Ako si Flan vyslúžil krásnu Gwen

Ako si Flan vyslúžil krásnu Gwen (Rozprávka)
Bola raz jedna chudobná vdova a mala jediného syna, okrem neho iba chalúpku a fliačik zeme. Keď sa im na ňom urodilo trochu zemiakov a kapusty, bolo dobre. Ale keď raz prišlo chladné leto a potom daždivá jeseň, neurodilo sa im dosť, aby vyžili do najbližšej úrody.

„Mama moja, nachystaj mi na zajtra trocha jedla, pôjdem si do sveta šťastie hľadať. Ak ho nájdem, chytro sa vrátim, a kým neprídem, máš v pivnici jedla dosť, aby si sama vyžila. Dvaja by sme od hladu pomreli."

„Flan, chceš koláč a kus mäsa bez môjho požehnania alebo len polovicu zo všetkého, ale s mojim požehnaním?" spýtala sa ho matka na úsvite.

„Načo sa spytuješ, mama?" odpovedal mládenec. „Dobre vieš, že bez tvojho požehnania by som nešiel ani na krok z domu, ani keby som si mal vyslúžiť celé kráľovstvo."

„No dobre, Flan, choď s celým batôžkom jedla i s mojím požehnaním."

Mládenec rezko vykročil a šiel, kam ho oči viedli. V každom väčšom gazdovstve sa spýtal, či by ho vzali do služby, ale všade iba nariekali na zlú úrodu. Vraj ani sami nemajú čo do úst, nuž nemôžu ešte cudzieho chovať. Flan čoraz hlbšie vzdychal. Už videl, že na okolí službu nedostane, nuž rozhodol sa, že pôjde ďalej.

Išiel, išiel, kam ho oči viedli, až prišiel k močarine. Zazrel tam somárika po uši v bahne. Neboráčik sa triasol na celom tele, ale nevládal sa vyškriabať na najbližšiu skalu.

„Pomôž mi, pomôž, lebo sa utopím," nariekal.

„Vydrž!" posmeľoval Flan somárika, nazbieral kamene, naukladal ich vedľa kríka, ľahol si na ne, chytil sa kričia a potom zo všetkých síl pomáhal somárikovi. Po čase sa mu podarilo vytiahnuť zviera z bariny.

Keď sa somárik spamätal, vykúpal sa v blízkom potoku a Flan mu dal kúsok chleba, aby sa posilnil.

„Ďakujem ti, dobrý mládenec, že si mi nedal zahynúť. Ak chceš, ostanem pri tebe a budem ti pomáhať. Kam si sa vybral?"

„Do sveta šťastie hľadať," odpovedal Flan. „Hybaj so mnou, azda sa skôr na nás oboch usmeje."

„No poďme!" povedali si obaja. Onedlho prišli zas do dediny. Tam hlúčik chlapcov vyháňal starého psa, hádzali doň kamene a ubližovali mu, ako len vedeli. Pes sa rozbehol k Flanovi a mládenec ho pohladkal. Somár zahíkal tak hlasno, že sa preľaknutí šarvanci rozbehli na všetky strany.

„Ďakujem vám," ozval sa pes po chvíli. „A kdeže ste sa vybrali?"

„Ideme do sveta šťastie hľadať," odpovedal Flan.

„Joj, veru by som i ja vďačne šiel s vami, ak ma vezmete do spolku."

„Čoby nie, hybaj s nami!" vravel Flan a psík sa k nim pridal.

Vyšli z dediny, potom si vykračovali po ceste, kým vládali. Po čase zastali, preskočili jarok a sadli si na hrádzu, somárik sa šiel napásť a Flan sa rozdelil o kúsok chleba a mäsa so psom. Práve dojedali, keď začuli žalostný mravkot. Pribehol k nim vyziabnutý kocúr, ledva labkami zapletal, ale oči nespustil z Flanovho jedla.

„No dobre, dobre, vidím, že ťa hlad trápi, tu máš koštialik, nájdeš na ňom i kúsok mäsa, pekne si ho ober," prihovoril sa mu mládenec.

Kocúrik sa pekne poďakoval, a keď sa dopočul, že Flan, somárik a pes idú do sveta šťastie hľadať, pridal sa i on do spolku.

Išli, išli, kam ich oči viedli, a tu zrazu podvečer začuli hlasné kikiríkanie. Obzerali sa, prečo kohút tak zúfalo kikiríka, a tu vybehla z poľa líška s kohútom v papuli.

Flan skríkol, somár zahíkal, kocúr zamravčal a pes sa rozbehol za líškou. Ryšavá zlodejka sa tak zľakla, že pustila kohúta, aby sa rýchlejšie stratila v kroví.

Neborák kohút pribehol z posledných síl k Flanovi a jeho kamarátom.

„Ďakujem vám, ďakujem, nikdy vám to nezabudnem. A kdeže idete?" dozvedal sa.

Keď počul, že do sveta šťastie hľadať, pridal sa i on k nim. Vyletel somárikovi na chrbát a pohli sa ďalej. Teraz už hľadali súci nocľah, ale kde nič tu nič, iba cesta, pri nej krovie a ďalej hora.

„Nájdeme si dobré miesto v hore," povedal Flan, „trocha jedla nám ešte zvýšilo a na tráve sa dobre spí."

Ako povedali, tak aj spravili. Flan aj somárik si našli pekné suché miesto, pes i kocúr sa pritúlili k somárovi a kohút vyletel na strom. O chvíľočku spali, akoby ich do vody hodil.

Zrazu kohút zakikiríkal a všetci sa zobudili.

„No čo je, čo nás budíš, veď je noc," zívol Flan.

„Je noc, ale už sa rozvidnieva. Nevidíte svetlo?"

„Vidíme, vidíme," prisvedčil Flan, „ale ešte sa nerozvidnieva, to kdesi svetlo svieti. Zima je, poďme pozrieť, či by nás tam neprenocovali."

Vybrali sa za svetlom a onedlho sa domotkali nad úžľabinu. Stál tam osamelý domček, svietilo sa v ňom a spev, krik aj kliatby sa rozlietali po celej hore.

„Pozor, pozor," radil Flan, „nepáči sa mi to. Poďme tíško pozrieť, kto sa to tam zabáva."

Nebadane sa prikradli k oblôčiku a tam šesť zbojníkov po zuby ozbrojených. Sedeli za stolom, napchávali sa pečeným, údeným aj vareným mäsom a chlebom a zapíjali to pivom aj páleným.

Zrazu Flan začul, ako sa jeden cez druhého vychvaľujú.

„Ešte dobre, že nám stráž pána Duna pomohla, inak by sme neboli odniesli toľké zlato-striebro zo zámku. Nože mu pripime na zdravie."

„Na zdravie! Na zdravie!" hučali, revali všetci.

„Pusťme sa do nich!" pošepol Flan kamarátom. Somár zabubnoval kopytami na oblok i na dvere a híkal, že sa chalupa triasla. Pes brechal, až v ušiach zaliehalo, kocúr hlasno mňaukal a kohút statočne kikiríkal. Medzitým sa ozývali Flanove povely:

„Sem sa, chlapci, sem! Rozstrieľajte ich, rozsekajte ostrými mečmi na márne kúsky a podpáľte zbojnícke hniezdo!"

Zbojníci povyskakovali a ušli zadnými dvierkami, akoby im čerti v pätách boli. Nezastali, iba v najhustejšej hore. Schúlili sa do krovia a tam už len nariekali, že sú hladní, smädní, dopichaní a dotrhaní a ešte aj o všetko zlato-striebro prišli.

Napokon vodca zbojníkov vyskočil.

„Dosť už nárekov! Ktovie čoho sme sa preľakli, chalupu nám nevypálili, lebo oheň by sme videli. Nuž pôjdem pozrieť, či nám aspoň niečo zostalo. Tu ma čakajte, a keby som volal o pomoč, hneď pribehnite!"

„Chlap si!" chválili ho ostatní.

Zbojník sa vrátil k chalupe, videl, že je všade tma, nikde nič nepočul, nuž tíško vošiel. Potme sa zakrádal k ohnisku, lebo ešte zopár uhlíkov svietilo. Lenže tam mu skočil do tváre kocúr a dobre ho doškriabal. Zlodej zreval od ľaku a rozbehol sa k dverám. Skočil psovi na chvost a starý Dunčo nelenil, zaťal mu zuby do nohy. Zlodej zaklial, až sa chalupa triasla, no vtom sa prebral kohút, zaplieskal krídlami a ďobol zbojníka do ucha.

„Bodaj ste tu všetci skapali!" skríkol zbojník, keď vybehol na dvor. Ako sa motkal okolo dverí maštale, natrafil na somárika a vtom - sám nevedel ako - už letel na kopu hnoja. Keď sa zbojník prebral, horko-ťažko sa z hnoja vymotal a letel bez ducha rovno do hory.

„Zle je, zle," volal zďaleka na kamarátov. „Celý som dobitý. Pri ohnisku spala stará baba. Keď som si chcel vziať kúsok tlejúcej rašeliny, česla ma po tvári. Bežal som k dverám a tam akýsi čižmár so šidlom chrápal. Hneď ma pichol do nohy. Pri dverách ma dochytil voľáky čert a vyrútil sa na mňa ostrými pazúrmi aj zubiskami, že som sa mu ledva-ledva vyšmykol. Ako som šiel po dvore, zrazu ma ktosi ovalil kladivom a hodil rovno na hnoj, aby mi tam kosti obeleli. Ak neveríte, len ta choďte!"

„Ba veríme, veríme, a radšej za rána stadeto odídeme, aby nebolo ešte horšie s nami všetkými."

Keď sa slnko ukázalo nad úžľabinou, Flan a jeho kamaráti sa už zberali na cestu. Posilnili sa dobrými raňajkami, potom pobrali vrecia so zlatom-striebrom a zamierili rovno do zámku pána Duna. Išli cestou-necestou, cez vŕšky i cez doliny, po skalách i po blate, ale napokon zastali pred zámockou strážou.

Strážca si premeral Flana i jeho kamarátov od hlavy po päty, potom vyprskol:

„Čo tu hľadáte, tuláci? Practe sa, kým som dobrý!"

„Hľadáme tu niečo, čo ty nemáš," odpovedal Flan. „A to je slušnosť a statočnosť."

„Ak sa nepoberiete kade ľahšie, pustím na vás psov," zasyčal strážca.

„Prišli sme sa spýtať," zakikiríkal kohút zo somárikovho chrbta, „či náhodou nevieš, kto dnes v noci vpustil zbojníkov do zámku."

Strážca obelel ako plátno. Vtom sa ozval i pán zhora z obloka, lebo ho ta pred chvíľou privolala dcéra, keď zazrela čudný sprievod pred bránou.

„Nože odpovedz tomu pánovi s červeným hrebienkom."

„Pán môj, prečo si všímaš reči akéhosi tuláka?" nariekal strážca. „Namojveru, že som neotvoril bránku tým šiestim zbojníkom."

„A skade vieš, že ich bolo šesť?" osopil sa naňho pán Dun.

„Dobre, že aspoň toho siedmeho lotra máme, veď nám on povie, kde je moje zlato-striebro. Vieš, čo ťa čaká za zradu?"

„Zlato-striebro sme priniesli," ozval sa Flan, „dnes v noci sme ho našli v zbojníckej chalupe. Kde ho máme zložiť?"
Pán Dun nevedel, čo prv od radosti. Vystískal Flana, zavolal ho i s kamarátmi do zámku a viac ich odtiaľ ani nepustil. Všetci sa tam dobre mali, ešte aj Flanova matka, ktorú si ta syn čoskoro doviedol. Ibaže nikto nevie, kto bol potom šťastnejší: či Gwen, jediná dcéra zámockého pána, keď si ju Flan vzal za ženu, či Flan, keď ho toľké šťastie postretlo, či pán Dun, keď mal nielen dcéru, ale i súceho zaťa, a či Flanova matka, keď vnúčence hojdala, a či Flanovi kamaráti, keď im v zámku dobre bolo ako dosiaľ nikdy.