Moírín a jej mačička
Moírín a jej mačička (Rozprávka)
Bola raz jedna vdova a mala tri dcéry. Dve staršie boli pyšné, nechceli sa zmieriť s chudobou po otcovej smrti, nuž malá Moírín bola matkinou
jedinou potechou a pomocou. Napásla a podojila kozy, oriadila chalúpku, vedela už i zemiaky a kapustu okopať, aj chutnú kašu navariť a pri
pradení, tkaní a pletení sa ukázalo, že má šikovné ruky. Staršie sestry čo deň to väčšmi trápili matku pre každú pletku, a keď
nemohli hnevať matku, trápili malú Moírín. Napokon matku tak utrápili, že neborká vážne ochorela a umrela. Teraz bolo sirôtke Moírín už
naozaj zle na svete. Sestry sa roboty ani prstom nedotkli, len Moírín rozkazovali, čo má spraviť. Najesť sa jej nedali a staré zdrapy jej
hodili, aby sa do nich obliekla. Moírínino jediné potešenie, malú mačičku, metlou vyhnali z domu a zastrájali sa, že ju zmárnia, ak sa ešte
raz ukáže v chalupe. Nuž neborká Moírín schovala mačičku v maštali, kam sestry nechodievali, a delila sa s ňou o tú štipku jedla, čo jej
sestry vydelili. Neraz Moírín žalostne plakala a prosila matku, aby ju vzala radšej k sebe, že jej v čiernej zemi pri nej bude lepšie ako v
chalupe pri sestrách.
„Vydrž, Moírín, ešte chvíľu vydrž, a uvidíš, že sa všetko na dobré obráti," potešovala ju mačička, ale dievča si už ani
netrúfalo veriť, že by to mohla byť pravda.
No raz, keď Moírín zase žalostne nariekala, nepovedala jej mačička, aby vydržala, ale kázala jej, aby v noci, keď sestry zaspia, vyšla
na dvor, vzala ju do náručia a potom vraj pôjdu spolu do sveta šťastie hľadať.
Tíško sa Moírín vykradla z chalúpky, vzala mačičku do náručia a plačky sa vybrala do sveta šťastie hľadať.
Išli, išli až prišli pred veľký zámok urodzeného pána.
„Choď si ta do zámku pýtať službu, dievčička moja," kázala jej mačička. „Nehľaď na plácu, viem, že ťa tu šťastie čaká.
Povedia ti, že potrebujú dievku, čo by popol zo všetkých kozubov v zámku vymetalo, a ty na všetko pristaň bez odvrávania. Ak budeš
potrebovať radu, príď sem do tohto krovia a zavolaj ma, prídem hneď. Ale v piatok večer sem celkom iste príď, aby som ti zas poradila, čo
máš robiť, do tých čias sa to prezviem."
Moírín poslúchla mačičku. V zámku jej dali všetky kozuby vymetať, a keď služobníctvo videlo, aká je dievčina šikovná a milá,
obľúbilo si ju chytro a mala sa veru lepšie ako pri svojich sestrách. Ale bez mačičky jej bolo smutno, nemala sa komu pochváliť, ani koho
pohladkať.
Pri robote sa Moírín čas chytro minul, ani nevedela ako, už bol piatok večer. Netrpezlivo bežala do zámockej záhrady, do kútika, kde
nechala mačičku. Ešte ta ani nedošla, a už videla mačičkine oči v húštine svietiť.
„Och, mačička moja milá," radovala sa dievčina, „keď ťa zas len vidím!"
„Ako sa máš, Moírín?" dozvedala sa mačička.
„Dobre, len mi je smutno za tebou."
„Nič sa neboj, dievčička, len sa drž, keď sa máš teraz dobre, budeš sa mať čoskoro ešte sedem ráz lepšie. Len ma na slovo
poslúchni."
„Veď vieš, mačička moja, že som ťa vždy poslúchala."
„Zajtra bude v meste trh. Všetko služobníctvo ta pôjde a ty sa ponúkni, že ostaneš radšej doma, vymetieš kozuby a dáš na všetko
pozor. Aj váš mladý pán pôjde na trh, ale o chvíľu sa vráti, že si zabudol rukavice. Nachystaj si bielu šatôčku, nájdi pánove rukavičky
a podaj mu ich v šatôčke. Keď to spravíš, pán zas odíde a ty príď chytro sem."
Moírín poslúchla, nachystala si šatôčku bielu ako sneh a potom usilovne vymetala kozuby v zámku. Všetci sa vyberali na jarmok, iba ona
nie. Nič vraj nechce, nič nepotrebuje a vďačne ostane doma oheň opatrovať. Počula zadupotať pánovho koňa a všetko v dome stíchlo.
Dievčina sa vyumývala, učesala sa a tíško si sadla na lavičku v kuchyni, zložila ruky do lona a čakala. Nebolo jej treba dlho čakať, a
už zadupotal na zámockom dvore koník, na schodoch zaštrngali ostrohy a mladý pán v hodvábe, urastený ako strom a s vlasmi plavými ako jarné
slniečko, hlasno volal:
„Je niekto doma?"
"Ja som doma," riekla Moírín ticho.
„A kto si?"
„Zámocká popoluša," odpovedala naša Moírín.
„Popoluška," povedal jej pán, „zabudol som si rukavičky, nože mi ich nájdi."
Moírín vzala šatôčku bielu ako sneh, vybehla do pánových izieb, našla rukavičky a podala mu ich v bielej šatôčke.
„Ďakujem ti," zvolal pán. Koník zadupotal a pána už doma nebolo. Dievčina vybehla do záhrady za mačičkou.
„Mačička moja, mačička, tu som," volala zadychčaná.
„A spravila si všetko tak, ako som ti kázala?" spýtala sa mačička.
„Pravdaže, mačička moja."
„Dobre. Nuž dávaj teraz pozor." Mačička vytiahla trstinu z kôpky, podala ju dievčine, a keď sa jej Moírín dotkla, mala v rukách
najkrajšie strieborné šaty, aké kto na tomto šírom svete videl, strieborné črievice a ozdoby do vlasov.
Ešte sa dievča ani nespamätalo, a už vzala mačička trstinu z kôpky a vtom stál pri nich bielučký koník so strieborným sedlom,
strmeňmi a uzdou, až sa tak trblietal.
„Vysadni na koňa, Moírín, a choď aj ty na trh do mesta. Tvoj koník predbehne aj vietor, rýchlejšieho koňa niet v celom Írsku. Prejdi
sa s koníkom po meste a potom sa pomaly vracaj. Pri mestskej bráne postretneš zámockého pána, a keď sa naňho trošičku usmeješ, spadne ti
strieborná ozdoba z hlavy. Pán zoskočí z koňa, zdvihne ti ju, a keď ti ju bude podávať, spýta sa ťa, skade si. Ty mu odpovedz: Z
Rukavičníkov. Nič viac mu neprezraď, iba sa poďakuj, a potom už nesmieš ostať ani len chvíľočku v meste. Koník sa hneď vráti s tebou sem
ku mne. Ak ma vo všetkom poslúchneš, dobre obídeš."
Chytro sa dievčina poďakovala mačičke a už jej nebolo, biely koník ju rýchlejšie od vetra zaniesol do mesta. Tam koník spomalil, pekne
sa po meste prešiel a či mladé, či staré iba ústa otváralo, lebo nikto takú krásnu striebornú paničku ešte nevidel. Pri bráne zazrela
Moírín zámockého pána na sivkovi, a keď sa naňho trošilinku pousmiala, pán nevedel z nej oči odtrhnúť, ani nedýchal, lebo sa bál, že sa
mu to iba sníva a hneď sa zo sna prebudí. Vtom krásnej paničke spadla z hlavy strieborná ozdoba a zajagala sa na ceste. Mladý pán akoby ožil,
zoskočil z koňa, zdvihol strieborný hrebienok a podával jej ho so slovami:
„Smiem vedieť, krásna pani, skade si?"
„Z Rukavičníkov," odpovedala Moírín a vtom koník zadupotal a už ju niesol späť k mačičke, rýchlejšie ako ranný vetrík. Kým sa
pán spamätal, už ju ani nevidel, iba v ušiach mu ešte vždy znel jej milý hlas ako najjasnejší zvonček. A marilo sa mu, že ten milý hlas
už niekde počul, ale sa mu to nechcelo veriť.
Kým sa pán so služobníctvom vrátili do zámku, Moírín sa mačičke poďakovala, sľúbila, že v piatok večer zas príde za ňou, a už
vynášala siedme vedro popola zo zámockých kozubov.
„Joj, Moírín, škoda, že si nebola v meste," vraveli jej slúžky. „Bola by si videla najkrajšiu paničku na tomto šírom svete. Celá
sa jagala v striebre na bielom koníkovi. Aj náš pán išiel na nej oči nechať, a keď odcválala z mesta, hneď sa za ňou pustil, ale sa mu
stratila, lebo jej koník bol rýchlejší od marcového vetra. Pán sa teraz každého vypytuje, či nevie, kde sú Rukavičníky."
„Naozaj?" spýtala sa Moírín, viac sa však o trh nezaujímala, hoci v zámku celý týždeň iba o budúcej sobote hovorili.
V piatok večer vybehla dievčina za svojou mačičkou, pritúlila sa k nej, pohladkala ju. Keď sa už spolu potešili, povedala jej
mačička.
„Vieš, Moírín, že zajtra bude v meste trh a všetko má byť celkom tak, ako bolo minule. Ostaň v zámku, pán sa vráti, lebo si zabudne
ostrohy, ty mu ich podáš v bielučkej šatke a potom prídeš sem za mnou. Ak ma poslúchneš, uvidíš, že bude dobre."
A naozaj, keď ostala Moírín sama v zámku, ledva kozuby vymietla, umyla sa a učesala, už tu bol pán a volal, či je niekto doma, aby mu
priniesol ostrohy.
„Ja som doma, zámocká popoluša. Hneď nájdem ostrohy," ohlásila sa Moírín a o chvíľu ich pánovi podávala v snehobielej šatôčke.
Mladý pán sa milo na popolušu pozrel a hneď odcválal do mesta. Od mestskej brány sa ani nepohol, aby videl, či krásna panička zas príde. A
nečakal darmo. Rýchlo, ako marcový vietor, vbehla Moírín celá v zlate do mesta. Prešla po trhovisku a pri bráne sa milo usmiala na zámockého
pána.
„Krásna pani, povedz mi, skade si prišla," prosil ju pán tak úpenlivo, že by aj kameň zmäkol.
„Dnes som prišla z Ostrôžkov," odpovedala mu Moírín jasným hlasom, a vtom sa koník rozbehol rýchlejšie ako vietor a už sa všetkým
stratila z očí. Ale zámockému pánovi ešte vždy znel v ušiach jej milý hlas ako najjasnejší strieborný zvonček. A marilo sa mu, že hlas
zlatej paničky už dnes niekde počul, len sa mu to nechcelo veriť.
Kým sa pán so služobníctvom vrátili do zámku, Moírín sa mačičke poďakovala, sľúbila, že v piatok večer zas príde za ňou, a už
vynášala deviate vedro popola zo zámockých kozubov.
Trh v meste nikto ani len nespomenul. Všetci hovorili iba o zlatej paničke, aká bola krásna i milá, ako sa pán cvalom pustil za ňou, a
predsa sa mu kamsi stratila a neborák pán sa potom vybral akési Ostrôžky hľadať.
Na tretí deň sa vrátil s ovesenou hlavou, že mu nikto nevedel poradiť, kam by mal ísť.
„Ba, či príde aj túto sobotu krásna panička do mesta?" spytovali sa všetci v zámku. Stará kuchárka posielala Moírín na trh, aby aj
ona niečo videla, ale dievčina potriasla hlavou.
„Ďakujem, kdeže ta pôjdem v záplatách a celá upopolená. Len ma nechajte radšej doma."
V piatok večer bežala za mačičkou a veru ju ešte sedem ráz väčšmi, ako ostatných v zámku trápila zvedavosť, Či pôjde zas ako
krásna panička do mesta, lebo čo deň, to radšej videla zámockého pána.
Mačička naradovaná vítala Moírín, pritierala sa k nej a potom jej povedala:
„Zajtra si zámocký pán zabudne jazdecký bičík doma. Podaj mu ho tak ako predošle v bielej šatôčke, a keď pán zas odíde, príď
hneď sem za mnou."
Aj teraz Moírín vďačne poslúchla, podala pánovi jazdecký bičík v šatôčke belšej ako sneh. Keď sa jej zaň poďakoval a chytro
odcválal, vybehla i Moírín zo zámku a poďho rovno za mačičkou. Dnes ju čakali šaty a črievice dúhovej farby s ozdobami z drahého kamenia.
Aj koník mal sedlo, strmene a uzdu drahými kameňmi vykladané. Na slnku všetko na ňom hralo farbami ako dúha na jarnej oblohe.
O krajšej žene ako o dúhovej Moírín sa nikomu v celom meste ani nesnívalo. Všetko stíchlo a iba na ňu hľadelo, keď sa na koníku po
trhu prechodila. Pri bráne ju netrpezlivo vyzeral zámocký pán.
„Krásna panička, prezraď mi konečne, skade si."
„Prišla som dnes z Bičíkoviec," zazvonil Moírínin jasný hlások ako strieborné zvončeky.
Pán ju chcel zadržať, lepšie sa jej prizrieť, uprosiť ju, aby mu dovolila aspoň chvíľku sa s ňou pozhovárať. Ale v tej chvíli, ako
sa dotkol uzdy, koník zaerdžai a skokom letel z mestskej brány. Dnes však mladý pán predsa neobišiel naprázdno. Keď sa mu ruka zošmykla z
uzdy, dotkol sa Moíríninej nohy a stiahol jej dúhovú črievičku.
„Aspoň voľačo mám," vravel si, keď videl, že darmo by za krásnou paničkou cválal, jej koníka, rýchlejšieho od marcového vetra, by
predsa nedohnal.
Dobre si poobzeral maličkú črievičku, vzdychol si a potom pred všetkými sľúbil:
„Inú si nikdy za ženu nevezmem, iba tú, čo si obuje moju dúhovú črievičku."
Hneď sa ženy z celého mesta zhŕkli okolo neho a skúšali črievičku, ani jedna ju však neobula. Nuž mladý pán rozposlal služobníctvo
po celom šírom kraji, aby hľadali dievča, čo by si črievičku obulo. Sluhovia hľadali, chodili kade-tade po šírom kraji, ale takej ženy veru
nenašli. Nuž napokon dal zámocký pán všade po kráľovstve rozchýriť, že má vo svojom zámku dúhovú črievičku a ktoré dievča si ju
obuje, s tým sa hneď ožení.
Zišli sa dievčatá z celého írskeho kráľovstva do pánovho zámku dúhovú črievičku skúšať. Jednému bola úzka, druhému sa do nej
nevopchal palec a tretie si ju nevládalo na pätu natiahnuť. Aj Moírínine pyšné sestry prišli črievičku skúšať. Moírín nevideli, lebo
mačička jej ešte predtým kázala, aby sa schovala do veľkej truhlice v zámockej sieni a nevyšla z nej, kým sám pán neotvorí truhlicu.
Nuž ako sa cudzí hostia schádzali do zámku, poprosila Moírín slúžky v kuchyni;
„Pekne vás prosím, schovajte ma do truhlice v zámockej sieni, chcela by som aspoň cez dieru v hrči vidieť tú krásnu paničku, čo si
dúhovú črievicu obuje. V takých zdrapoch a záplatách, celá upopolená sa nikomu nemôžem na oči ukázať."
„Dobre, Moírín, schováme ťa do truhlice, aby si aj ty videla tú krásnu paničku, keď sa tu teraz zišli dievčiny z celého írskeho
kráľovstva."
O chvíľu bola Moírín už v truhlici. A keď si dievčence zaradom darmo obúvali črievicu, skočila zrazu malá čierna mačička zo
záhrady rovno cez oblok na truhlicu. Sadla si a hneď zamravčala:
„Miau, miau, miau, vzácna je táto truhlica,
črievicu obuje upopolená dievčica."
„Heš, heš, čo tu mravčíš!" odháňal sluha mačičku. Ale po chvíli mačička zasa skočila na truhlicu a zamravčala ticho:
„Miau, miau, miau, vzácna je táto truhlica,
črievicu obuje upopolená dievčica."
Nikto si ju nevšímal, iba jeden sluha ju hneď z truhlice vyhnal. Lenže mačička sa onedlho vrátila, a keď všetky dievčence, bohaté i
chudobné, staré i mladé, pekné i špaty, vyskúšali dúhovú črievičku a neobuli si ju, zamravčala mačička po tretí raz:
„Miau, miau, miau, vzácna je táto truhlica,
črievicu obuje upopolená dievčica."
Teraz si mačičku všimol mladý zámocký pán. Stál smutný-neveselý v sieni s ovesenou hlavou, že sa jeho strieborná, zlatá, dúhová a
ktovie aká panička nenašla. Keď chcel sluha mačičku vyhnať, pán mu nedovolil.
„Počkaj, počkaj, možno tá mačička nemňauká iba tak, najprv sa presvedčím, čo to mravčí." Nazrel do veľkej truhlice a tam
schúlená popoluša. Pán potriasol hlavou, nechcelo sa mu veriť, že by úbohá popoluša bola onakvejšia od všetkých ostatných dievčat v
celom Írskom kráľovstve, ale sľub je sľub, nuž dúhovú črievičku jej podal.
„No poď, popoluša Moírín, poď sem a obuj si túto črievičku."
Moírín si obula svoju dúhovú črievičku a bola jej ako uliata. Všetci, čo to videli, zrazu závideli popoluši šťastie.
„Ty si tá pravá pre mňa," vzdychol si zámocký pán. „Pre teba, popoluška Moírín, som dal hostinu nachystať."
„Ďakujem ti, pán môj, ale dovoľ mi najprv trocha sa obriadiť a obliecť," prosila Moírín a jej hlas znel pánovi zas akosi známo, ale
ešte vždy nevedel, že našiel svoju milú paničku.
„Netráp sa ty pre šaty, veď ti krajčírky ušijú, čo budeš potrebovať."
Moírín však už vbehla do svojej komôrky a tam na ňu čakala mačička s dúhovými šatami, ozdobami z drahého kamenia a s dúhovou
črievicou.
„Veľa šťastia, Moírín," zaželala jej mačička. „Odo dneška ma už nebudeš potrebovať, máš teraz iného ochrancu. Ale ešte ti
dám taký dar, aby si vždy na mňa pamätala."
„Ako by som mohla na teba zabudnúť, mačička moja," zaplakala Moírín.
„Tu máš náprstok, každý deň ti z neho nakvapká plná misa medu. A vtáčence ti každé ráno zaspievajú pesničku nado všetko
krásnu. Teraz ťa ešte namiesto tvojej matky požehnám a potom už choď za svojím milým."
Mačička sa stratila a Moírín zasa len zaliali slzy. Nemala však kedy smútiť, lebo keď ju zazrel zámocký pán v dúhových šatách,
hneď mu svitlo, prečo sa mu popoluškin hlas, jasný ako strieborné zvončeky, zdal taký známy.
V tej chvíli v celom Írskom kráľovstve nebolo šťastnejšieho muža ani ženy ako Moírín a jej milý zámocký pán.
Týždne sa im míňali rýchlo ako deň a každý jeden bol sladký ako med a milý ako štebot vtáčikov.
Dozvedeli sa o Moíríninom šťastí jej pyšné sestry a ozeleneli od závisti. Od tých čias na nič iné nemysleli, len na to, ako by ju
oň obrali.
Po čase sa osmelili aj do zámku, pekne sa mali okolo mladej panej, akoby jej nikdy neboli ublížili, a Moírín už zabudla, koľko pri nich
vytrpela. Keď Moírín čakala dieťatko, obe sestry sa od nej ani nepohli, pekne sa okolo nej mali, nuž zámocký pán si myslel, že lepšiu pomoc
jeho milá žienka ani nemôže mať.
Keď prišla Moírínina hodina, poslali sestry švagra na poľovačku. Keď sa vraj dieťatko narodí, hneď vyvesia bielu zástavu do
zámockej veže, aby sa chytro vrátil.
Moírín sa narodil krásny chlapček, sestry ju obtuľkávali, hladkali, chválili dieťatko. A keď Moírín zaspala, hneď dieťa z obloka
rovno do mora vyhodili. Moírín zapichli do hlavy tŕň, aby sa tri dni zo spánku nezobudila, a keď sa napokon prebrala, aj pán sa vrátil, sestry
nariekali, zalamovali rukami:
„Moírín sa narodilo krásne dieťatko, ale potom zaspala ťažkým spánkom, akoby ani nežila, a dieťatko umrelo, nuž sme ho pochovali,
ako sme najlepšie vedeli."
Mladý pán zaplakal, ale potom ženu a švagriné potešoval.
„Dobre, že sa Moírín prebrala a žije."
Sestry zúrili po takej odpovedi, ale tvárili sa sladšie ako med a čakali na ďalšiu príležitosť. Po roku priviedla Moírín na svet
dievčatko. Zlé sestry ho zas do mora hodili a rozchýrili, že Moírín ochorela na smrť a dieťa umrelo.
A mladý pán zasa plakal, ale potom ženu i švagriné potešoval, že dieťatko predsa ešte môžu mať, ale bez Moírín by sa mu ani žiť
nechcelo.
Ani tretie dieťatko nedalo na seba dlho čakať. Zlé sestry ho však v noci hodili do mora. Keď sa Moírín prebrala po troch dňoch
ťažkého spánku, volali ju prejsť sa k moru, aby vraj vyzdravela a na iné myšlienky prišla. Moírín iba plakala a nechcela ísť nikam. Potom
sa už predsa dala sestrám prehovoriť a vyšla zo zámku. Sestry ju zaviedli na skaliská nad morom a sotili ju do vody. Dlho čakali, kým
zajačali na raty:
„Zle je, pani sa topí! Spadla z brala!"
Pán aj služobníctvo skočili do člnov, hľadali vo dne v noci, ale ani živú ani mŕtvu Moírín viac nenašli. Sestry ronili falošné
slzy a rozprávali, ako sa Moírín chcela v ťažkom smútku trocha osviežiť, ako ju ony obe odrádzali, že je ešte slabá, ako ju nevládali
zachytiť, keď sa pošmykla a padla z brala.
Zámocký pán dlho smútil a nemal chvíle pokoja, vo dne v noci len na svoju Moírín myslel. Napokon, keď mu každý radil, aby sa zas
oženil, chcel si vziať za ženu švagrinú, aby mu čo najčastejšie pripomínala Moírín.
Sestra sa naoko okúňala, ale po dlhom prosení pristala. Keď už boli hostia na svadobnú hostinu pozvaní, vybral sa raz pánov sluha ryby
chytať. Sadne do člna, vesluje okolo brala, skade Moírín spadla do vody, a tam vidí zrazu krásnu paniu s dvoma väčšími deťmi a s tretím v
náručí. Sluha si myslel, že sa mu to len marí, ale pani sa milo naňho usmiala a prihovorila sa mu hlasom jasnejším ako strieborný zvonček:
„Verný náš Brendan, povedz mi úprimnú pravdu, kvapká vašej novej panej med z náprstka a vtáčence jej spievajú najkrajšie pesničky?"
„Nie veru," odpovedal starý sluha.
„Tak povedz svojmu pánovi, že ho tu čaká jeho Moírín."
Sluha zavesloval rovno do zámku, zašiel za pánom a porozprával mu všetko, čo skúsil.
„To sa ti iste prisnilo, Brendan. Ako by moje mŕtve deti a žena mohli žiť na mori?" odpovedal pán smutným hlasom.
Sluhovi to predsa nedalo pokoja, na druhé ráno sa zasa vybral na more. Už ho ani neprekvapilo, keď zazrel Moírín s tromi utešenými
deťmi. A pani ho úpenlivo prosila, aby všetko vyrozprával pánovi.
Keď sluha zasa prišiel vyrozprávať, čo videl a počul, pánovi to predsa vŕtalo v hlave. Dal sa zobudiť na úsvite a spolu s verným
Brendanom vyšiel v člne na more. A tu zrazu vidí svoju milú Moírín, ešte krajšiu, ako kedy bola, a tri utešené deti hrať sa na vlnách.
Veľmi ich prosil, aby prišli k nemu. Vtiahol ich do člna a od radosti ich div všetkých v náručí nezadusil.
„Žena moja, vari si ty neumrela a naše tri deti naozaj žijú?" spytoval sa, lebo nechcel vlastným očiam a ušiam veriť. Iba keď mu
Moírín všetko vyrozprávala od samého začiatku až do konca, potom už veril, že je to pravda. Keď sa už dosť vynadíval na svoju milú ženu
a utešené deti, schoval ich v odľahlej svetlici, aby sa nikto o nich nedozvedel, a zvolal do zámockej siene najmúdrejších pánov a panie z
celého kraja. Aj Moírínine sestry ta zavolal.
„Pozval som vás, aby ste spolu so mnou oslávili radostnú udalosť," začal pán a všetci si mysleli, že je to začiatok veselia s
Moíríninou sestrou. „Najprv by som však od vás chcel počuť dobrú radu. Povedzte, milí hostia, čo zaslúži ten, kto zmárni tri nevinné
deti a ženu takú dobrú, že jej každý deň z náprstka nakvapká za misu medu a vtáčence jej spievajú najkrajšie piesne?"
Sestrám nezišlo na um, že by Moírín a jej tri deti žili. Nič o Moíríninom náprstku ani o vtáčencoch nevedeli, nuž sa poponáhľali
s odpoveďou, aby sa zámockému pánovi zavďačili.
„Čo by zaslúžil? Nič iné, len aby aj on zišiel takou smrťou zo sveta, akou zmámil tri nevinné deti a dobrú ženu."
„Nuž, teraz ste povedali, čo sa má stať s vami!" zvolal zámocký pán a na jeho rozkaz sluhovia chytili zlé sestry a poviazali ich. Vtom
sa otvorili dvere a do zámockej siene vošla Moírín so svojimi troma deťmi. Vítaniu a objímaniu nebolo konca-kraja a od tých čias si už
spokojne žili, med jedli a vtáčence počúvali. Iba mňa vyhnali zo zámku v papierových črieviciach, aby som všetkým porozprával túto
rozprávku.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta