Ovocie z Vleágskej záhrady

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 330 slov
Počet zobrazení: 2 330
Tlačení: 271
Uložení: 260
Ovocie z Vleágskej záhrady (Rozprávka)
Bol raz jeden írsky kráľ a mal troch synov, ale čože z kráľovstva, keď zo života nemal radosť, lebo ho neboráka dlho morila ťažká nemoc. Lekári zoširoka-ďaleka sa vo dne v noci nad ním radili, skúšali lieky od výmyslu sveta, ale kráľovi nič nepomáhalo. Iba raz prišiel akýsi múdry starec do zámku a vravel, že kráľovi veru ani nepomôže nič iné, iba tri razy sa dosýta najesť ovocia z Vleágskej záhrady, lebo lepšieho lieku nad to niet na tomto svete. Viac však ani múdry starček nevedel povedať, a tak nikto nemal ani potuchy, kam by mali niekoho po vzácne ovocie poslať.

Kráľovi synovia boli už urastení mládenci. Dal si ich zavolať k sebe a povedal im:

„Synovia moji, počul som, že na moju chorobu niet iného lieku, len tri razy sa dosýta najesť ovocia z Vleágskej záhrady. Lenže nikto mi nevedel povedať, kde tú záhradu hľadať, nikto nič o nej nevie, iba toľko, že v nej rastie liečivé ovocie a že lepšie nadeň niet na tomto svete. Nuž, synovia moji milí, potešte chorého otca. Ak vám záleží na mojom živote, vezmite si najlepšie kone z koniarne, naberte zlata--striebra a všetkého, čo vám treba, a vyberte sa do sveta. Choďte hľadať Vleagsku záhradu a prineste mi z nej toľko ovocia, aby som sa naozaj tri razy dosýta najedol. Odíďte čím prv a nech vás úprimné srdce najneskôr do roka a do dňa privedie späť."

Traja synovia sa na druhý deň rozlúčili s otcom aj s matkou a vybrali sa do šíreho sveta. Hodný kus cesty šli spolu, lebo vedeli, že by im tu na okolí aj tak nikto neporadil, kde by mali hľadať Vleagsku záhradu. Ale keď po dlhom putovaní prišli raz na miesto, kde sa cesty na troje rozvidlili, povedali si, že sa teraz rozídu a každý pôjde iným smerom. Naostatok si ešte raz sľúbili, že tu na tomto mieste zastanú aj na spiatočnej ceste, aby sa po roku spolu vrátili do kráľovského zámku.

Najstarší kráľovič sa dal vpravo, lebo sa mu zdalo, že v diaľke vidí mesto, nuž tam sa chcel poprezvedať na Vleagsku záhradu. Prostredný šiel vľavo, lebo videl v diaľke polia a záhrady. Najmladšiemu ostala prostredná cesta cez úzku, dlhú dolinu, kde nevidel nič, ani vľavo, ani vpravo, ani pred sebou. Nuž len išiel, išiel a cesta ho priviedla k potoku. Pustil sa popri vode a neskoro večer prišiel pod vŕšok, kde zazrel osamelý dom. Na priedomí stál obor toľký ako hora. Najmladší kráľovič sa mu pekne pozdravil a poprosil ho, či by ho neprenocovali.

„Len poď, synku, vďačne ťa nachovám a prenocujem."

Obor zaviedol kráľovičovho koňa do stajne, prikryl ho, dobre ho nachoval a napojil. Potom posadil aj hosťa za plný stôl. Nič na ňom nechýbalo, ani mladá jahňacinka, čerstvý chlieb a syr, ba i vína nalial obor unavenému kráľovičovi, ale nie do rohu, iba do hrnčeka.

Kráľovič sa čudoval, že obor na samote má všetkého toľko, akoby žil na kráľovskom dvore, iba roh na víno mu chýba. Spokojne sa napil z hrnčeka, najedol sa do vôle a pospal si až do bieleho rána ako v oleji.

Ráno sa najmladší kráľovič zberal na cestu a spýtal sa obra, či by mu nevedel povedať, kde je Vleágska záhrada.

„Vleágó? Hm, nepočul som o takom mieste, a veru som hodný kus sveta prešiel. Ale netráp sa ty preto, ešte nič nie je stratené. Do večera dôjdeš k môjmu bratovi, prenocuješ uňho a on azda bude vedieť niečo o Vleágu."

Kráľovič sa obrovi pekne poďakoval a hneď sa vybral na cestu. Držal sa potoka a neskoro večer prišiel pod vŕšok s osamelým domom. Na priedomí stál obor vyšší ako hora. Aj on pekne privítal kráľoviča a dobre ho nachoval. Nič na stole nechýbalo, len nôž na syr. Ráno sa kráľovič spýtal obra, či vie, kde je Vleágska záhrada.

„Vleágó? Vleágó? Hm, starý som, veľký kus sveta som pochodil, ale o Vleágu som nič nepočul."
Kráľovič ovesil hlavu.

„Hore hlavu, synku, nič nie je stratené. Choď len ďalej popri potoku a do večera dôjdeš k nášmu najstaršiemu bratovi. Pozná celý svet a okrem toho vtáci v povetrí a ryby vo vode ho poslúchajú. Ak vie o Vleágu, iste ti to povie. Ak ani on nepočul nič o Vleágskej záhrade, zvolá všetkých vtákov aj ryby, aby mu povedali, či vedia niečo o takom mieste."

Kráľovič sa poďakoval za všetko a šiel ďalej. Nezastal, kým neprišiel pred dom tretieho obra. Už sa ani nečudoval, ako štedro ho pohostil, ale raz nevedel, prečo nie je na bohatom stole ani hrudka syra.

Na svitaní kráľovič vstal, pekne sa za všetko poďakoval a napokon sa odvážil spýtať obra, či vie, kde je Vleágska záhrada.

„Hm, starý som a celý svet som krížom-krážom prešiel, ale Vleágó som nikdy nepočul ani spomenúť. No len nevešaj hlavu," dodal, keď pozrel na smutného kráľoviča, „zvolám všetkých svojich verných poddaných vtákov a ryby, azda oni o Vleágu vedia."

Zapískal na píšťale a všetky ryby zo šírych morí priplávali. „Kto z vás vie niečo o Vleágskej záhrade?"

Ryby mlčali, ani jedna jedinká dosiaľ nepočula o takom mieste.

„Netráp sa ty preto," potešoval obor kráľoviča, „hneď zvolám vtákov z povetria." Zapískal dva razy a zrazu začuli nad hlavou šum a hukot, akoby sa na nich rútil príval. A to sa vtáci zletúvali. Každého jedného, či malého, či veľkého, sa obor spýtal, či vie o Vleágskej záhrade, ale všetci hlavou krútili, že o takom mieste nikdy nič nepočuli.

„A starý havran je kde?" dozvedal sa obor prísne. Poobzeral sa, a keď mu nikto nevedel povedať, prečo havran nie je ešte na mieste, zapískal po tretí raz. Tu sa ozval šum, akoby letel kŕdeľ orlov, a vtom na prázdne miesto zosadol veľký havran.

„Vieš, kde je Vleágska záhrada?" spýtal sa ho obor.

„Viem," prisvedčil havran. „Ďaleko odtiaľto za mnohými krajinami a morami. Lenže neviem, čo je v nej, lebo ju strážia mocné, po zuby ozbrojené stráže a ich strelám neunikne nič na zemi ani v povetrí. Len raz za sedem rokov stráže na pravé poludnie zaspia hlbokým spánkom. Práve zajtra sa minie tých sedem rokov."

„Dobre," pochválil obor havrana. „A teraz počúvaj! Zanesieš tohto mládenca rovno pred Vleágsku záhradu. Kým ta nedoletíš, neposilníš sa ani hitom jedla, neosviežiš sa ani glgom vody a neuložíš sa ani na chvíľku k spánku. Potom tam počkáš, kým sa mládenec k tebe vráti, odnesieš ho zasa naspäť a zložíš ho tu pred mojím domom."

Kráľovič sa obrovi poďakoval a vysadol na havrana ako na vraníka. V tej chvíli veľký havran rozprestrel čierne krídla a vyletel do povetria. Leteli nad mnohými krajinami a morami, leteli v slnečnom jase i za svitu mesiaca. Už sa blížilo poludnie, keď havran zakrúžil nad utešenou záhradou.

„Sme na mieste," povedal. „Poponáhľaj sa, mládenček, ak ti je život milý. Otvor si bránu, vbehni do záhrady, vezmi z nej, čo potrebuješ, a pribehni ku mne. Ak sa nevrátiš rýchlo, sme obaja stratení."

Kráľovič videl spiacich obrov a stráže ozbrojené po zuby. Ležali na zemi ako kláty a hlasno odfukovali v spánku. Chytro vbehol doprostred záhrady a naoberal si plnú šatku červených jabĺčok z vysokej jablone.

Zdalo sa mu, že v živote toľkú krásu nevidel. Srdce mu v tele podskočilo od radosti, rozbehol sa chytro k bráne, naraz však zazrel pri chodníku dom s odchýlenými dverami. Otvoril ich a nazrel do pitvora. Videí tam veľký stôl a na ňom roh na víno, nôž na syr a veľkú hrudu syra. Pomyslel si na obrov, že by sa im to vari zišlo, zviazal všetko do druhej šatky a pootvoril ďalšie dvere. Nazrel do veľkej siete, kde spala utešená dievčina hlbokým spánkom. Kráľovič sa neopovážil ani dýchať, keď mu neznáma padla do oka. Napokon napísal lístok, že tu bol ten a ten kráľovič, nabral si zopár jabĺčok v záhrade, aby pomohol chorému otcovi, vzal si na pamiatku zlatý opasok a do daru roh na víno, nôž aj hrudu syra. Lístok nechal na stole, schoval za košeľu opasok krásnej dievčiny a bežal rovno k havranovi. Vyskočil čiernemu vtákovi na chrbát a o chvíľočku sa ocitli vysoko v povetrí.

„Obzri sa!" kázal havran kráľovičovi. Dolu v záhrade sa strážcovia aj obri už prebrali z hlbokého spánku, vyskočili a revali, ťali, rúbali sa navzájom, že im ušiel zlodej s červenými jabĺčkami z najkrajšej jablone.

Havran vyletel ešte vyššie, preletel ponad moria a mnohé krajiny, neoddýchol si, neosviežil sa, kým nedoletel pred dom pána vtákov a rýb. Kráľovič tam zasa prenocoval a ráno nechal veľkú hrudu syra na obrovom stole. Ešte raz sa z úprimného srdca za všetko poďakoval, vyskočil na oddýchnutého vraníka a chytro odcválal. Do večera prišiel pred dom prostredného obra. Dobre mu padlo zajesť si a oddychovať do bieleho rána. Keď slnko zasvietilo do hlbokej doliny, kráľovič položil nôž k hrude syra, vysadol na vraníka a už ho nebolo. V dome tretieho obra nechal veľký roh na víno a ponáhľal sa rovno ta, kde sa rozišiel s bratmi.

Zmorený prišiel na začiatok hlbokej doliny, bratov však nikde nevidel. Nuž priviazal vraníka o strom, ľahol si do trávy, šatku s jabĺčkami si dal pod hlavu a zaspal. Onedlho ta prišli aj dvaja starší bratia, ale najmladší kráľovič ešte spal ako zarezaný. Necítil, keď mu vytiahli šatku spod hlavy.

„Fíha!" zhíkli bratia jedným hlasom, „toto sú veru inakšie jabĺčka ako naše plánky!"

Nijako sa im nevidelo, že najmladší brat nad nimi zvíťazil.

„Teraz ho bude otec ešte radšej vidieť ako dosiaľ," hundral najstarší kráľovič zlostne. „Uvidíš, že všetkých si náš braček omoce okolo prsta a nás budú všade iba odstrkovať."

Nepáčilo sa to ani prostrednému bratovi, nuž chytro sa dohovorili, že si červené jabĺčka podelia rovným dielom a do bratovej šatky nasypú plánky. Ani do troch by nenarátal, a už to aj spravili. Potom zobudili brata a spolu sa vracali domov.

Keď sa vrátili, najstarší kráľovič hneď predstúpil pred otca a podal mu šatku s červenými jabĺčkami. Ako starý kráľ po prvý raz zahryzol do jabĺčka, hneď sa mu sila vracala. Keď dojedol jabĺčka zo. šatky prostredného syna, vrátila sa mu všetka sila i dávne zdravie.

„Aj ty si mi doniesol jabĺčka?" spýtal sa natešený kráľ najmladšieho syna.

„Priniesol, otec môj," prisvedčil najmladší a rozviazal šatku. Všetci zhíkli nad kôpkou zošúverených zelených plánok.

„Fuj, čo si to priniesol!" osopil sa najstarší kráľovič na brata. „Také ovocie by otca iste zabilo. Ak ho hodíme sviniam do válova, hádam aj tie skapú." Hneď zavolal sluhu a kázal mu plánky nasypať sviniam do válova.

O chvíľočku sa ozval krik zo dvora. Prasce sa napchali plánkami, zatrepali nohami a bolo po nich.

Kráľ sa nahneval ako azda nikdy v živote. Nerozmýšľal veľa, dal zavolať veliteľa stráže a kázal mu, aby už aj odviedol najmladšieho kráľoviča do hory a tam ho zmárnil.

Veliteľovi stráže sa taký rozkaz nevidel, mal najmladšieho kráľoviča veľmi rád, úpenlivo prosil kráľa, aby počkal aspoň do rána, veď hnev je zlým radcom a ktovie ako to v skutočnosti s plánkami bolo.

„Ak hneď v tejto chvíli neposlúchneš, bude aj tebe beda!" skríkol kráľ na veliteľa.

„Len aby si to trpko neoľutoval!" riekol veliteľ stráže smelo.

Napokon predsa s ťažkým srdcom vykročil do hory a viedol najmladšieho kráľoviča na poslednú cestu.

„Smrti sa nebojím," nariekal kráľovič, „smelo sa jej pozriem do očí, ale ma trápi, že ma môj dobrý otec a všetci moji najbližší majú za podliaka. A pravda je veru taká, že som natrhal otcovi plnú šatku najčervenších jabĺčok z Vleágskej záhrady a vracal som sa s nimi domov. Neviem, kto mi nasypal pľuhavé plánky do šatky, ale prisahám, že všetko, čo som ti povedal, je čistá pravda."

Vtom sa vyrútil diviak z húštiny a zaútočil na veliteľa stráže. Už-už by ho bol prebodol klami, keby mu kráľovič nebol priskočil na pomoc.

Ďakujem ti, že si mi zachránil život," povedal veliteľ stráže kráľovičovi, keď sa spamätal z ľaku. „Verím ti, že vravíš pravdu, a zachránim ťa, ak mi sľúbiš, že ma poslúchneš. Schovaj sa v odľahlej najhustejšej húštine, a nikomu na svete nechoď na oči. Vyzleč si košeľu, zafarbíme ju diviačou krvou a takú fľakatú ju zanesiem kráľovi. Nezúfaj, azda sa všetko na dobré obráti."

Ráno prišiel veliteľ stráže pred kráľa a oddal mu synovu košeľu.

„Bojím sa, že si svojmu najmladšiemu synovi krivdil a naozaj to trpko oľutuješ!"

Čo sa máš čo báť, tvoja starosť to nie je!" odsekol kráľ zlostne.



Minul sa celý rok aj deň od chvíle, ako najmladší kráľovič prišiel z Vleágskej záhrady. Iba vtedy spadla kliatba z mladej kráľovnej. Zaklial ju kedysi dávno mocný čarodejník, aby dovtedy ležala ako mŕtva, kým ju nenájde kráľovič, ktorého nepremôžu stráže vo dne v noci brániace záhradu. Ale ešte aj potom sa kráľovná má celý rok aj deň preberať z hlbokého spánku. Iba vtedy čarodejníkova kliatba nebude mať už nijakú moc nad ňou a ona zasa vstane slobodná a krásna.

Keď sa mladá kráľovná prebrala a prečítala si lístok na stole, hneď si zaumienila, že pôjde do Íska hľadať svojho osloboditeľa. Cestou zastala iba u svojich troch bratov-obrov, aby aj ich vyslobodila z kliatby. Ako k nim prišla a dotkla sa ich, hneď sa zasa premenili na mladých kráľovičov, celkom takých, akí boli kedysi, keď ich spolu so sestrou zaklial čarodejník.

Zaplakali od radosti, objímali sa od šťastia, ale nemali kedy veseliť sa. Sestra ich súrila.

„Poďme hneď do Írskeho kráľovstva hľadať kráľoviča, čo prišiel po jabĺčka do Vleágskej záhrady a oslobodil nás. Prisnilo sa mi, že zle obišiel. Azda teraz on potrebuje našu pomoc."

Kráľovná a jej traja bratia vysadli na rýchle kone a pohli sa na čele veľkého sprievodu do írskeho kráľovstva. Prišli s mnohými vzácnymi darmi pred írskeho kráľa, poklonili sa mu a najstarší kráľovič prehovoril za nich všetkých:

„Írsky kráľ, tvoj syn bol po jabĺčka vo Vleágskej záhrade a oslobodil nás všetkých štyroch i našu krajinu. Prišli sme sa mu poďakovať."

Kráľ dal zavolať najstaršieho syna a ten sa hneď osvedčil, že on priniesol jabĺčka z Vleágskej záhrady.

„Ďakujem ti, milý kráľovič," usmiala sa kráľovná, „a teraz nám, prosím ťa, porozprávaj, čo všetko si tam videl."

Kráľovič už vedel, že je zle, ale vymýšľal a klamal, až sa hory zelenali. Kráľovná sa po každom jeho slove väčšmi mračila. Po chvíli mu skočila do reči:

„Prac sa mi z očí, ty luhár! Nebol by si súci ani ovce pásť, ako tvoj otec!"

Zahanbený kráľovič ušiel a teraz zasa prostredný brat chytro vymýšľal a klamal, čo všetko videl vo Vleágskej záhrade. Ale kráľovná ho nenechala dlho tárať.

„Prac sa mi z očí!" skočila mu do reči. „Ty luhár luhársky, nie si súci ani svine pásť, ako tvoj otec!"

Ísky kráľ by sa bol od hanby najradšej pod zem prepadol. Raz nevedel, čo si o tom všetkom myslieť, ale vtom sa kráľovná obrátila naňho:

„Ak do troch dní nepríde ku mne osloboditeľ Vleága, naše vojská udrú na Írske kráľovstvo, vypália ho do tla ako hniezdo luhárov a zabijú všetkých mužov. Je nás toľko, že zaplavíme celú tvoju krajinu ako rozbúrené more."

Zúfalý kráľ nevedel, čo robiť a správa o hroziacom nešťastí sa šírila rýchlejšie ako oheň. Dopočul sa o všetkom aj veliteľ stráže a prišiel za kráľom.

„Kráľ môj, či som ti nepovedal, že si svojmu najmladšiemu synovi krivdil a trpko to oľutuješ? Ale teraz nieto času na ľútosť. Na tvoje i naše šťastie som neposlúchol tvoj rozkaz, lebo som sa presvedčil, že je nespravodlivý. Nezabil som tvojho syna, lebo aj on mne zachránil život. Žije schovaný v najhustejšej húštine ďaleko od zámku, azda ho do troch dní sem privediem."

"Choď len, choď čo najrýchlejšie!" zastonal írsky kráľ.

O dva dni našiel veliteľ stráže najmladšieho kráľoviča v najhustejšej húštine ďaleko od otcovho zámku. Priviedol ho najkratšou cestou domov, a keď sluhovia vykúpali kráľoviča, obliekli ho do najkrajších šiat, predstúpil na tretí deň pred kráľovnú z Vleágskej záhrady.

„Vari si naozaj natrhal jabĺčka vo Vleágskej záhrade?" usmiala sa naňho kráľovná.

„Prepáč mi, bol som tam. Veľmi som potreboval jabĺčka pre chorého otca."

„Dobre," prisvedčila kráľovná, „dobre si spravil, ak si tam bol. Povedz, čo si tam videl a skúsil."

Najmladší kráľovič porozprával všetko od začiatku; ako prešiel cez hlbokú, dlhú dolinu, ako ho traja obri prenocovali a dobre nachovali, aj ako mu tretí obor privolal havrana a vták ho zaniesol rovno pred Vleágsku záhradu. Všetko vyrozprával najmladší kráľovič na dúšok, aj aké nešťastie ho stihlo, keď sa potom v jeho šatke našli len zošúverené plánky a prasce od nich zakapali.

„Ale pamiatku na Vleágsku záhradu ešte mám," skončil napokon a ukázal kráľovnej zlatý opasok.

„Môj je, môj!" zvolala šťastná kráľovná a nevedela, ako by ďakovala svojmu osloboditeľovi. O chvíľu prišli k nemu aj traja neznámi kráľoviči a ďakovali mu vrúcnymi slovami za vyslobodenie.

„V takejto podobe nás nepoznáš," vravel mu najstarší. „My sme boli na obrov zakliati a pomáhali sme ti, keď sme sa presvedčili, že si človek dobrého srdca. Neukázal si nám, že ti pri večeri chýba roh, nôž a syr, ale si na nás myslel vo Vleágskej záhrade."

„A teraz pod," vravela kráľovná, „pôjdeme spolu za tvojím otcom. Povieme mu, že Írskemu kráľovstvu nehrozí nebezpečenstvo, lebo ty si náš osloboditeľ. A keď ťa potom matka pobozká, popros ju, aby prijala od teba tento prsteň, čo ti dám. Ako si bo matka vezme, rozkáž prsteňu, aby jej stískal prst, kým nepovie, kto sú tvoji bratia. Nič sa neboj, neublíži jej, a pravde pomôžeš."

Kráľovič poslúchol radu, a keď nastokol matke prsteň na prst, zvolal:

„Prsteň, stískaj matkin prst, kým nepovie, kto sú moji bratia!"

Kráľovná sa žalostne rozplakala a horko-ťažko vyrozprávala pred kráľom, čo sa kedysi dávno prihodilo.

„Odpusť, muž môj, čo som v nešťastí spravila, ale urobila som to iba preto, aby som teba uchránila od žiaľu. Pamätáš sa, že v čase, keď sa nám malo narodiť prvé dieťa, bojoval si v ďalekej krajine. Priviedla som na svet synčeka, ale na tretí deň umrel. Div som od žiaľu o rozum neprišla. A vtedy mi zišlo na um, že aspoň teba uchránim od zármutku. Vedela som, že žene nášho valacha sa o deň prv ako mne narodilo chlapča, mocné ako buk. Poslala som vernú slúžku, aby zlatom-striebrom a dobrým slovom uprosila pastierovu ženu, žeby mi prepustila svojho synáčika a pochovala mŕtveho kráľoviča ako svoje dieťa. Najprv nechcela o tom ani počuť, ale potom si pomyslela, že jej synovi bude lepšie, keď vyrastie v kráľovskom zámku ako mladý kráľovič, a nie ako pastiersky chlapec, a naveľa-naveľa dala dieťa mojej vernej slúžke. A tak žil valachov syn ako kráľovič. Po dvoch rokoch sa nám narodil ďalší synček, ale i ten umrel. Ešte v tú noc som mŕtve dieťa vymenila za živé. Aj gondášovej žene sa v tom istom čase ako mne narodil syn, lenže zdravý a mal sa k svetu. A tak žil potom syn pastiera sviň v zámku ako kráľovič. Po ďalších dvoch rokoch som povila tretie dieťa, nášho najmladšieho syna. Iba on jediný z našich detí ostal nažive a prisahám, že je tvojím aj mojím synom."

Kráľ by sa bol radšej videl pod zemou ako v kráľovskej svetlici. Vyskočil bez seba a vytrhol meč z pošvy. Zadržali ho len synove slová:

„Otec môj, prosím ťa, netresci bez rozsudku aj nevinných s vinnými."

„Dobre," skríkol kráľ, „nuž počujte môj rozsudok. Vyžeňte tých dvoch falošných lotrov korbáčmi z krajiny. Ak sa opovážia vrátiť do môjho kráľovstva, dám ich diviakom roztrhať. A vy, stráže, berte kráľovnú a hoďte ju do väzenia. Naklaďte veľkú hranicu a na svitaní ju zapáľte. Nech kráľovná pyká za utrpenie, hanbu a žiaľ, čo klamstvami zavinila."

„Nieže tak, otec môj," ozval sa znova kráľovič. „Veď je to moja vlastná dobrá mať. Odpusť jej, že ťa oklamala, veď to spravila iba preto, aby ťa uchránila pred veľkým zármutkom. A za svoje previnenie zaplatila stonásobným žiaľom. Zabudni na zlé, keď sa už všetko na dobré obrátilo."

Naveľa, naveľa sa kráľ dal obmäkčiť, keď videl, aký dobrý, odvážny a mocný kráľ bude z jeho syna.

A potom sa už všetci veselili. Írsky kráľovič sa oženil s oslobodenou vleágskou kráľovnou, jej odkliatí bratia si tiež našli súce ženy a od tých čias už všetci žili spokojne a šťastne, kým nepomreli.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#ovocie #nahnevany obor #fuj hanba #obor #život v záhrade


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.013 s.
Zavrieť reklamu