Liam Donn

Liam Donn (Rozprávka)
Žili raz dávno muž so ženou. Mali dosť všetkého, čo im bolo treba, aj peknú suchú chalúpku na vysokom brehu nad jazerom a kus poľa s kapustou a zemiakmi. Chovali ovce aj dobrú kravku, nuž nič im nechýbalo, iba dieťa v dome. Lenže človek je už raz taký, že najväčšmi po tom túži, čo nemá, nuž chalúpka sa im videla pustá bez dieťaťa a robota daromná, keď nebolo pre koho robiť.

„Žena moja, keby som mal aspoň jediného syna, aby mi na rašelinisku a na poli pomáhal, hneď by nám bolo sedem ráz lepšie."

„Veru bolo, muž môj, pravdu vravíš," zaplakala neborká žena. Nuž po čase muž pred ženou dieťa už ani nespomenul, aby ju vždy slzy nezaliali. A žena zasa nespomenula dieťa, aby mužovi nebolo ľúto.

Raz v zime, keď napadalo veľa snehu, zberal sa muž von.

„Prišla mi chuť na zajačiu pečienku," povedal žene, „zájdem na pole a stade na rašelinisko, minule som tam veľa zajačích stôp videl."

Na poliach bola taká hustá hmla, že gazda ani na koniec svojej palice nedovidel, ale čože, veď tu poznal každú piaď zeme, nuž išiel smelo ďalej. Ale ako áno, ako nie, predsa kdesi zablúdil, a nie a nie dôjsť na rašelinisko. Nahnevaný sa obrátil, že sa vráti domov s prázdnymi rukami a bude mu dobrá i kapusta so zemiakmi - lenže ktovie kade vedie v hustej hmle cesta domov?

Celé hodiny blúdil hore-dolu po vŕškoch a dolinách, až napokon zazrel veľký kameň. Ustatý si naň sadol. Aj si chcel oddýchnuť, lebo daromná cesta ho veľmi zmorila, aj dúfal, že sa časom predsa pohne vetrík, hmlu aspoň trocha rozveje, aby videl, kde je. Gazda ešte ani dobre nesedel na kameni, a tu celkom smelo prihopkal k nemu čierny zajac. Opatrne dvíhal palicu, ale div neodpadol od ľaku, keď sa mu zajac odrazu prihovoril ľudským hlasom:

„Počkaj, počkaj, nezabíjaj ma, lebo zle obídeš! Veď vidíš, že si zablúdil, a zahynieš tu v snehu, ak ťa nezavediem domov. Ani ti neublížim za to, že si mnohých našich skántril, ba splním ti aj najvrúcnejšiu túžbu za jeden jediný sľub."

„A čo chceš odo mňa?" spýtal sa gazda.

„Nič iné," odpovedal čierny zajac, „iba že odo dneška až do posledného dňa svojho života nijakému zajacovi viac neublížiš."

„Dobre, ak nič iné nechceš, to ti vďačne sľúbim."

„Počkaj, to ešte nie je všetko," vravel čierny zajac.

„Aha, no veď som si to myslel," vzdychol si gazda.

„Nič sa neboj. Chcem iba toľko, aby si aj svojho syna tak naúčal, žeby nám zajacom nikdy neublížil, a nedovolil nikomu, aby nám ubližoval."

„Táraš, čierny zajac, táraš, veď ja nemám syna ani dcéru," vzdychol si gazda ešte smutnejšie.

„Viem," prisvedčil zajac. „Dobre to viem, ale či som ti nesľúbil, že splním aj tvoju najvrúcnejšiu túžbu?"

Gazda sa náramne čudoval, ale nebolo kedy prezvedať sa, čo tie čudné slová znamenajú, lebo čierny zajac súril. A tak sľúbil, že ani on, ani jeho syn, ktorého zatiaľ nemá, nikdy zajacovi neublížia. Čo iné mu aj ostávalo, ak nechcel zahynúť v snehu a hmle.

Potom už čierny zajac hopkal pred gazdom, viedol ho rovno pred chalupu a tam mu zrazu zmizol spred očí, akoby sa bol v hustej hmle rozplynul.

Keď prišla jar a s ňou i viac roboty v gazdovstve, bol by náš gazda na čierneho zajaca i zabudol, keby mu žena nebola pošepla, že sa konečne cíti v nádeji. Od tých čias akoby sa obaja od radosti v oblakoch vznášali. Gazdiná každú voľnú chvíľku šila a plietla, gazda zasa spravil kolísku pre dieťatko, ba i stolček a ktovie koľko hračiek vystružlikal, až sa mu všetci susedia smiali, že vari ani na kráľovskom dvore tak nevítajú kráľoviča, ako sa on chystá privítať svojho syna či dcéru.

Napokon sa i dlhý čas čakania minul a žena priviedla na svet zdravé chlapča.

„Jaj, žena moja, ako ho budeme volať?" radoval sa gazda, keď počul radostnú novinu.

„Dlháň!" zvolali susedy jedným hlasom, lebo dieťa bolo také dlhé, že mu div nôžky z kolísky netrčali, a chudučké ako trieska. A toto meno prischlo chlapcovi. Keď mal desať rokov, bol už o dve hlavy vyšší od svojho otca, ale chudulinký ako nitka, hoci jedol za dvoch. Keď Dlháň dorástol do mládeneckých rokov, bol taký vysoký, že nikto na celom šírom okolí nevidel ešte takého dlhého človeka, ale kosti mu mäsom neobrástli. Roboty však spravil dosť a behal rýchlejšie ako najrýchlejší kôň alebo pes. Preto ho neraz mládenci volali na poľovačky, lebo nijaké zviera mu neušlo. Ak išli na líšky, lasice, kuny, na sovy a na krahulce, vždy sa vďačne pridal a nikdy sa s prázdnymi rukami nevracali domov. Ale ak ho poľovníci volali na zajace, Dlháň vždy len potriasol hlavou a vravel:

„Dajte ušiačikom pokoj. Načo by vám boli? Mäsa je na nich málo a kožušiny tiež."

Raz išiel s otcom na rašelinisko nachystať kurivo na zimu. Vtom zazrel lasicu, ako prenasleduje zajaca. Ušiačik hlasno zapišťal, lebo lasica mu bola v pätách a už by bola naňho skočila, keby sa nebol Dlháň rozbehol a uchytil jej zajaca spred zubov. Zdvihol ho, privinul si ho do náručia a daromne lasica vyskakovala, hrýzla a škriabala, jedovaté sliny fŕkala, že mládenec div neoslepol, zajaca jej nedal.

Napokon lasica ušla a zajac zdvihol hlavu. Dlháň ho pohladkal a už by ho bol položil na zem, keby sa mu nebol ušiačik prihovoril.

„Ďakujem ti, Dlháň, že si mi život zachránil. V pravom uchu mám nádobku s olejčekom, vyber si ju, natri si rany a hneď sa ti zacelia."

Mládenec sa čudoval, ale poslúchol. Po škrabnutiach, uhryznutí a jedovatom frknutí neostalo ani stopy.

„A teraz ma dobre počúvaj," vravel zajac. „Ak ma budeš potrebovať, nájdeš ma vždy v šachorine pri jazere. Keď chceš, môžeš ma stade aj vyduriť, azda sa ti to na niečo zíde, veď sám uvidíš. Neboj sa, nijaký kôň ani pes ma nedoženie, iba ty, ale viem, že ty nám neublížiš."

Dlháň sa čudoval takejto reči. Zajac sa zrazu obrátil a zmizol mu spred očí.

Od tých čias Dlháň ešte väčšmi ochraňoval zajace, ale aj srnčiu zver a mnohé vtáčiky, čo sa mu milo prihovárali, keď prišiel medzi ne. Ľudia čoraz väčšmi krútili hlavou nad čudným mládencom. Ale že bol do roboty ako drak, do nikoho nezabŕdal, nuž mal i on pokoj. No iba dovtedy, kým neprišli páni na poľovačku práve k tomu jazeru, nad ktorým stála chalúpka Dlháňových rodičov. V ten deň psi vydurili veľkého jeleňa, ale jeleň bol rýchlejší, ušiel im, skočil do jazera a plával na druhý breh.

„Ech, už je po poľovačke!" vzdychol si ktorýsi pán.

„Za zlatku vám priženiem jeleňa naspäť na tento breh!" ozval sa zrazu Dlháň a dvoma dlhými krokmi podišiel k pánom.

„Netáraj!" zahriakli ho páni.

„Netáram. Počkajte tu. Ak mi sľúbite zlatku, o chvíľu bude jeleň plávať k vám, vydurím vám ho z druhého brehu."

Jazero bolo dlhé, nuž pánom sa to videlo nemožné, ani najlepší chrt by ta nedobehol tak rýchlo. Páni sa len zasmiali a sľúbili zlatku Dlháňovi, ak im naozaj vydurí jeleňa z druhého brehu jazera.

Ešte to ani nedopovedali a Dlháň sa rozbehol rýchlejšie ako vietor. Niekoľkými krokmi bol na druhom brehu jazera, počkal na jeleňa a hlasným krikom ho hnal späť na druhý breh, kde sa poľovníci tíško schovali. Jeleň sa naozaj obrátil a plával nazad k pánom, ale aj Dlháň bežal naspäť. Keď už poľovníci mierili na jeleňa,
Dlháň zrazu vyskakoval pred nimi a volal z plného hrdla:

„Vidíte, tu som! Prihnal som jeleňa z druhého brehu! Moja je zlatka!"

Zlatka bola naozaj potom už Dlháňova, ale jeleň ničí, lebo pri toľkom kriku znova ušiel a predsa sa zachránil.

Poľovníci sa aj hnevali, aj smiali, ale prvý raz sa to Dlháňovi prepieklo.

Na druhý deň poľovníci vydurili zajaca, ale ušiačik im ušiel. A tu - kde sa vzal, tam sa vzal - pri pánoch stál Dlháň. Páni ho spoznali a volali:

„Stoj! Stoj! Ani sa nepohni, lebo nám poľovačku zase pokazíš. Len nám povedz, či si nevidel tadeto bežať zajaca."

„Nevidel," odpovedal Dlháň, „ale viem, kde ho vždy možno nájsť."

„Tak nám to miesto ukáž, dobre ti zaplatíme. Len nám vydur zajaca a potom sa ani nepohni!" kázali mu páni. Mysleli si, že Dlháň je hlúpy a iba preto im včera poľovačku zmaril.

O chvíľočku priviedol Dlháň pánov k šachorine pri jazere, vyduril im čierneho zajaca a potom sa ani nepohol, ako mu páni kázali. Poľovníci pustili najlepších psov za zajacom, ale tí si div nohy po brucho nezodrali, no zajaca nechytili.

„Abyžeho aj s takou poľovačkou!" hnevali sa páni, ale Dlháňovi zaplatili. Na druhý deň neobišli lepšie, a keď im Dlháňov zajac aj na tretí deň ušiel, chytili mládenca do klieští.

„Vždy nám vyduríš nejakého pobosorovaného zajaca!" hnevali sa. „Aj ty sa nám vidíš akýsi čudný, vari ťa dáka striga poriadnym ľuďom dohodila. Zaraz sa priznaj, ako to je s tým zajacom!" zahrmeli naňho. Lenže mládenec sa nezľakol.

„Ak sa vám nepáči môj zajac, vydurte si zver sami," odvrkol.
Páni sa veľmi nahnevali na takúto reč. Keď Dlháň odbehol, dohovorili sa medzi sebou a večer sa pred gazdovou chalupou zišiel kŕdeľ ľudí.

„Vydaj nám Dlháňa!" volali.

,,A čo vám spravil môj syn?" spýtal sa gazda.

„Je to bosorák a pobosoroval všetku zver. Ak nám ho nevydáš, podpálime ti chalupu!" zastrájali sa.

„Rozíďte sa podobrotky, aby ste nebežali ozlomkrky!" volal nahnevaný gazda z chalupy. No nikto neodišiel spredo dverí, všetci kričali:

„Daj nám bosoráka! Daj nám bosoráka!"

Teraz sa gazda i Dlháň ozbrojili dlhými drúkmi, vybehli z chalupy, a kto nemal šikovné nohy, tomu namastili chrbát.

Gazdiná tak žalostila, že jej Dlháňovi ľudia ubližujú, až sa utrápila a umrela. Do troch dní bol i gazda na márach a Dlháň raz nevedel, či sa mu to iba zlý sen prisnil a či je to naozajstná pravda, že bdie nad svojimi mŕtvymi rodičmi.

Zrazu začul v noci tichulinký škrabot a šepot odo dverí.

„Dlháň, Dlháň, to som ja, čierny zajac."

Mládenec podišiel k dverám a tam naozaj sedí čierny zajac.

„Dlháň, keď si rodičov pochováš, nenocuj viac doma, zle by si obišiel, mrcha ľudia by ti podpálili strechu nad hlavou."

Poďakoval sa mládenec za dobrú radu, vzdychol si, hlbšie ovesil hlavu. Keď už pochoval rodičov, vzal si batôžtek a večer odišiel z rodného domu. Do rána ho dlhé nohy zaniesli ďaleko do sveta, aby si tam šťastie našiel. A veru ho darmo nehľadal, lebo jeho dlhé nohy veľa rokov spokojne premeriavali šíru zem. Ale spolu s ním navždy odišlo šťastie všetkým, čo mu kedy ubližovali. Jarný príval im strhol strechy z domov, jesenné dažde im vzali seno a úrodu z lúk i z polí, kravy im popadali do rašeliniska, ovce im vlk odvliekol a kurence zahrdúsila lasica. Po čase kedysi úrodné polia zarástli hustým šedivníkom a zajace si smelo po ňom hopkali, z brlôžkov dlhé uši vystrkovali a veru ich aj podnes zvedavo vystrkujú.
ZONES.SK - Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10334-liam-donn/