O čarovnej kravskej koži

O čarovnej kravskej koži (Rozprávka)
Kedysi dávno žili na západe Írska dvaja bohatí gazdovia. Jeden sa volal Hudden a druhý Dudden. Na ich dvoroch hrabalo veľa sliepok a miesilo blato mnoho kačiek, ich krásne ovečky spásali žírne paše na vŕškoch. A lepších kráv od tých, čo sa pásli pri potoku na ich lúkach, sa nenašlo na celom šírom okolí.

Obaja mohli byť veru spokojní a šťastní. Namiesto toho ich však zhrýzala slepá závisť a zlosť. O spánok ich oberala chalúpka s malým hospodárstvom, čo sa krčili medzi ich gazdovstvami. Hudden a Dudden si práve na tomto mieste chceli postaviť väčšie maštale. Nuž vo dne v noci oboch trápilo iba to, ako by svojho biedneho suseda Donalda O'Nearyho obrali aj o ten švíček zeme, čo mal. Lenže nič múdre im nezišlo na um.

Raz, keď sa Hudden vracal z jarmoku, postretol suseda Duddena. Pospomínali jedno-druhé, požalovali sa, že im dážď veľa škody narobil, a obom hneď zišlo na um, o koľko lepšie by im bolo, keby mali väčšie humná a maštale. Vo všetkom im prekážal iba Donald O'Neary.

„Ako by sme toho šklbana vyhnali?" vzdychol si Dudden.

„Veru ako? Veď sme si preto obaja dosť hlavy lámali, a nie sme vari najhlúpejší, a predsa nám nič nezišlo na um," prisvedčil Hudden.

„Nič súce nám na um nezišlo, ale raz sa nám to predsa pošťastí. No nikto nesmie tušiť, že sme ho my vyhrýzli. O'Neary musí sám prísť na to, že tu nemá čo stratiť."
„Máš pravdu, braček, a už viem voľačo!" zvolal Hudden.

„Čo vieš?"

„Pozri," vravel Hudden. „O'Nearyho tu drží iba krava. Chalupu má na spadnutie, zemiaky a kapusta z toho kúska zeme ho neuživia. Keby nemal už ani kravu, inšie by mu neostávalo, len vziať palicu a ísť do sveta."

„Hej, lenže tá jeho krava si môže veru ešte dlho požiť," vzdychol si Dudden.

„Môže, ale nemusí, keby sme jej tak trochu pomohli vyvaliť sa hore kopytami," odpovedal Hudden. „Keby sme to šikovne spravili, nikto by nám to nedokázal. A darmo by aj O'Neary šiel na súd, veď sudca by takého úbožiaka hneď poslal domov, keby mu prišiel so žalobou na dvoch bohatých, vážených gazdov, ako sme my."

„No, už i mne svitlo, že by to takto hádam išlo aj ľahko, aj chytro," prisvedčil Dudden. „Nuž kedy sa do toho dáme?"

„Čím skôr, tým lepšie," vravel Hudden. „O pol hodinu bude už tma ako vo vreci. Nuž zídeme sa za O'Nearyho maštaľou."

Ako sa dohovorili, tak aj spravili. Keď o hodinu šiel Donald O'Neary nakŕmiť kravku, našiel ju vyvalenú a videl, že jej niet pomoci. Vzdychol si, ako by mu malo srdce puknúť, potom si na ňu dobre posvietil a videl, že má rozbitú hlavu. Hneď vedel, čo je vo veci. Dlho si hlavu lámal, čo robiť, kým mu zišlo na um, ako toto nešťastie na šťastie obrátiť.

Ráno sa Donald O'Neary vybral na jarmok. Kožu zo zabitej kravy niesol na pleci. Ako si tak rezko vykračoval, štrngali mu peniaze vo vrecku, lebo všetky medenáky, čo mal na bydle, si vzal so sebou na jarmok. O strieborniakoch a zlatkách sa mu ani len nesnívalo. Kúsok pred mestom si sadol do trávy na kraj jarku, vybral z vrecka nožík a narobil do kravskej kože kopu drobných zárezov. Potom vytiahol z vrecka všetky medenáky a po jednom ich popchal do zárezov. Medenáky prikryla hustá srsť. Donald spokojne prikývol, opatrne si dal kožu zas na plece a pobral sa rovno do mesta.

Na jarmoku postál chvíľu tu, chvíľu tam, najmä pri garbiaroch.

„Vari ponúkaš takú biednu kravskú kožu?" osopil sa naňho jeden garbiar. „Nedaj sa vysmiať, také ledačo nikto nekúpi."

„Nepovedz hop, kým nepreskočíš," zasmial sa Donald O'Neary. „Sotva ty máš dosť peňazí, aby si si kúpil túto kravskú kožu."

„Nevrav! A prečo?" dozvedal sa garbiar.

„Nuž iba preto," pošepol mu Donald, „lebo táto koža ma živí. Dáva mi všetko, čo potrebujem. Nerozlúčil by som sa s ňou ani za kopu zlatiek."

„Ale ba!" zhíkol garbiar. „Veď je to len koža zo starej kravy."

„Je a nie je," pokrútil hlavou Donald. „Koža zo starej kravy to naozaj je, ale už dlhé roky to nie je iba obyčajná koža. Stačí trocha pobúchať po nej javorovou palicou a sypú sa z nej peniaze." Po týchto slovách zľahučka pobúchal po koži a medenáky sa z nej sypali a zahrkotali na dlažbe.

Garbiar sa prizeral na to čudo s otvorenými ústami. A o päť minút už vedel každý, že akýsi Donald O'Neary má čarodejnú kravskú kožu. Všetci sa zbehli na diváky, aby na vlastné oči videli, ako sa z nej neprestajne sypú peniaze.

Mnohí mu hneď ponúkali plný mešec, ale Donald nie a nie sa rozlúčiť so svojou kožou.

„Mešec je mešec," krútil hlavou, „príde zlodej, vezme mi ho, a nebudem mať nič. Peniaze z opaska ľahko vytratím a z ruky sa mi rozkotúľajú. Ale túto starú kožu mi nikto nevezme, a keď potrebujem peniaze, pomaly a po troche si vždy z kože vybúcham."

Kupci sa predsa len tisli okolo Donalda O'Nearyho a ponúkali čoraz vyššie ceny. Donald iba krútil hlavou.

„Nepredám kožu!"

Po hodnej chvíli, keď už videl, že dlho sa z kože peniažky sypať nebudú, predal ju bohatému gazdovi za plný-plnučičký veľký mešec zlatiek.

Kým všetci obdivovali čarodejnú kožu, Donald O'Neary si mešec schoval, obrátil sa chrbtom k zvedavcom a rezko vykročil. Do večera bol doma.

Hudden a Dudden div neodpadli od údivu, keď ho videli vykračovať, popiskujúc veselú pesničku.

„Dobrý večer, susedia," volal na nich zďaleka. Obaja akoby do zeme vrástli.

„Mysleli sme si, že si navždy odišiel," ozval sa napokon Dudden. „A čo budeš robiť, keď si aj o jedinú kravu prišiel?"

Hudden štuchol lakťom suseda, ale už bolo neskoro.

„Hm, hm," pokrútil hlavou Donald, „nuž mysleli ste si, že sa už nevrátim. Iba tomu sa čudujem, skade ste vedeli, že mi niekto zabil kravku, keď som o tom nikomu na svete nepovedal ani slovko. Hádam ste videli, kto sa mi vkradol do maštale? Nuž ale, nech to bol hocikto, veru mi spravil velikánsku službu."

„A to už ako?" spýtali sa Hudden a Dudden jedným hlasom.

„Nuž tak. Dobre viete, že som mal svoju kravku veľmi rád, a nikdy by som ju nebol zabil. A keby ju niekto nebol včera zahlušil, neutŕžil by som dnes na jarmoku kopu zlata."

„Kopu zlata?" zhíkli obaja susedia.

„Veru tak. Šiel som predať kožu na jarmok, a veru som nevedel, že kravské kože sú teraz také vzácne. No, ale dosť už rečí, dobrú noc, susedia."

Jaj, ale kdeže tým dvom bolo dosť rečí! Vypliešťali oči na Donalda O'Nearyho, zaliečali sa mu, susedkovali sa s ním, kým ich napokon nepozval do svojej chalupy, aby mu pomohli porátať zlatky.

Hudden i Dudden sa vrútili do Donaldovej chalúpky. Ešte vždy sa im nechcelo veriť, že by mal úbožiak Donald O'Neary plný mešec zlatiek. Hádam sa skôr od trápenia pominul rozumom. Keď však Donald rozviazal veľký kožený mešec a vysypal všetko z neho na stôl, voľky-nevoľky uverili vlastným očiam. Zlato - celá kopa zlatiek sa ligotala na stole. Div od toľkého blyskotu neoslepli.

„Nevrav, že si toto dostal za starú kravskú kožu!" zhíkol Hudden.

„Ba veru áno. Možnože som mohol za ňu viac utŕžiť, ale mne aj to nadosmrti postačí, a do hrobu si peniaze nevezmem."

Hudden i Dudden poznali Donalda, vedeli, že by ani muche neublížil, nuž mešec iste nikomu neuchmatol. A tak sa s ním o chvíľu rozlúčili, vrátili sa domov a poďho rovno do maštale. Do rána zabíjali kravy a sťahovali kože. Na úsvite ich hodili na voz a hybaj na jarmok.

Prišli do mesta, našli si dobré miesto, rozložili kože. Keď sa k nim nahrnuli ľudia, pustili sa vykrikovať:

„Kože! Kože! Dobré kravské kože!"

Začul ich čižmár, podišiel k nim a dozvedal sa, čo za ne chcú.

„Ak ich vyvážiš zlatom, sú tvoje," odpovedali obaja.

„Čože! Robte si blázna zo seba, a nie zo mňa!" skríkol čižmár a priložil palicou Huddenovi aj Duddenovi.

O chvíľočku prišiel k nim garbiar. Dobre si kože poobzeral, poprevracal a potom sa spýtal:

„Čo pýtate za ne?"

„Nič viac nechceme, iba zlatom ich vyvážiť," odpovedali zasa.

„Ech, vy! Robte si blázna zo seba, a nie zo mňa!" hneval sa garbiar a rozohnal sa po Huddenovi a Duddenovi mocnými päsťami. Gazdovia padli na zem ako hnilé hrušky. Ľudia sa zbehli okolo nich a vtom sa prirútil aj bohatý gazda, včerajší kupec. Ten istý, čo za veľký mešec zlata kúpil kravskú kožu. Už videl, že darmo po nej búcha palicou, medenáky sa mu z nej sypať nebudú.

„Hej, ktorý z vás dvoch to tu včera bol?" zrúkol, že všetci okolo neho div z nôh nepopadali. „Ktorý z vás mi včera za moje dobré zlatky obesil na krk deravú starú kožu? Zlatom by ste chceli vyvážiť kože, vy pľuháci, veď vám ja dám zlata! Veď vás ja odučím toľko tárať, že popletiete statočnému človeku hlavu!"

A vtom chytil Huddena i Duddena pod krky a otrieskaval im hlavy, že za bieleho dňa videli všetky hviezdy na nebi.

Po biede si Hudden a Dudden zachránili holý život. Dobití, dotrhaní sa s hanbou dovliekli domov. Tam zazreli Donalda O'Nearyho opretého o veraje chalupy.

„Donald, sme na mizine!" zastonali obaja.

,,Čo vám je, čo sa stalo?" spytoval sa Donald O'Neary, akoby si nevedel domyslieť, prečo sú tí dvaja takí zúbožení.

„Zaviezli sme kože zo všetkých našich kráv na jarmok, a tam nás div nezabili. Nemáme ani kravy ani kože, iba sinky a hrče po celom tele."

„Veru ste zle obišli," prisvedčil Donald O'Neary. „Ale poradím vám, ako sa postavíte na nohy. Obaja mi predajte po polovici gazdovstva, za utŕžené peniaze si nakúpte kravy a môžete znovu gazdovať, ako sa patrí."

Hudden a Dudden iba vzdychali, akoby už mali smrť na jazyku, ale nič iné im neostávalo, iba poslúchnuť dobrú radu. Od tých čias sa nikdy viac s Donaldom O'Nearym za prsty neťahali.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10340-o-carovnej-kravskej-kozi/