Náprstník a drobní ľudkovia

Náprstník a drobní ľudkovia (Rozprávka)
Žil raz v tichej doline, kúsok povyše osady, chudobný košikár.

Chudoba by nášho mládenca vari nebola veľmi trápila, lebo mal šikovné ruky a vyučil sa statočnému remeslu. Nikto na širokom-ďalekom okolí nevedel pliesť také pekné koše a košíky, kolísky, stoličky a úle z prútia a zo slamy ako náš majster. Ale veľmi ho trápilo, že mu na pleciach narástol veľký hrb, odkedy sa raz ako chlapec skotúľal z vysokých schodov. Deti naňho všetečne ukazovali prstom a inak ho nevolali, len Náprstník, lebo v lete nosieval za klobúkom kvitnúci náprstník a červené zvončeky kvetov sa mu smiešne hompáľali nad hlavou, akoby mu vyzváňali. Ale mnohí sa hrbáčika báli, vraveli, že zvončeky náprstníka nosia škriatkovia namiesto čiapky a že na košikára si treba dať pozor, lebo iste nemáva náprstník za klobúkom len tak nič po nič. A veru dobrému mládencovi krivdili, neboráčik by nebol ani muche ublížil.

Košikára neraz trápil krik detí, keď do omrzenia za ním vyvolávali, nuž chodieval na jarmoky ešte za úsvitu a vracal sa radšej neskoro večer, keď krikľúni už spali.

Nuž vracal sa raz v noci z jarmoku a kus pred osadou zišiel z cesty na chodníček medzi poľami. Trma-vrma v meste a dlhá cesta ho zmorili, až napokon ledva nohami zapletal, keď kráčal popri vyschnutom jarku. V priekope sa udržala voda, iba keď pršalo, ale keď vyschla, rástla tam vysoká svieža tráva i v suchom lete. Nie div, že sa košikárovi veľmi zachcelo trocha si tam oddýchnuť. Sadol si, bradu si oprel o kolená a smutne pozeral, ako vychodí jasný mesiačik. Vtom začul z priekopy tichú muziku. Sprvu sa mu zdalo, že sa mu to iba marí, ale potom jasne počul, ako spopod tŕnia vychodí veselá pesnička. Pozorne načúval a zdalo sa mu, že v živote nikdy nič také nepočul. Mnohé hlasy neprestajne opakovali vždy tie isté slová:

„Pondelok, utorok,

pondelok, utorok..."

Ale ich zaťahovali na všelijaký spôsob, raz rýchlejšie, raz pomalšie, a keď už dlho ťahali, ťahali pesničku a vždy len opakovali: „Pondelok, utorok..." zmĺkli na chvíľu. O chvíľu však začali znova.

Náš dobrý mládenec sotva dýchal, aby nepretrhol pesničku. Po dlhom načúvaní si tichulinko začal pohmkávať. Napokon sa nezdržal, a keď pesnička na chvíľu zmĺkla, zaspieval jasným hlasom:

„...a streda

aj štvrtok..."

Keď speváci pod zemou začuli košikárov jasný hlas, náramne sa zaradovali, ako im mládenec ulahodil. Vybehli spod kríka, obkolesili ho, potľapkávali, vyskakovali a len ho volali, ťahali so sebou pod zem, aby sa s nimi zabavil a potešil ich svojou pesničkou. Košikár nedbal a oni ho rýchlo, ako vietor, vtiahli do podzemného paláca. A tam krása nad krásu. Tisíce svetiel žiarilo, všetko v paláci sa od samého zlata a striebra ligotalo, že div neoslepol od toľkého blyskotu. Drobní, do hodvábu vyobliekaní ľudkovia s červenými čiapočkami na hlave, celkom takými ako kvietky náprstníka, posadili nesmelého mládenca za stôl, nakládli pred neho vyberané jedlá a nápoje od výmyslu sveta, a keď sa trocha poobzeral aj osmelil, hneď sa dali do spevu. A košikár sa k nim pridal. Vždy, keď dospievali „Pondelok, utorok", zatiahol jasným hlasom: ,,...a streda aj štvrtok." Takú zábavu ani najstarší ľudkovia nepamätali. Napokon sa kráľ elfov - tých drobných ľudkov tak volajú - sám poďakoval nášmu košikárovi, že ich prišiel pozrieť, a spýtal sa ho, či by mu azda nemohli splniť dajakú žiadosť.

„Iba po jednom jedinom túžim," odpovedal košikár, „ale je to veľká žiadosť."

„Vrav smelo," kývol mu kráľ elfov.

„Nechcem mať hrb!"

Kráľ elfov potľapkal košikára po hrbe a po ňom všetci speváci a hodovníci v paláci. Po každom tľapnutí akoby mu odľahlo. Zarazený košikár sa obzeral okolo seba a tu vidí na zemi pri nohách svoje hrbisko. Zažmúril oči, lebo sa mu marilo, že je to iba pekný sen, hlava sa mu zakrútila od šťastia a vtom naozaj zaspal hlbokým spánkom.

Jasné slnko zobudilo Náprstníka. Poobzeral sa a vyskočil, keď videl, že zaspal v tráve nad jarkom. Ej, ale sa mu vyskakovalo bez odporného hrbu! Zvýskol od radosti, rozbehol sa, preskakoval jarky ako nezbedné chlapčisko, ale ešte vždy sa mu nechcelo veriť, že je zdravý a má chrbát rovný ako doska. Zazreli ho ľudia a neverili vlastným očiam. Hrbáčik Náprstník bol teraz urastený mládenec, driečnejší od všetkých v celej osade. Mnohí ho veru ani nespoznali.

Staré-mladé sa okolo košikára zhŕklo, každý ho aspoň raz potľapkal po pleciach, až sa napokon bál, že mu od toľkého búchania zasa narastie hrb. Ale nič také sa nestalo, nuž si potom veselo pripil so susedmi na zdravie.

Chýr o hrbáčikovom rovnom chrbte sa rozletel po celom šírom kraji. Páni aj sluhovia, chudobní aj bohatí, všetci len o ňom rozprávali, ba poniektorí ani neverili, že by to bolo možné.

Raz plietol košikár pred chalupou a veselo si pískal pri robote. Tu zastala pri ňom neznáma starena a prosila ho, či by jej nepovedal, kde býva ten mládenec, čo bol donedávna hrbáčom.

„Tu," odpovedal košikár. „Ja som mal hrb."

Starena si ho tri razy premerala od hlavy po päty, či si z nej driečny mládenec nerobí žarty, ale potom mu prezradila, prečo ho hľadá. Jediný syn jej sestry je tiež hrbáčik a veľmi ich to všetkých trápi. Nuž, či by im neprezradil, ako prišiel o hrb, že mu za to dajú všetky usporené strieborniačiky, čo doma majú.

„Nepotrebujem ja vaše peniaze, poviem to i zadarmo každému, kto to chce počuť." Dobráčisko košikár všetko od začiatku do konca porozprával starene. Ženička sa poďakovala za dobrú radu a ponáhľala sa domov, aby čím skôr svojho hrbáčika vypravili na to isté miesto, odkiaľ košikár počul spev drobných ľudkov.

Lenže druhý hrbáč nemal iba mrzký hrb, ale i zlé srdce. Keď počul, že by mal ísť tak ďaleko, fňukal a nariekal, kým ho dve stareny neposadili na vozík a nedotiahli rovno nad priekopu. Netrápilo ho, že div od únavy neodpadli. Sadol si, napchával sa chlebom a údenou baraninou, a keď nepočul spev, frflal a hundral a len-len že svojím odporným kvákaním neodplašil elfov. Keď napokon stíchol, začul tichý spev spod zeme. Teraz však spievali drobní ľudkovia oveľa krajšie ako pred časom, keď ich začul náš košikár, lebo ich pieseň bola oveľa dlhšia.

Zanôtili si od srdca:

„Pondelok,

utorok

a streda

aj štvrtok..."

O chvíľočku si pesničku zaspievali znova a potom ešte raz.

Lenže dlhšie už netrpezlivý hrbáč mlčky neobsedel. Hlasno zrúkol, až sa krík zatriasol:

„Piatok, sobota, nedeľa!"

Azda si myslel, že čím hlasnejšie sa pridá k piesni a čím viac slov k nej doloží, tým štedrejší budú elfovia. Možnože mu nielen narovnajú chrbát a pridajú pekný nový oblek ako košikárovi, ale hádam mu dajú aj plný mešec zlatiek a strieborniakov.

V tej chvíli spev zmĺkol, akoby hlasné slová popretŕhali hudcom všetky struny. Drobní ľudkovia vybehli spod zeme a obkolesili votrelca. No nevolali ho, aby sa s nimi zabavil a potešil ich svojou pesničkou, nepriniesli mu vyberané jedlá ani nápoje od výmyslu sveta.

„Čo tu chceš, ty nespratník! Prečo škriekaš v noci a rušíš našu zábavu?" hnevali sa elfovia.

„Netárajte!" osopil sa na drobných ľudkov zlostník. „Vy škriekate, nie ja. Ktože by vydržal počúvať vaše večné: pondelok, utorok a streda aj štvrtok bez konca-kraja."

Teraz sa elfovia ešte väčšmi nahnevali. Dvadsať najmocnejších ľudkov sa vrátilo pod zem a dovlieklo košikárov hrb, zdvihli ho nad hlavu a pricapili ho preľaknutému nespratníkovi na chrbát. A tak mal odteraz namiesto jedného hrba až dva.

Ráno našli stareny úbožiaka viac mŕtveho ako živého. Odviezli ho domov a celou cestou preklínali elfov, aj nášho košikára Náprstníka, ale všetko darmo, čo sa stalo, už sa neodstalo.