Zóny pre každého študenta

Ako víly pomohli Ailíne k šťastiu

Ako víly pomohli Ailíne k šťastiu (Rozprávka)
Ešte za dávnych, veľmi dávnych čias mala jedna chudobná vdova jedinú dcéru. Krajšieho dievčaťa ako Ailíny azda nebolo v celom Írskom kráľovstve, ale ani lenivšieho. Priasť sa jej nechcelo, pliesť a tkať ešte menej. Ak mala obed navariť, zaspala pri ohnisku a snívalo sa jej o kráľovičovi, čo si raz po ňu príde rovno do materinej chalupy. Ak mala chalupu oriadiť, oprela sa o metlu a s otvorenými očami snívala o krásnych kráľovských svetliciach. Keď vdova pozrela na svoju jedinú dcéru a počula jej milý hlas, srdce jej v tele podskočilo od radosti. Keď však pozrela na jej robotu, slzy ju zaliali.

„Dievča, dievča, čo len z teba bude!" vzdychala vdova neraz.

„Veď sa ja už iste polepším, mamička moja!" sľubovala Ailína, a o chvíľočku zasa len snívala o kráľovičovi a o kráľovskom zámku.

Raz, keď sa vdova zberala susedom pomôcť, aby si trocha zarobila, kázala dcére:

„Ailína, kým sa vrátim, vymetieš chalupu a navaríš trocha kaše. Ale daj pozor, aby ti neprismudla, lebo som ti nachystala ostatnú múku. Ak nenavaríš dobrú kašu, pôjdeš hladná spať."

Dievča sľúbilo, že spraví všetko, ako mu matka kázala, a keď vdova odišla z domu, nakládlo oheň, prinieslo vodu zo studničky a hneď sa pribralo kašu variť.

„Ak navarím plný kotlík dobrej kaše, mama ma dnes pochváli," vravela si.

Kým voda zovrela, trocha chalupu oriadila, potom nasypala múku do kotlíka a miešala kašu, aby jej neprismudla. Pomiešala raz, pomiešala druhý raz, ba i tretí raz pokrútila varechou, ale potom sa jej už oči zatvárali.

„Jaj, veď som sa dnes už veľa nabehala," vzdychla si, a kaša ešte nehustne. „Hádam si sadnem k ohňu, aj tak môžem kašu miešať."

Ešte si Ailína ani dobre nesadla na stolček, už jej spánok sadol na oči. Ruka s varechou ochabla a dievčaťu sa prisnil sen o milom írskom kráľovičovi, ako si ju odvádza do svojho zámku a hneď s ňou chce ísť na sobáš. Sen bol krásny a bol by vari ešte krajší, keby Ailínu nebol zobudil štipľavý čmud. Vyskočila, pretrela si oči a videla, že nie je v kráľovskom paláci na veselí, ale v chudobnej chalúpke, kde sa z jediného kotlíka valí čierny dym, lebo kaša už načisto zhorela.

Kým sa dievča spamätalo, už sa i vdova vrátila domov a tak sa na svoju lenivú dievku nahnevala ako ešte nikdy v živote. Nevedela od zlosti, ani čo robí. Pochytila metlu z kúta a poriadne dcéru vyobšívala. Dievča ušlo s krikom a plačom a matka s metlou hybaj za ňou.

No počkaj, veď ti ja ukážem..." tak sa zastrájala, keď zrazu zazrela na ceste krásneho bieleho koňa so zlatým sedlom, so striebornými strmeňmi a s uzdou vykladanou drahými kameňmi. Vdova od hnevu ledva videla na tri kroky pred seba a skoro by bola metlou vyobšívala jazdca v červenom hodvábe. Bol to sám írsky kráľovič, pekný ako obrázok, a veru len-len že neutŕžil namiesto Ailíny.

„A to je čo za poriadok!" skríkol jazdec zlostne.

„Jaj, tak ma tá moja dievka nahnevala," priznala sa vdova.

„A čo zlé spravila, že ju takto tresceš?" chcel vedieť kráľovič. Lenže vdova sa veľmi zahanbila, že má takú nepodarenú dcéru, nuž chytro sa vyhovárala.

„Ale, urodzený pán môj, my sme veľmi chudobné, nuž máme iba máličko vlny, ľanu aj konopí. Keď môžem, priadzu predám za trocha múky a omasty, aby sme mali čo do úst vložiť. Ale moja dievka si nechce dať pekne povedať, keď ju odoženiem od pradenia, hneď si sadne za krosná a tká, a keď ju aj stade odoženiem, už sa jej ihlice v ruke mihajú, hneď mi všetku vlnu spletie."

„Ak je to naozaj tak, nuž som našiel dievča, aké som márne hľadal celý rok aj deň krížom-krážom po celej krajine. Také krásne dievča, ako je tvoja dcéra, som v živote nevidel, a keď je naozaj taká usilovná, zapáči sa i mojej matke. Dovoľ mi ju vziať do zámku," prosil kráľovič vdovu, „ak moji rodičia pristanú, hneď sa s ňou ožením."

Kým sa vdova spamätala, krásna Ailína už sedela na kráľovičovom bielom koníku a niesla sa rovno do zámku. Na kráľovskom dvore kráľovič ešte ani z koňa nezoskočil, a už volal na matku:

„Priviedol som dievča, čo ti bude po vôli. Pozri, aká je milá a krásna, preto je mne po vôli, a usilovnejšieho dievčaťa niet v celom írsku., nuž zapáči sa i tebe."

Kráľovná si premerala Ailínu od hlavy po päty.

„Nevravím, pekná je aj strapatá a v úbohých handričkách. Aj tvár má milú, ale či je naozaj najusilovnejším dievčaťom v celom Írsku, to sa ešte len ukáže. A čo vie?"

„Priasť, tkať a pliesť."

„Hm. A kto ti to povedal?" dozvedala sa kráľovná.

„Jej matka," odpovedal kráľovič.

„Och, ty blázon bláznivý, nuž či nevieš, že aj matka najlenivejšieho dievčaťa by ti do očí len chválila dcéru, aká je usilovná? No, zajtra sa o všetkom presvedčíme. Ak je naozaj najusilovnejším dievčaťom v celom Írsku, bude dobrou kráľovnou, ak nie, dám ju ako klamárku vyšibať zo zámku."

Ailínu potom vyobliekali do hodvábnych šiat, posadili za kráľovský stôl, nachovali zo zlatých tanierov a na noc ju uložili do hodvábnych perín a zlatej postele.

Lenže dievča ledva oko zažmúrilo od strachu, čo ho teraz čaká. Už na úsvite vyskočilo z postele, umylo sa, oblieklo, periny vyvetralo, posteľ zastlalo, dlážku vyutieralo, celkom ako ho kedysi matka naúčala. Keď vyšlo slnko, prišla do izby sama kráľovná a milo sa usmiala na Ailínu.

„Vidím, že si ranné vtáča," pochválila ju, „no poď, dám ti robotu." S tým ju zaviedla do komory, kde boli všade popri stenách celé hory ľanu. „Do troch dní mi tento ľan spradieš na hodvábnu priadzu. Uvidíme, či si naozaj lepšia priadka ako ja."

„Vari aj írska kráľovná pradie?" zhíkla Ailína. „A ja som si myslela, že kráľovná celý deň iba so založenými rukami sedí a služobníctvu rozkazuje."

„Dievča, dievča, čo to táraš? Kto sám nevie robiť, ani robotu iných za nič nemá." Potom sa kráľovná obrátila, vyšla z komôrky a dvere za sebou tri razy zamkla.

Ailína si sadla na stolček, vzala do ruky kúdeľ aj praslicu a hneď ju slzy zaliali. Teraz už trpko ľutovala, že sa jej doma robiť nechcelo, a preto nič nevie. Toľko ľanu, ako bolo tu v komore, by ani jej matka za tri mesiace nespriadla. Ako by si teda ona s ním poradila za tri dni, keď ledva vie priasť? Netrápilo ju ani veľmi, že ju s hanbou vyženú zo zámku, ale že nikdy viac neuvidí írskeho kráľoviča. Robota jej z ruky vypadla, tak zúfalo sa rozplakala. Nevedela, či nariekala dlho alebo len chvíľku, keď zrazu začula tichý hlások:

„Čože plačeš, čo tak nariekaš, Ailína?"

Dievča sa obzeralo, kto ju to volá, a tu vidí na obloku drobnú starenku v zelených šatách s červeným čepčekom na hlave.

„Pusť ma dnu, pomôžem ti," volala starenka. Ailína ju vpustila do komôrky a priznala sa jej, že bola najlenivejším dievčaťom v celom írsku, a teraz má za tri dni spriasť toľkú kopu ľanu na hodvábne nite, že by to ani najšikovnejšia priadka za tri mesiace nespravila.

„Ak ľan nespradiem na hodvábne nite, bude zle. Vyženú ma s bitkou zo zámku a nikdy viac neuvidím írskeho kráľoviča," nariekala dievčina.

„Vari sa ti tak páči?" dozvedala sa starenka,

„Tak rada ho vidím, starenka moja, že by som zaňho šla, i keby bol ešte biednejší odo mňa," priznala sa Ailína.

„No, ak je tak, nuž ti pomôžem, keď mi sľúbiš, že ma pozveš na svadbu a posadíš za vrchstola."

„Vďačne, starenka, vďačne, len mi pomôž," sľubovalo dievča.

„Dobre, dievka moja. A teraz počúvaj. Hodvábne nite vie priasť každá dobrá priadka. Ale ja ťa naučím zlaté nite priasť, a to nevie ani írska kráľovná."

Starká si sadla na stolček, Ailína jej podala kúdeľ a už sa starenino vretienko krútilo a krútilo. Starká si pospevovala:



„Takto, Ailínka, takto, takto,

takto sa pradie rýdze zlatko."



Do večera vedela už aj Ailína priasť a na tretí deň zavŕšili robotu. V komore bola kopa zlatej priadze, až sa tak blyšťala od zeme po samú povalu.

„Ďakujem ti, starenka. Veru neviem, čo by som si bez teba bola počala," vravela dievčina.

„Vďačne, Ailínka, vďačne, ale nezabudni na sľub," pripomenula jej drobučká starenka a už jej nebolo.

Keď kráľovná prišla neskoro večer do komory pozrieť Ailíninu robotu, od údivu celkom onemela.

„Myslela som si, že som dobrá priadka," povedala naostatok. „A viem priasť aj hodvábnu priadzu, ale takúto zlatú priadzu som v živote nevidela. Ukáž, ako to robíš," prosila Ailínu.

„Nemám ľanu," odpovedalo dievča.

Kráľovná sama zabehla po veľkú kúdeľ, dievčina si sadla na stolček, vzala do ruky vretienko a nôtila si tíško;



„Takto, kráľovná, takto, takto,

takto sa pradie rýdze zlatko!"



A tu spod Ailíniných prstov vychodila utešená zlatá priadza ako spod prstov drobnej starenky.

„Vidím, že si súce dievča," pochválila kráľovná Ailínu. „Hneď ti prinesú krosná a do troch dní mi spradieš priadzu na hodvábne plátno. A teraz si poď po robote oddýchnuť a zabaviť sa s nami."

Tretinu noci presedeli za stolom, celú tretinu noci tancovala Ailína s írskym kráľovičom a ostatnú tretinu noci spala v zlatej posteli. Keď prišla ráno do komory, kde mala natkať hodvábne plátno, bolo jej sedem ráz ťažšie ako minule, že ju onedlho s hanbou vyženú zo zámku a írskeho kráľoviča viac neuvidí. Žalostne sa rozplakala a ľutovala, že sa od matky nenaučila tkať. Nariekala, kým nepočula tichý hlások:

„Čože plačeš, čo tak nariekaš, Ailína?"

Dievča vyskočilo a vpustilo do komôrky drobnú starenku v zelených šatách a červenom čepci. I táto starena jej sľúbila, že jej pomôže, ak ju pozve na svadbu a posadí za vrchstola.

Starena si sadla za krosná, natiahla osnovu zo zlatých nití a do hrmotu krosien si tíško pospevovala:



„Takto, Ailínka, takto, takto,

takto si utkáš rýdze zlatko."



Onedlho vedela i Ailína tkať ako starena. Na tretí deň skončili všetku robotu.

Keď dievčina ďakovala starene, pripomenula jej drobná žienka sľub, že ju pozve za kráľovský stôl, a už jej nebolo.

Teraz už kráľovná div z nôh nespadla, keď jej do očí udrel zlatý lisk. Ailína nelenila, sadla si za krosná a učila kráľovnú tkať zlaté plátno.

Ešte len potom bola hostina nad hostiny v kráľovskej sieni, a keď hudobníci zahrali do tanca, i kráľovná s kráľom sa zvŕtali. Ailína sa so svojím milým kráľovičom krútila v tanci ako vretienko a celú tretinu noci si ani chvíľku neoddýchla.

Keď už hudba stíchla, pošepla kráľovná dievčine:

„Zajtra sa ukáže, či vieš aj tak dobre pliesť, ako tkať a priasť."

Ailína zmeravela od ľaku. Doma ledva vzala ihlice do ruky a kráľovná iste bude chcieť, aby teraz uplietla najkrajšie vzorky, aké kedy írske ženy uplietli z bielunkej vlny. A veru tak aj bolo. Ledva vyšlo slnko, prišla kráľovná po Ailínu. Zaviedla ju do komory s bielou i čiernou vlnou, dala jej do rúk zlaté ihlice a kázala jej do troch dní upliesť pančuchy zo všetkej vlny. Šikovná pletiarka by mala celú zimu čo robiť, kým by toľkú vlnu splietla, a Ailína ani nevedela, ako nahodiť očká na ihlice. Teraz sa rozplakala ešte zúfalejšie ako predošlé, lebo sa jej už ani žiť nechcelo, keby írskeho kráľoviča nemala viac vidieť. Nariekala tak hlasno, že drobná starenka v zelených šatách a červenom čepci dlho klopala na oblok, kým ju dievčina počula. Veľmi sa jej zaradovala a sľúbila i jej, že ju vďačne pozve na svadbu a posadí za vrchstola, keď jej pomôže upliesť pančuchy z toľkej vlny. Starenka si sadla, ruky s ihlicami sa jej mihali ako vtáčie krídla a o chvíľu bola prvá pančucha hotová. Potom naúčala dievčinu:



„Takto, Ailínka, takto, takto,

takto sa pletie pekne hladko."



Starena si spievala a Ailíne šla robota od ruky, akoby jej víla bola požiarila prsty. Tretí deň sa ešte neminul, a sto párov pančúch ležalo na stole, každý pár mal inú vzorku, jednu krajšiu od druhej. Kto si obul tieto pančuchy na poľovačku, tomu sa pošťastilo uloviť veľa zveri, kto v nich išiel na pole, ten priviezol domov dobrú úrodu, a kto šiel v nich ryby chytať, ten priniesol veľa rýb.

Ailína nevedela, ako má starenke ďakovať.

„Nezabudni na sľub!" lúčila sa starká s dievčinou a už jej nebolo. Starej kráľovnej sa kolená podlomili, keď zazrela toľké pančuchy s neznámymi vzorkami, aké ani vo sne ešte nevidela.

„Syn môj, dobrú nevestu si mi do domu priviedol!" zvolala a hneď chystala svadbu nad svadby.

Keď Ailína v čipkách od hlavy po päty sedela s kráľom a s kráľovnou, so svojou matkou i s milým kráľovičom za svadobným stolom, ostali tri miesta za vrchstolom voľné. Každý sa čudoval, prečo takí vzácni svadobčania meškajú. Kráľ práve dvíhal zlatý kalich na prípitok, keď do svadobnej siene vošli tri drobné, zhrbené starenky v zelených šatách a červených čepčekoch.

„Kto ste?" zahrmeli na ne stráže.

„Hostia. Mladucha nás pozvala," odpovedali stareny. Vtom ich zazrela Ailína, vybehla im v ústrety a sama ich usádzala za vrch-stola.

„Toto sú moje dobré tetušky," vravela mladucha, „ony ma naučili zlaté nite priasť, zlaté plátno tkať a nevídané vzorky pliesť. Keby nie ich, nesedela by som ani ja za týmto stolom," priznala sa Ailína. Teraz sa mladuchina mať i ženíchova mať starenkám dobre prizreli a obe múdre ženy hneď vedeli, že dobré víly pomohli dievčaťu, nuž obe boli spokojné, lebo koho majú víly rady, tomu je nadosmrti dobre na svete.

„Prepáčte, že sme sa omeškali," ospravedlňovali sa všetky tri stareny. „Ale jednu z nás bolí ruka, druhú noha a tretiu nos."

Svadobčania sa prizreli lepšie starenkám a videli, že jedna má ozrutné nosisko, druhá ruku ako lopatu a tretia nohu ako obryňa, hoci bola drobučká.

„I ja vám ďakujem, dobré tetušky, za Ailínku," vravel kráľovič a šikovne im pomáhal za stôl. „Ale povedzte, od čoho bolí jednu z vás nos, druhú ruka a tretiu noha?"

Drobné starenky odpovedali jedným hlasom:

„Od pletenia!"

„Od tkania!"

„Od pradenia."

„Joj, vari naozaj?" zhíkol preľaknutý kráľovič.

„Veru naozaj, milý kráľovič," prisvedčila najstaršia starenka. „Sedemsto rokov som priadla a moje sestry tkali a plietli. Preto sme také ubolené."

„Ak je to tak, nuž moja žena veru odo dneška ani pliesť, ani tkať, ani priasť nebude!" rozhodol kráľovič.

„Stačí, ak sa od takej zlatej priadky, tkáčky a pletiarky všetky ženy v kráľovstve naučia robiť," rozhodla stará kráľovná. „Dobre viem, že moja nevesta nebude daromneso založenými rukami sedieť. Nič sa neboj, syn môj," pošepla kráľovičovi, „koho majú víly rady, tomu je nadosmrti dobre na svete."

A veru sa ukázalo, že kráľovná mala pravdu pravdúcu.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10330-ako-vily-pomohli-ailine-k-stastiu/