, nie dva razy, ale šesť ráz prejde cez rozum!"

„Pošťastilo sa mi to," povedal Art, „lebo mi dobrí ľudia a koník pomáhali. A teraz si ťa odvediem domov."

„Dobre," prisvedčila krásna panička, „vďačne pôjdem s tebou aj na koniec sveta. Ale rada by som i domov zašla. Som dcéra gréckeho kráľa."

„A ja som Art, najmladší syn írskeho kráľa."

Obaja vysadli na sivka a koník ich onedlho vyniesol zo štôlne a potom sa čoskoro vrátili do otcovho zámku. Dcéra gréckeho kráľa zaspievala írskemu kráľovi niekoľko utešených piesní a kráľ dal Artovi hneď polovicu svojho kráľovstva. Dvoch starších synov vyhnal ako zradcov zo svojho dvora. Art sa onedlho oženil so svojou milou a na veselie pozvali všetkých dobrých ľudí z celého kráľovstva. I ja som tam bol a dostal som do daru papierové čižmy a cmarové pančuchy.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10316-irsky-kralovic/