O drobných ľudkoch spod tŕnia

O drobných ľudkoch spod tŕnia (Rozprávka)
V donegalskom kraji žil raz mladý gazda Danny O'Connor. Mal jedinú kravku, somárika a capka a okrem toho iba dva švíčky poľa a na medzi veľa hustého tŕnia. Nebol by ho vykopal ani za desať vriec, lebo v donegalskom kraji každý vie, že pod tŕním žijú elfovia a všelijakí drobní ľudkovia, s ktorými sa nehodno ťahať za prsty. Tŕnie teda na medzi pekne rástlo a kvitlo.

Raz kúpil susedné veľké gazdovstvo akýsi mešťan Mick O'Hara. Ešte sa po gazdovstve ani poriadne nepoobzeral, a už vyťal a vykopal všetky tŕňové kríky zo svojich medzí. Drevo spálil a myslel si, že je ktovieaký gazda. Danny ho varoval, aby tŕnie na medzi nechal tak, lebo môže zle obísť. Mick však pustil dobrú radu jedným uchom dnu a druhým von.

Dannyho krava, somár i cap sa pásli od jari do jesene na medzi aj popri jarkoch a v zime sa chúlili k sebe v maštali pri chalupe, aby sa zohriali. Dobre im bolo všetkým spolu. Ale zvieratá mrzela iba jedna vec, že ich driečny, veselý gazda nemá milú gazdinku.

Bolo to na jar, keď Danny nechal kravku, capa i somárika na medzi a vybral sa na muziku.

„Veď je to smutné, že sa taký súci mládenec sám potĺka po svete," vravel capko.

„Veru," prisvedčila kravka, „keby nebol taký krásny večer, plakala by som od ľútosti."

„Danny je k nám veľmi dobrý, iste bude taký aj k mladej žene," pokýval hlavou cap. „Nevyvláči každý groš do krčmy, nebude kliať, ani ženu mlátiť, keď sa mu niečo znevidí."

„Nejedno dievča z kraja by s radosťou zaňho šlo," ozval sa somár. „Mali by ste vidieť, akým pekným okom naňho hľadia, keď chodievame spolu do mlyna."

„Naozaj?" spýtala sa kravka. „Nuž potom sa mu čudujem, že si neprivedie gazdinú do chalupy. Hádam sa ešte neosmelil, keď je chudobný, najchudobnejší na celom okolí."

Somárik aj capko prisvedčili, a potom už všetci traja mlčky oddychovali. Zdalo sa už, že do rána budú ticho odfukovať. Keď však vyšiel okrúhly mesiačik nad vŕšok, ozval sa zasa capko:

„Čosi mi zišlo na um."

„Hm, hm," ozvali sa krava i somár. Obaja vedeli, že capko má najbystrejšiu hlavu, nuž čakali, s čím teraz príde.

„A čo keby sme popýtali drobných ľudkov, aby nám pomohli nájsť súcu ženu pre nášho Dannyho."

„No, neviem, neviem," odpovedal somár. „Dobre vieš, že drobní ľudkovia sú všeteční a vyparatili už nejednému taký kúsok, že ten do smrti ľutoval, prečo radšej pred nimi neušiel."

„Veď nie náš gazda, ale my by sme sa mali poradiť s elfmi, a keby sme boli opatrní, nášmu Dannymu by to neublížilo."
Somár a cap sa hodnú chvíľu takto škriepili a krava podriemkavala.

Dobre vedela, že keď sa tí dvaja začnú hašteriť, ani do rána nezamĺknu.

Vtom zrazu začuli všetci traja zlostný hlások, taký tenučký, aký ešte v živote nepočuli.

„Vravte už konečne, popýtate nás o radu a pomoc alebo nie?"

Všetci traja vyskočili na rovné nohy.

„Neskáč toľko a nenadhadzuj sa, ani ušiskami nekývaj, lebo zletím!" zvýskol ten istý hlások.

„Skade zletíš?"

„Skade? Nuž spoza tvojich veľkých uší. Vari necítiš, že tam sedím?"

Vzápätí neboráka somára čosi tuhšie pichlo do ucha, až zahíkal tak hlasno, že sa to celkom iste aj v ďalekom meste ozývalo.

„Už viem, kde si," hneval sa somár. „Ak sa opovážiš pichnúť ma ešte raz, namojveru že ťa zhodím."

„No dobre, dobre, len nevyskakuj toľko," volal hlások. „Vidím, že sa napokon aj dohovoríme. Nie si taký hlúpy ako podaktorí ľudia, čo vravia, že nás niet."

„Pozrimeže," zvolal capko. „Na hlave ti naozaj sedí drobný človiečik. Iste počul, čo sme vraveli."

„No pravdaže som vás počul. Nabudúce rozprávajte o nás trocha úctivejšie, ak nechcete zle obísť. Nuž, máme vám naozaj pomôcť nájsť súcu ženu pre vášho gazdu?"

„Budeme vám veľmi vďační."

„No dobre. Ak vám máme pomôcť, sľúbte, že aj vy pomôžete."

„Spravíme, čo rozkážeš," sľuboval somár.

„Ak je to v našich silách," skočil mu do reči capko, lebo neraz počul, že škriatkom nehodno len tak naslepo niečo sľúbiť.

„Veď je to iba malá službička za našu veľkú službu," zvolal drobný človiečik.

„To sa ukáže. Najprv povedz, čo chceš!" zbliakol cap zlostne.

„Ba, najprv mi zoskoč spoza ucha. Mýli ma, keď mi niekto skacká po hlave," hundral somár.

„A čo ty máš v tej hlave také vzácne," dobiedzal škriatok, keď vtom somár sklonil hlavu, pokýval ušami a škriatok zletel strmhlav do mláky.

„Hlúpy somár!" rozzúril sa škriatok. „Ako sa opovažuješ robiť mi protiveň! Uvidíš, že to ešte oľutuješ! Vidím, že somár je len somár!" kričal drobný človiečik a rozbehol sa k tŕniu. Somár za ním.

„Pomaly! Pomaly!" zvolal capko a skočil za somárom.

Vtom videla kravka, ako spod zeme vyšľahol belasý plamienok, tŕnie sa pred ňou prepadlo kamsi do čierňavy a somár i cap jej zmizli spred očí, akoby ich zem zhltla. Kravička žalostne zamúkala, no nevládala sa ani pohnúť, akoby ju ktosi pripútal reťazami o medzu.

Somár i cap nevedeli, čo sa s nimi robí, keď sa zrazu ocitli pod zemou. Spustili sa rovno do kráľovského paláca drobných elfov. Horelo tam jasné svetlo, ani keby škriatkom pod zemou svietilo malé slniečko, počuli vyhrávať hudbu a mnohé veselé hlasy tam spievali a smiali sa. Zrazu sa pred Dannyho zvieratami otvorili dvere dokorán a obe vošli do siene. Tam sa zabávali celé stovky drobných ľudkov. Všetci boli rovnako oblečení do zeleného s červenými čiapočkami na hlave. Naproti dverám uvideli kráľovský trón a na ňom sedel kráľ elfov so zlatou korunkou.

„Pozrimeže!" zvolal. „Vitajte u nás."

„Priviedol som ti Dannyho zvieratá," ozval sa zablatený škriatok, „ale, namojveru, nebola to hračka. Div ma neutopili."

„Len poďte, poďte," prihovoril sa somárovi a capovi kráľ. „Poslal som po vás, lebo potrebujem vašu pomoc, a dobre sa vám odslúžim."

„Nič ti nesľúbim, kým neviem, čo chceš," zanovito zahíkal somár.

„No dobre, dobre, len sa upokojte," vravel kráľ škriatkov. „Hádam vás nahneval môj posol? Je veľmi šikovný, ale ukrutný zlostník. Naučil sa srdiť od ľudí, lebo veľa medzi nich chodí. Chcem od vás iba malú službu. Poslúžite ňou nielen nám, ale i svojmu gazdovi. Danny je súci chlap, zaslúži si našu pomoc, lebo si nás ctí, ako sa patrí. Ešte aj svojho suseda Micka O'Haru varoval, aby nám dal pokoj. Lenže Mick je ledačina a hlúpy ako nafúkaný mechúr, preto nás trápi, až strach. Onehdy vyťal všetko tŕnie, ešte aj korene vykopal z medzí. Takého človeka treba naučiť poriadku, aby nenarobil ešte viac škody."

„Tak veru," prisvedčil somár.

„A čím vám môžeme poslúžiť?" spýtal sa capko zdvorilo.

„Vezmite tento mešec zlatiek," odvetil kráľ. „Ešte dnes v noci roztrúste peniaze po poliach Micka O'Haru. Robotu musíte však do rána zavŕšiť. Ty, somárik, budeš zlatky po poli rozsypať a ty, capko, ich udupeš. Aj krava vám môže pomôcť. Rozumiete? Všetky zlatky do jednej pekne zasejete do brázd O'Harovho poľa."

„Rozumieme," prisvedčil capko, „veď je to nie ťažká vec, iba sa mi nevidí, prečo má Mick horenos nájsť na svojich poliach ešte aj mešec vašich zlatiek."

„Poslúchnite a ostatné už nechajte na mňa," riekol kráľ. „Keď vyjde slnko, uvidíte, o čom ste v živote nechyrovali."

„Dobre, poslúchneme pod podmienkou, že pomôžeš nášmu Dannymu."

„Váš gazda Danny si už našiel súce dievča, ibaže nemá odvahy spýtať sa ho, či zaňho pôjde. Asi sa hanbí, že má iba biednu chalupu a dva švíčky poľa. Ale sľubujem vám, že sa to od základov zmení. Ak ma poslúchnete, bude Danny čochvíľa chýrny gazda s dobrou gazdinkou."

„Sľubujem, že ťa vo všetkom poslúchnem," zaveril sa somár.

„I ja ti to sľubujem," pridal sa capko.

„Nuž tak sme sa dohodli!" prikývol kráľ vážne. „A teraz bežte hore!" Vtom zakrútil žezlom nad hlavou ako kyjakom a v tej chvíli boli somárik aj capko na medzi a zastali pri kravke.

„Joj, veď som sa o vás toľko nastrachovala!" vítala ich. „Kde ste boli toľké časy?"

„Potom ti to povieme, teraz nemáme kedy," zahundral cap. „Hybaj s nami, ideme na pole Micka O'Haru."

„Blazniete!" zhíkla kravka. „Beda nám, ak nás tam dolapia. Mick nám rozdrví kosti v tele."

„Ale nás nedolapí!" zamékal capko nezbedne a dvoma skokmi bol v zakázanom. Ostrým rohom bodol do veľkého mešca od kráľa elfov a zlatky sa jedna po druhej sypali na zem. Zlato sa blyšťalo v brázdach, akoby hviezdy popadali rovno na pole Micka O'Haru. Ľúto bolo zvieratkám toľké bohatstvo premárniť, ale sľub je sľub. Rýchlo teda kopytami nahrnuli na zlatky trocha zeme a potom si všetci traja, na smrť zmorení, šli oddýchnuť. Ešte i v spánku vše jeden, vše druhý krútil hlavou nad takou neslýchanou robotou.

Keď sa capko na úsvite prvý zobudil, zdvihol hlavu, pozrel na O'Harove polia a vyskočil, akoby ho čosi bodlo.

„Pozrite! Pozrite!" zvolal celkom bez seba. Aj somár a kravka sa obzerali a nechceli veriť vlastným očiam. Všade, kam v noci padla zlatka, vyrástol tŕňový ker. Kam len oko dovidelo, všade bolo husté tŕnie. Aj tam, kde včera rástol ovos, kapusta a tráva. Ničové nič nebolo vidieť na poliach Micka O'Haru, lebo kríky boli vyššie od najvyššieho chlapa. Vari nikto v celom donegalskom kraji takého tŕnia jakživ nevidel.

Danny O'Connor vyšiel práve zo svojej chalúpky a pretieral si oči. Aj sa uštipol, aby isto vedel, že sa mu to nesníva a že na susedových poliach naozaj rastie tŕnie tak nahusto ako obilie v úrodnom roku. Pomaly sa spamätal z ľaku a zahundral: „No, veď som Mickovi vždy vravel, aby dal tŕniu na medzi pokoj!"

Vtom pribehol Mick O'Hara. Ledva vládal dych polapiť a vlasy mu dupkom stáli.

„Zničilo ma to prekliate nešťastie!" zvolal. „Ako sa to mohlo stať?"

„Drobní ľudkovia ťa potrestali," pošepol mu Danny.

„Hlúposť! Drobní ľudkovia! Zem je tu nanič, rastie tu viac tŕnia ako ovsa. Nech sa na takom poli trápi, kto chce, ale ja sa veru ešte dnes vrátim do mesta, lebo tu by som naozaj na žobrácku palicu vyšiel. Keď si taký múdry, Danny, a vieš, ako vyklčovať sedem polí zarastených tŕním, aby dávali dobrú úrodu, nuž nech sa ti páči, len skús! Chalupu ti predám a všetku zem ti darujem! Som zvedavý, či ťa tu ešte o rok nájdem!" A viac ho Danny nevidel.

Ledva Mick O'Hara naložil všetko, čo mal v chalupe, na voz a pobral sa do mesta, tŕnie z jeho polí zmizlo, akoby prútom šibol. Ale zato ležali v tráve i v brázdach na zemiačnisku a kapustnisku samé okrúhlučké ligotavé zlatky. Nič viac nebolo treba, iba vziať kôš a pozorne ich pozbierať. Len na medziach ostali vysoké tŕňové kríky.

A Danny ich tam aj nechal, aby pekne rástli, drobným ludkom pre potešenie.

Aj Dannyho somárik, capko a kravka zažili čoskoro radosť nad radosti. Keď mal Danny toľko rolí a lúk ako chýrny gazda a okrem toho veľký mešec zlatiek, už sa nehanbil popýtať najsúcejšie dievča v celom donegalskom kraji, aby zaňho šlo. Milé dievča sa na Dannyho usmialo a vďačne pristalo. Nuž onedlho gazdovala v chalúpke mladá veselá gazdinká a všetkým vospolok bolo od tých čias sveta žiť.