Kráľ elfov a John Connors

Kráľ elfov a John Connors (Rozprávka)
Kedysi dávno mal jeden gazda osem dcér, ale ani jedného syna. Prvej dcére sa John Connors, lebo tak sa náš gazda volal, potešil, aj druhej, ale keď sa mu narodila tretia dcéra, zamračil sa, a keď mu žena povila ôsmu dcéru, ani sa z poľa nevrátil domov a nešiel hľadať kmotra.

Naveľa, naveľa narodil sa mu i syn. John Connors vyskakoval od radosti ako malý chlapec, keď sa dozvedel radostnú novinu. Zaťal motyku do zeme, div ju nezlomil, a ozlomkrky bežal domov. Sám nanosil na stôl kopu údeného mäsa a všetok chlieb, čo v komore našiel, priniesol pálené aj pivo a chytro bežal kmotra hľadať. Taký bol pyšný na syna, že sa mu málilo zavolať suseda, ale vyskočil na koňa, lebo chcel prebehnúť do susednej dediny a popýtať tam najväčšieho gazdu za kmotra prvému synovi.

Cestou sa John Connors zastavil iba v jednej krčme. Posilnil sa, všetkých pocestných tam počastoval, aby si vypili na jeho veľkú radosť a na zdravie jeho synáčika. Potom zasa vyskočil na koňa a cválal ďalej. Po chvíli postretol jazdca na bielom koni. Na prvý pohľad bolo vidieť, že je to veľký pán. Kôň mal srsť ako hodváb a pán bol od hlavy po päty celý v hodvábe.

„Dobrý večer, kdeže-kde tak neskoro?" spýtal sa pán priateľsky.

Náš gazda sa veľmi čudoval, ale na pozdrav odpovedal úctivo a priznal sa, že ide do susednej dediny kmotrov zvať.

„Nuž ale veď si zablúdil, tadeto nevedie cesta do dediny," povedal mu pán. „Obráť koňa a vráť sa ta, kde odbočuje vpravo, tade potom dôjdeš do dediny."

John Connors sa poďakoval, obrátil koňa a vracal sa naspäť, ale nikde nenašiel cestu odbočujúcu vpravo. Po dobrej hodine postretol znovu pána na bielom koni.

„Zas ideš zle," napomenul ho pán. „Vráť sa a odboč doprava."

Náš gazda poslúchol radu, ale o hodinu, keď po tretí raz stretol pána, ešte vždy nenašiel cestu.

„No hybaj so mnou, vyspíš sa u mňa a ráno ľahko potrafíš," zasmial sa pán. John Connors nevedel, ako by pánovi ďakoval.

Onedlho prišli k veľkému zámku. Sluhovia pribehli pánovi v ústrety a odviedli aj gazdovho koňa do koniarne, že ho na noc opatria.

V zámku čakala Johna Connorsa a pána dobrá večera. Na stole bolo jedál a pijatiky od výmyslu sveta. Keď sa obaja dobre posilnili, odviedol sluha nášho gazdu do peknej izby, kde ho už čakala odostlaná mäkká posteľ.

John Connors spal ako v oleji a netušil, čo sa vedľa robí. Pán vzal do ruky hodný kus dreva, poobracal ho a o chvíľu malo podobu nášho gazdu. Nikto by nebol uhádol, že to nie je on.

Sluha priniesol Johnove šaty, drevenú bábu do nich obliekli, posadili ju na koňa a koník sa poslušne vrátil domov. Tam hneď plač a nárek, namiesto predošlej radosti.

Lenže John Connors o ničom nevedel, spal na dúšok celé tri týždne. Nemal ani potuchy, že doma dreveného panáka položili do truhly, lebo si mysleli, že je to on, plakali a vykladali nad ním, pol dediny nad ním bdelo a celá dedina ho s nárekom pochovávala.

Po troch týždňoch pánov starý sluha potriasol Johna Connorsa za plece, aby ho zobudil. Náš gazda si pretrel oči a vzdychol si:

„Ale som si pospal!"

„Veru si si pospal," prisvedčil sluha. „Spal si celé tri dni a tri noci," klamal ho.

„Ejha!" zhíkol John Connors.

„A teraz by si už naozaj mal vstať a vrátiť sa domov, veď ťa už celá dedina oplakala a pochovala. Všetci si myslia, že sa nikdy viac nevrátiš. A za kmotra ti šiel sused Cal," vravel sluha.

Neborák gazda si pretieral oči a nevedel, či to naozaj, a či sa mu to len sníva.

„No chytro, chytro," súril ho sluha, „pán odcestoval a ja nemám kedy zdržiavať sa s tebou. Vstaň a choď!"

„A kde mám šaty?" spýtal sa gazda.

„A čo ja viem?" odvrkol sluha.

„A koňa?" osmelil sa spýtať John.

„Ušiel ešte v tú noc, keď si sem prišiel."

„No dobre," vzdychol si John Connors, „požičaj mi dáke oblečenie, aby som sa mohol ukázať ľuďom na oči."

„A veru ti ja nič nepožičiam, lebo na požičiavanie nič nemám. Na, vezmi si túto plachtu, zakrúť sa do nej a zmizni čím prv!"

Chudák gazda napokon ani sám nevedel, ako sa dostal zo zámku. Kúsok pobehol, potom sa schoval v húštine, lebo sa bál, že takýto v plachte ukrútený postretne na ceste niekoho a ktovie, čo by z toho mohlo byť. Poobzeral sa, aby aspoň videl, kde to bol, ale zámok mu zmizol spred očí, akoby ho hustá hmla zhltla, a viac sa mu neukázal. John videl iba polia a paše. Bežal popri potoku, vracal sa domov, až napokon zazrel troch pastierikov. Aj oni zbadali Johna Connorsa, zvrieskli a bez dychu bežali do dediny. Tam porozprávali, že stretli Johna Connorsa pri potoku, a nemal vraj na sebe nič, iba dlhú bielu plachtu.

John Connors sa opatrne zakrádal k dedine a schoval sa v jame, skade vyberali rašelinu. Onedlho ta prišla po rašelinu slúžtička Johnovho ujca. Ako zazrela gazdu, zvrieskla a ušla, akoby jej za pätami horelo. Bez dychu vletela do chalupy a kričala:

„John Connors máta v rašelinisku!"

Všetci v dome sa chveli ako osika a nikto viac nechcel ísť po rašelinu.

Keď sa celkom zotmelo, náš gazda v plachte sa vyškriabal z jamy a po záhumní sa zakrádal domov. Tíško zaklopal na dvere.
Ozvala sa mu žena:

„Kto je?"

„Ja, John Connors, tvoj muž. Pusť ma chytro dnu, zima ma drví."

Žena div neodpadla, hodila sa do postele a prikryla sa perinou.

O chvíľu začula, že ktosi klope na oblok. Pozrela ta a v mesačnom svite videla bledú tvár svojho Johna.

„Preboha ťa prosím, pusť ma dnu, alebo mi aspoň podaj šaty, zima ma drví," prosil ju úpenlivo.

„Mŕtvi nepotrebujú šaty, ale pokoj," zajachtala žena.

John Connors videl, že ho na smrť preľaknutá žena nepustí domov, a šiel k svojmu ujcovi. Ale ako zabúchal na bránu, začul zúfalý krik:

„Duch Johna Connorsa! Duch Johna Connorsa! Zmiluj sa nad nami!"

Chudák John pobehol o dom ďalej. Býval tam chýrny doktor, nuž gazda dúfal, že sa ho nebude báť a pomôže mu. Keď zabúchal, vyzrel z obloka doktorov sluha. Ako ho zazrel, pribuchol oblok a zajačal:

„Duch Johna Connorsa v plachte!"

„Netáraj, ty blázon!" zahriakol ho doktor. „Niet duchov!" A keď John Connors zabúchal ešte raz, smelo otvoril oblok - a tam naozaj duch v plachte.

„No toto!" zhíkol doktor a pribuchol oblok. Sluhovi kázal, aby dobre zamkol bránu. Keď ani doktor nepomohol chudákovi Johnovi, nazlostil sa nešťastník ukrutne a začal kliať, len tak hučalo.

„Chudák, iste trpí pekelné muky!" vzdychol si doktor.

V zúfalstve sa John Connors rozbehol na faru. Gazdiná pootvorila dvere, keď ho však zazrela, zvrieskla a bežala preč. Potkla sa a spadla, nuž myslela si, že ju to nebožtík chytil za nohu, a jačala ešte hlasnejšie. Na veľký krik a buchot vyšiel aj farár, a keď videl Johna Connorsa v plachte, zbledol na smrť.

„Preboha, vrav, si živý alebo mŕtvy?" vyhŕkol.

„Ako by som mohol byť mŕtvy, keď tu stojím?" odsekol John Connors strmo.

„Ale veď som ťa pochoval!" zvolal farár.

„Ktovie, kto mal pohreb, ale ja nie!" jachtal John, drkotajúc zubami.

„No dobre," povedal farár po chvíli, „pozhovárame sa o tom, ale najprv zabehni do kuchyne, prinesiem ti ta šaty. Na reči bude i potom dosť času."

Farár vybral bielizeň a staré nohavice zo skrine a priniesol ich Johnovi.

Keď sa náš gazda obliekol po ľudsky a zohrial sa vo vykúrenej kuchyni, porozprával farárovi všetko, čo skúsil, odkedy si kráľ elfov zmyslel popliesť ho a potom ešte aj celú dedinu tri týždne za nos vodil.

Farár sa spamätal z ľaku a z plného hrdla sa zasmial.

„Vidíš, John, aspoň ti to bude príučok, že si máš všetky deti, či dcéry, či synov rovnako ceniť. A dobrých susedov si azda budeš odteraz tiež väčšmi vážiť, ako veľkých gazdov ktovie z akej tramtárie. Bol si pyšný, nuž si zle obišiel," doložil vážne.

Napokon sa farár vybral s Johnom, aby doma upokojil gazdovu ženu a deti. Zabúchal na bránu, a keď žena otvorila a za farárovým chrbtom zazrela svojho muža vo farárovej košeli a nohaviciach, hlava sa jej zakrútila a div na zem nepadla. Iba po dlhom prehováraní sa odvážila dotknúť Johnovej ruky, aj líca a vlasov. Keď videla, že je naozaj živý, padla mu do náručia a raz nevedela, čo robiť od radosti.

Od tých čias si John Connors a jeho žena v pokoji nažívali, ale John nikdy viac nešiel ďalej od susedov hľadať kmotrov pre svoje deti. A veru sa takisto radoval dcéram ako synom, keď mu pribudli ešte tri dcéry a štyria synovia do chalupy.