Ako sa Cod stal kráľom Antuy

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 175 slov
Počet zobrazení: 1 985
Tlačení: 245
Uložení: 242
Ako sa Cod stal kráľom Antuy (Rozprávka)
Kedysi dávno panoval v Antue mocný kráľ a mal troch synov: Coda, Ceada a Micheada, Keď na nich pozrel, srdce mu v tele od radosti poskočilo.

Raz najstarší Cod zazrel krásnu loď. Prizeral sa chvíľu, ako sa ľahučko vznáša na morských vlnách, a tu loď priplávala rovno k nemu. Dievčina krásna ako obrázok vystúpila na breh a pekne sa na Coda usmiala.

Mládenec sa jej pozdravil a krásne dievča sa mu prihovorilo.

„Prišla som zďaleka za tebou, popýtať ťa o niečo."

„O čo?"

„O sľub!" vravela dievčina ticho.

„Sľubujem, že ho splním, aj keby som mal o hlavu prísť."

„Dobre. Nuž prišla som ťa popýtať, aby si ma do roka a do dňa našiel a vyslobodil. Ak sľub nedodržíš, bude zle s tebou i so mnou."

„Ako a kde ťa nájdem?" dozvedal sa Cod.

„Viac ti nesmiem povedať, iba toľko: Som zakliata a rok mám byť mačkou, rok psom a potom zas bielou labuťou. Iba raz do roka sa mi na jediný deň a noc vracia ľudská podoba, a vtedy som taká ako teraz. Hľadaj ma, ak máš dobrú hlavu a srdce na mieste, tak ma iste nájdeš. Ak nie, tri razy beda tebe i mne."

Vtom sa krásna panička obrátila, vrátila sa na loď a tá hneď vyplávala na šíre more.

Cod sa z nohy na nohu dovliekol domov, sadol si na stolec a tak zhlboka si vzdychol, že sa stolec pod ním rozsypal.

„Tak vzdychá človek, keď sľúbi niečo, a potom sa mu vidí, že to nijako nedokáže," ozval sa starý kráľ.

„Otec môj, uhádol si. Ale nevidí sa mi takejto pravde do očí pozrieť."

„A čo si sľúbil?" spýtal sa kráľ syna.

„Ťažkú vec. Dnes priplávala na breh krásna panička a prosila ma, aby som ju do roka a do dňa našiel a vyslobodil z kliatby. Ak sľub nedodržím, tri razy beda mne i jej."

„Nevešaj hlavu," vravel kráľ synovi. „Dám ti najlepšie lode so zásobami ha sedem rokov. Vezmi so sebou aj svojich dvoch mladších bratov. Traja môžete hoc aj celý svet prekutať a zakliate dievča iste nájdete."

„Ďakujem, otec, ale ak pôjdu aj bratia, stačí nám i jedna loď," vravel Cod.

Cead a Michead vďačne sľúbili, že pôjdu na nebezpečnú plavbu. Onedlho všetci traja vyplávali z Antuy hľadať zakliate dievča. Dlho sa plavili krížom-krážom po šírom mori, kým ich raz napokon dobrý vietor nezavial na breh neznámeho ostrova. Vytiahli loď na súš, lanami ju priviazali o koly, mocné uzly pozaväzovali tak, aby vydržali aspoň do roka a do dňa, a vybrali sa poobzerať po ostrove. Išli, išli, až napokon prišli pred hrad. Zabúchali na bránu, ale nikto sa neozval.

Skúsili otvoriť a bránka sa im hneď otvorila. Vošli na nádvorie aj do hradnej siene, ale nenašli tam nikoho, iba na zemi sedela mačka - malé mača, biele ako sneh. Naprostred siene stál prestretý stôl a na ňom jedál a nápojov, koľko hrdlo ráči. Cod, Cead a Michead si sadli za stôl a po dlhej plavbe sa zasa raz dobre najedli.

Večer ich mačka zaviedla rovno k širokej posteli, a keď si bratia ľahli, skočila mačka na Codovu prikrývku a tíško priadla celú noc. Bratia spali ako v oleji.

Ráno ich čakali dobré raňajky na stole. Keď sa bratia najedli, zberali sa ďalej, ale mačka akoby ich nechcela pustiť z dverí. Skákala, mravčala, zaháňala ich späť do siene.

„Čudné, mačka nás tu zdržiava," vravel Cod. „Nuž ostaňme tu ešte deň, hádam uvidíme, čo sa bude robiť."

Nič sa nerobilo, iba na druhé ráno ich mačka zasa nechcela pustiť. Aj po treťom dni a tretej noci sa mačka hrbila vo dverách, ale bratia ju teraz neposlúchli, vrátili sa na loď a plavili sa ďalej. Tu sa zrazu na severe rovno zo šíreho mora vynoril obrovský jazdec na koni. Keď bratia videli, ako rozráža vlny a rúti sa proti ich lodi, tŕpli hrôzou.

Obor pricválal k lodi, omotal koňovi chvost okolo sťažňa, potom popohnal koňa a vláčil loď krížom-krážom po mori. Neboráci bratia už iba čakali, kedy udrie ich posledná hodina.

„Takto nás bude vláčiť po mori, kým nám paluba nespráchnivie pod nohami!" zvolal Cod. „Nože, braček," kázal Ceadovi, „probuj preťať mečom koňovi chvost. Ak sa ti pošťastí preťať čo len jediný vlas, bude dobre. Potom sa už spoločnými silami vyslobodíme!"

Cead vytrhol meč z pošvy, rozbehol sa k sťažňu a zaťal z celej sily. Meč otupil, no nepreťal ani jedinký vlas. Potom skúsil šťastie Michead, napokon priskočil aj Cod, ale aj ich meče sa iba zošmykli z konského chvosta.

„Márne boli naše nádeje," vzdychali bratia, „zakliatu paničku nevyslobodíme, ani domov sa viac nevrátime."

Celé tri dni a tri noci brázdil jazdec šíre more a unášal loď ktovie kam. Na štvrtý deň zazreli bratia ozrutného čierneho psa. Ktovie skade sa vynoril, ale teraz sa rútil proti koňovi. V živote bratia tak netŕpli.

„Možnože by sme si napokon s koňom nejako poradili. Ale čože zmôžeme proti tej divej psej oblude? Ak sa do nás pustí, už nám naozaj nič neostáva, len rozlúčiť sa so životom."

Keď sa pes priblížil k lodi, jazdec chytro odviazal koňa od sťažňa a skokom sa rútil preč. Ako to zbadal pes, vyštekol, akoby sedem hromov zadunelo, hneď sa obrátil a hnal sa divo za jazdcom. Ledva jazdec i pes zmizli bratom z očí, vzdychli si od úľavy, až paluba pod nimi zastonala.

„Vráťme sa my teraz domov, bračekovci," vravel Cod, „na takejto úbohej lodi by sme už nikam nedoplávali. Azda nám otec zasa pomôže."

Bratia prehodili vetrilá, zamierili domov a šťastne sa do Antuy vrátili. Porozprávali všetko otcovi, lenže ani starý kráľ dlho nevedel, čo by mal synom poradiť, ani ako by im najlepšie pomohol. Napokon im dal všetky svoje najlepšie lode s najsmelšími bojovníkmi celého kráľovstva. Rozkázal naložiť zásoby na sedem rokov a bratia sa znova vybrali hľadať zakliatu paničku.

Plávali sem i tam po šírom mori, ale nevideli nič, len oblohu nad hlavou a vlny všade naokolo, kam len pozreli.

Zrazu ktorýsi deň uvideli loďstvo dva razy toľké ako ich. Chystali sa na boj, ale mocné loďstvo vytiahlo na všetky stožiare vlajky na znamenie mieru.

Lode sa priblížili a traja bratia sa zvítali so šiestimi mládencami, veliteľmi toho mocného loďstva. Povedali, že traja sú synovia kráľa Bieleho vrchu a traja sú ich bratanci, synovia kráľa Holín. Synovia troch kráľov sa chytro spriatelili a obe loďstvá sa plavili spolu. Dlho . ich unášalo šíre more a zasa nevideli nič, len oblohu nad hlavou a vlny, kam len pozreli. Až raz spozorovali skalnatý výbežok zeme, Bol taký dlhý, že nikde za ním ani súš ani more nevideli, ale predsa sa mu zaradovali ako dobrému znameniu.

„Nože pošlime lode preskúmať, čo je za tým výbežkom, a my tu v bezpečí počkajme," radili synovia kráľa Bieleho vrchu, Codovi sa rada zdala dobrá a hneď sa jedna z jeho lodí pridala k dvom lodiam väčšieho loďstva.

Dlho sa lode nevracali, nuž vypravili ďalšie tri lode za nimi, po čase ešte tri lode a zasa ďalšie, až napokon pred výbežkom kotvili už iba lode cudzích kráľovičov, Naostatok Cod a jeho bratia videli, že ich šiesti kráľoviči oklamali a po jednom im zničili všetky lode, zahubili najlepších bojovníkov Antuy, Vzbĺkli ukrutným hnevom, vtrhli na cudziu loď s krikom, až skaly na výbežku pukali,

„Beda vám, všetkých vás pobijeme, ak sa našim ľuďom čo len vlas na hlave skrivil!"

Šiesti kráľoviči neodpovedali, iba mlčky vytrhli meče z pošiev. Boj bol ťažký a dlhý, ale keď slnko zapadalo, prikláňalo sa víťazstvo na Codovu stranu. Vtom sa šiesti kráľoviči premenili na ohnivé gule a vyleteli rovno do oblakov. Cod a jeho bratia raz nevedeli, čo si o tom myslieť, no zdvihli kotvy a pomaly sa plavili ďalej.

Za rána, keď oboplávali skalnatý výbežok, videli na brehu svojich bojovníkov ležať bez života a po lodiach nikde ani stopy. Bratia však nemali kedy smútiť, neostalo im času spamätať sa, lebo ako vystúpili na breh, vyrútili sa proti ním nepriatelia, a bolo ich viac ako vĺn na rozbúrenom mori. A predsa do večera zvíťazili nad všetkými útočník mi, aj šiestimi zradnými kráľovičmi, ktorí mali zasa ľudskú podobu a bojovali na čele svojich vojsk.

Keď sa večer boj skončil, iba Cod stál na vlastných nohách. Našiel svojich mladších bratov ťažko ranených a už im nebolo pomoci. Zatlačil im oči a ťažko vzdychajúc, im zhlobil veľkú truhlu. Vystlal ju vonnými zelinami, vložil do nej svojich bratov, sklonil hlavu a šepky sľuboval:

„Bračekovci moji, kým budem nažive, neprestanem po celom šírom svete hľadať živú vodu, aby som vás priviedol späť medzi živých."

Cod zdvihol hlavu a vtom zazrel pri truhle zhrbenú starenu. Vykladala a nariekala nad Ceadom a Micheadom, akoby tam odpočívali jej vlastní vnuci. Potom pozrela na Coda a kráľovič, hoci mal smelé srdce, sa jej zľakol. Sivé vlasy padali starene až na zem, tvár mala popolavú, oči vpadnuté a opierala sa o velikánsku palicu. Ale hlas mala babka tichý a milý.

„Vidím, že ťa trápi veľký žiaľ. Poď do mojej chalupy, oddýchni si do rána, hádam ti pomôžem dobrou radou,"

Starena navarila Codovi večeru, dala mu vypiť zelinový odvar a do rána sa kráľovičovi vrátila všetka sila aj odvaha.

„Ďakujem ti, dobrá ženička, za všetko," lúčil sa s ňou. „Teraz ťa ešte prosím, ak vieš, poraď mi, kde by som našiel živú vodu."

„Mala som ja dosť živej vody tu v chalupe, ale mi ju všetku do poslednej kvapky ukradol hôrny obor."

„A kde je ten obor?" dozvedal sa Cod.

„Neviem, ale nájdeš ho po stopách, ktoré po sebe zanechal. Keď odchádzal z mojej chalupy, tak podupal trávu, že tam do roka nič nevyrastie. Choď len po jeho chodníku."

Cod sa poďakoval za pomoc i dobrú radu, a potom sa hneď vybral hľadať hôrneho obra. Po chodníku prišiel rovno pred hrad, bránu našiel otvorenú, ale dnu nikoho. Na ohnisku dohárali ostatné uhlíky a v popole sa dopekal veľký pstruh. Cod rozhrabal uhlíky, vytiahol pstruha, na posedenie ho zjedol a potom vyšiel zasa von. V tú chvíľu zazrel pod vŕškom obra s rybárskym prútom. Len čo ho obor videl, rozrehotal sa na plné ústa.

„A čo ti je také smiešne, že ani slovka nepovieš, iba sa smeješ?" dozvedal sa Cod.

„Iba na tvojej hlúposti sa smejem," rečie obor. „Sám si vliezol do klepca. Nuž aby si vedel, živý stadeto neodídeš."

„Ešte sa len uvidí, či odídem, alebo nie!" odsekol Cod a hneď sa pustil do boja s obrom. Ani dlho nebojovali, a už ležal obor na zemi. Cod dvíhal meč a vtedy obor zjajkol:

„Jaj, nezabíjaj ma, dobrý mládenec. Ak mi daruješ život, dám ti, čo len budeš chcieť."

„A ja veru nič iné nechcem, len aby si vrátil, čo si ukradol. Daj mi živú vodu, potrebujem ju pre svojich dvoch bratov."

„Vďačne by som ti ju dal, keby som ju ešte mal. Vzal mi ju ozrutný obor, oveľa väčší a mocnejší odo mňa."

„A kde ho nájdem?" dozvedal sa Cod.

„Neviem, ale nájdeš ho po stopách, ktoré po sebe zanechal. Keď odchádzal z môjho hradu, tak podupal trávu, že tam sedem rokov nič nevyrastie. Obrov chodník ťa privedie rovno do jeho hradu."

Cod sa pobral za ozrutným obrom. Išiel, išiel, až prišiel pod velikánsky hrad, otvoril si bránu a v celom hrade našiel iba dievča, pekné ani obrázok. Sedelo pri kozube a horko plakalo.

„Prečo plačeš?" dozvedal sa Cod.

„Ako by som neplakala! Pred rokom ma hnusný obor ukradol z otcovho zámku, a teraz chce, aby som sa zaňho vydala, a ja veru radšej umriem, ako by som mala zaňho ísť."

„Neboj sa a neplač, azda ti pomôžem," sľuboval Cod.

„Ujdi chytro, ak ti je život milý, lebo keď sa vráti ozrutný obor, hneď ťa zabije železným kyjakom."

„Uvidíš, že ma nedostane. Chcem od neho živú vodu, potrebujem ju pre svojich dvoch bratov."

Dievča prestalo plakať, nachystalo Codovi jesť a medzitým dávalo pozor, či sa nevracia obor, aby neprekvapil Coda. Kráľovič sa posilnil jedlom a vyšiel z hradu striehnuť na ozrutného obra. Nečakal dlho, keď ho zďaleka zazrel s udicou na pleci. Ako ho obor spozoroval, zdvihol kyjak z pleca, zreval, až sa vŕšky zatriasli, a hodil železnú palicu rovno na miesto, kde stál Cod. Ale kráľovič uskočil a kyjak sa zaryl hlboko do zeme. Kým ho obor vytiahol, Cod mu tri razy zaťal mečom do boku. Obor rýchlo vytrhol kyjak zo zeme a jedom napustený hák pichol Codovi do nohy. Väčšmi už ozruta nevládala ublížiť mládencovi, lebo ranený obor padol na zem.

„Darujem ti život," zvolal Cod, „ak mi dáš živú vodu."

„Mal som živú vodu, ale ju nemám. Vzal mi ju lesný kráľ." Viac už ozrutný obor nepovedal, lebo po týchto slovách vydýchol naposledy.

Dievča vybehlo z hradu a ďakovalo svojmu osloboditeľovi. Sprvu nevedelo, čo robiť, ako Codovi vyliečiť ranenú nohu. Našťastie jej zišlo na um, že v hrade je liečivá masť na každú ranu. Iba mŕtvemu už život nevráti.

Keď dievča Codovi vykúpalo nohu a natrelo ju masťou, rana sa hneď zacelila a kráľovičovi sa vrátila bývalá sila. Ba, hádam bol teraz ešte silnejší ako predtým.

otom darovalo dievča Codovi šaty. „Nie sú to obyčajné šaty," vravelo. „Kto si ich oblečie, môže v nich chodiť pod vodou, po dne jazier, riek aj mora, celkom ako po suchej zemi. Azda sa ti zídu, kým nájdeš živú vodu."

Cod sa poďakoval dievčaťu za pomoc a hneď na druhé ráno sa vybral hľadať lesného kráľa.

Teraz nenašiel chodník z hradu do hradu, nuž išiel, kam ho oči viedli, dlho chodil, blúdil v húštinách, až naostatok zazrel veľké jazero. Zamieril na breh a tu rovno z prostred jazera vyletel biely holub. Zdalo sa mu to čudné, prizrel sa lepšie, a vtom vyletel aj druhý holub z vody, zatrepotal krídlami a vzlietol pod samé oblaky. Po chvíľke vyletel z vody aj tretí holub a po ňom ďalší. Cod sa náramne čudoval, ako je možné, že holuby vyletujú z vody a onedlho sa strácajú v oblakoch.

„Veď sa to ja hneď prezviem," povedal si. Z koženej kapsy vytiahol vodné šaty, a keď si ich obliekol, vošiel smelo do jazera. Kráčal po dne až do najhlbších hlbín a tam zazrel utešený zámok. Zabúchal na bránu, sám si ju otvoril a vošiel do siene. Nevidel nikoho. Vyšiel zas na chodbu a do ďalšej siene. Pochodil celý zámok, ale nikde nikoho nenašiel. Napokon otvoril malé dvierka do svetlice. Tam pri kozube sedela dievčina nadovšetko krásna. V ľavej ruke mala palicu, v pravej nôž a pozorne stružlikala. Ako jej stružlinka padla do lona, premenila sa na bieleho holuba a vták uletel rovno cez kozub. Teraz už Cod vedel, skade vyletujú holuby. Dievča však nevedelo čo robiť od ľaku, keď zbadalo na prahu svetlice driečneho mládenca.

„Neboj sa ma, neublížim ti," ozval sa Cod, „len mi povedz, kto si a čo robíš."

„Som zakliata a žijem tu samučičká sama vo vodnom zámku. Tú palicu, čo vidíš, mi dal otec, aby mi nebolo tak smutno. Vždy keď z nej odrežem stružlinku, vyletí na svet biely holub. A môžem stružlikať, koľko chcem, palicu nikdy neostružlikám, tak ako sa nikdy nevrátim medzi ľudí, kým ma niekto neoslobodí zo zlej kliatby."
„A vieš, ako by to bolo možné?"

„Viem, ale je to také ťažké, že sa to nikomu na svete nepodarí. Zaklial ma kráľ hôr, lebo som ho nechcela za muža. Kliatba spadne zo mňa iba vtedy, ak niekto vytrhne tri skaly z Východného sveta a hodí ich do Západného sveta alebo ak niekto zabije kráľa hôr, ktorý ma tu väzní."

„No dobre, a kde nájdem kráľa hôr?" spýtal sa Cod.

„Nehľadaj ho, nechoď za ním," zaplakalo dievča, „škoda ťa, darmo by si o život prišiel."

„Radšej mi ho pomôž nájsť," prosil Cod. Napokon dievča ukázalo Codovi, kade má ísť, aby postretol lesného kráľa.

Onedlho zazrel Cod obrovského zeleného muža. Nevedel, či je to sám lesný kráľ alebo jeho sluha. Ešte ani dobre nevidel zelenú ozrutu, keď tá tri razy ostro zapískala a vytrhla meč z pošvy. V tej chvíli sa okolo Coda motalo tritisíc piadimužíkov, šklbali ho, driapali, hrýzli, že sa ani pohnúť nevládal. Darmo ich odháňal, mečom rúbal. Keď ich kopu pobil, prišlo namiesto nich raz toľko piadimužíkov a ešte aj tí pobití vyskočili, zapískali tak hlasno, až v ušiach zaliehalo, a potom ušli. Do večera sa Cod oháňal proti nim a ledva sa o tri kroky priblížil k lesnému kráľovi. Podvečer padla hustá čierna hmla, a nezdvihla sa ani ráno. Cod sekal mečom okolo seba. Útočil na lesného kráľa, lenže ani na koniec ruky si nedovidel, nuž ťažko mu bolo v boji, ako nikdy. Bojoval do samého večera, ani v noci chvíle pokoja nemal. Na tretí deň by s ním iste bolo zle, keby mu nebola prišla na pomoc dievčina, ktorú nedávno vyslobodil z moci ozrutného obra. Dievča rozohnalo hmlu a tu zúfalý Cod videl, že ťal mečom do hradného múru, a nie do lesného kráľa.

Teraz Cod pozbieral všetky sily a udrel na lesného kráľa. Onedlho ťažko ranený kráľ padol ako podťatý na zem a zachripel:

„Ty si iste Cod, najstarší syn kráľa Antuy. Múdri starci mi dávno predpovedali, že zvíťazíš nado mnou a budeš po mne pánom lesa."

„Som naozaj Cod a chcem od teba živú vodu."

„Či by som tu takto ležal a čakal na smrť, keby som mal živú vodu?" vzdychal kráľ. „Vzala mi ju táravá mačka." Viac už lesný kráľ nevládal povedať.

„Kde nájdem táravú mačku?" vzdychol si teraz i Cod.

Obrátil sa a šiel ju hľadať. Išiel, išiel, ale ďaleko nedošiel. Zrazu zastal, akoby do zeme vrástol, a nevedel, či sa smiať a či plakať od radosti. Na tri kroky od neho boli jeho dvaja mladší bratia, obaja živí a zdraví, a s nimi krásna dievčina. Takú by v živote iste nebol videl, keby nebola kedysi do Antuy priplávala na lodi k nemu krásna neznáma panička a neprosila ho, aby ju našiel a vyslobodil. Lebo to nebol veru nikto iný ako ona. Cod ju hneď spoznal a rozbehol sa v ústrety všetkým trom. Teraz už nebolo objímaniu, ďakovaniu a vysvetľovaniu konca-kraja. Vyslobodená dievčina bola mačkou, ktorá priadla celú noc, keď Cod s bratmi prišli do zámku na ostrove a ona vzala lesnému kráľovi živú vodu, hneď ako sa dozvedela, že s Ceadom a Micheadom je zle. Kliatba z nej spadla v tej chvíli, keď umrel lesný kráľ, lebo on ju zaklial, tak ako dievčinu v jazere.

Ešte neprešiel ani celý rok a deň od chvíle, keď Cod sľúbil krásnej paničke, že ju nájde a vyslobodí, a už si ju viedol na sobáš. A zároveň dal mladšiemu bratovi za ženu dievčinu vyslobodenú z obrovho hradu a najmladšiemu zasa dievča vyslobodené z jazerného zámku.

Bola vám to svadba nad svadby. Všetci sa veselili celých sedem dní a nocí. Potom sa vybrali spolu na loď, odrazili sa od brehu a plávali, plávali, napínali plachty, ani raz si neoddýchli. Napokon šťastlivo doplávali domov. Ani vypovedať sa nedá, s akou radosťou vítali kráľovskí rodičia svojich troch synov, keď sa im vrátili s tromi krásnymi, vyslobodenými ženami. Kráľ si ešte v ten večer sňal ťažkú korunu z hlavy a položil ju Codovi na hlavu. Od tej chvíle vládol v Antue kráľ Cod a panoval dlho, múdro a šťastne.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#išiel, kam ho oči viedli


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.017 s.
Zavrieť reklamu