Zóny pre každého študenta

Báj o vrchu Tan-vien

Báj o vrchu Tan-vien (Rozprávka)
Dobrý duch vrchu Tan-vien patril do kráľovskej rodiny Lac-long, a toto meno znamenalo, že je neobyčajného pôvodu. Jednako bol chudobný a živil sa tak, že zbieral korienky a rúbal drevo.

Jedného dňa zoťal obrovský strom, hodil sekeru na plece a ponáhľal sa do svojej chyže. Na druhý deň sa vrátil k zoťatému stromu, že si dokončí robotu. Ale strom sa znovu vypínal pred ním a vysoko dvíhal zelenú korunu nad ostatné stromy.

Drevorubač sa opäť dal do roboty. Ako predošlého dňa, ívery lietali a pokrývali okolie s riedkym porastom.

Na druhý deň zázračný strom znovu stál, a nebolo na ňom ani stopy po sekere. Už po tretí raz vyšla nazmar drevorubačova robota.

Rozhodol sa rozlúštiť toto tajomstvo. Ešte raz zoťal tohoto obra a schoval sa medzi liany a bambusovú húštinu. Čoskoro uvidel mladú ženu, neobyčajne krásnu. Bola to podistým víla, čo zľahka udrela do stromu svojím zázračným prútikom.

Vtom sa strom prudko zdvihol, rany na kôre sa zavreli a životodarná miazga sa rozprúdila do každého lístočka. Drevorubač vyšiel zo svojho úkrytu, podišiel k prekrásnej neznámej a žiadal ju, aby mu nemárnila robotu.

„Ja som Thai-bach-tinh-quan, hviezda Venuša," ozvalo sa zjavenie. ,,Tento strom je miestom môjho odpočinku. Viem, že si veľmi chudobný, a nechcem ti ubližovať. Hľa, tento prútik ťa odškodní. Ako má moc oživiť tento nádherný strom a zahladiť jeho jazvy, tak môže uzdravovať ľudí a strábiť ich rany. Vezmi si ho, a keď sa ním dotkneš človeka, v tej chvíli ho zbavíš utrpenia. Staneš sa najväčším ránhojičom v tejto krajine. No spomeň si zavše na svoju chudobu a buď láskavý k biednym ľuďom."

Potom víla zmizla.

Drevorubač opustil horu a pobral sa medzi ľudí vyhľadávať trpiacich. Naozaj zázračne pomáhal.
Jeho meno sa nieslo po krajine a vďační ľudia, ktorých uzdravoval, ho všade uctievali.

Jedného dňa, keď išiel po brehu rieky, uvidel strážcov, zhrčených okolo akéhosi hada. Práve ho zabili. Ránhojič podišiel celkom blízko a tu uvidel, že had má na hlave kráľovské znamenie Vuong. Zľahka sa dotkol svojím prútikom hadej hlavy a had hneď ožil, vliezol do rieky a zmizol.

O nejaký čas, keď ránhojič odpočíval vo svojom dome, videl prichádzať neznámeho muža, vysokého a neobyčajne vznešeného. Niesol veľa drahých predmetov z najčistejšieho zlata, najjasnejšieho nefritu, najžiarivejších drahokamov.

Poklonil sa ránhojičovi: „Som synom kráľa Južného mora. Môj otec je Long-vuong, dračí kráľ. Ja sa volám Tien-long-Hau, mladý dračí princ. Nedávno si uzdravil jedného hada, ktorý mal na hlave kráľovské znamenie. To som bol ja. A tak som sa ti prišiel poďakovať."

Ale starý drevorubač odmietol zlato, nefrit, drahokamy. Veď či nemal viacej ako všetko toto bohatstvo? Mladý dračí princ jednako chcel preukázať vďačnosť tomu, kto mu zachránil život, nuž pozval ránhojiča do kráľovstva svojho otca.

Ránhojič rád privolil a vtedy mu dal princ roh z nosorožca, ktorý mal moc rozhŕňať morské vlny.

V belasom kráľovstve Južného mora kráľ Long-vuong pripravil záchrancovi svojho syna veľkolepé privítanie. Oslavy a hostiny trvali tri dni.

V čarovných koralových zákutiach sa mihali pestré ryby ako nevídané farebné vtáky z tropických lesov. Starý kráľ chcel ešte ponúknuť skromnému ránhojičovi poklady jemných perál, najväčších, aké môže človek uvidieť, potom hromady zlatých a strieborných predmetov, ktoré sa našli v potopených lodiach.

No ránhojič znovu odmietol. Iba na veľké naliehanie kráľa vôd prijal akúsi starú písomnosť o sľuboch a želaniach, a tak sa vrátil na zem.

Doma začal ránhojič lúštiť znaky starého písma, a tu sa mu odhalili zaklínadlá, pomocou ktorých si mohol čokoľvek žiadať. Teraz už mohol preniknúť aj do nepreniknuteľných tajomstiev a rozmnožiť dobré skutky, čo doteraz urobil ako ránhojič.

Onedlho potom zišiel do prístavu Than-phu, nalodil sa a plavil po Červenej rieke k hornatému kraju, kde sa mienil usadiť. Vybral si tento kraj, lebo chcel žiť medzi prostými, srdečnými a dobrými ľuďmi.

Myslel si, že tam v horách nájde zdravé, svieže miesto pre svoje sny. Cestou prechádzal cez mesto Thang-long, starý Hanoi. Ale život v tomto meste ho nelákal. Mestské radovánky mu pripadali úbohé, ľudia roztopašní. Pokračoval vo svojej ceste až k Phuto, odkiaľ pozoroval vrch Tan-vien s jeho tromi štítmi.

Tu si zaželal, aby sa urobila cesta okolo južného štítu, kde sa chcel usadiť. Cesta sa naozaj zabelela. Pretínala rovinatý kraj Ve-dong a Nam-toam, kde sa na jeho želanie zaskvel palác. Ďalej sa cesta dvíhala k štítu vrchu, veď tam sa ránhojič a dobrodinec rozhodol usadiť.

Rád schádzaval zo svojho obydlia vysoko na vrchu Tan-vien dolu k brehom riek a pozoroval hru rýb. Krajina ho zakaždým uchvacovala. Všade, kde sa len zastavil, či to už bolo na brehu rieky Thieng-hoang, ktorú mal obzvlášť rád, alebo na nejakom výbežku pohoria, pričaroval si palác, ktorý hneď aj zmizol.

No podľa rady víly, ktorá mu darovala onen čarovný prútik, a teda aj nadprirodzenú moc, neprestal robiť dobré skutky na svojich cestách. Uzdravoval chudobných, pomáhal utrápeným a všade ho sprevádzala vďačnosť ľudí. Keď obyvatelia kraja našli raz stopu po jednom z jeho zázračných palácov, kde zvykol nocovať, postavili tam pagodu.

V tej krajine vládol kráľ Hung-Vuong. Princezná Mi-Chau, jeho dcéra, bola široko-ďaleko známa pre svoju krásu a dobrotu. A tak sa raz stalo, že syn kráľa Vôd, princ Južného mora, a ránhojič z vrchu Tan-vien sa zaľúbili do princeznej. Kráľ Hung-Vuong upadol do rozpakov, keď sa dopočul o dvoch uchádzačoch.

„Jedna žena a dvaja muži," povedal si, ,,to je trápenie. Princezná sa nemôže rozdeliť. Ten pytač, ktorý mi zajtra ráno donesie krajšie dary, dostane ruku Mi-Chau."

A tak na druhý deň ránhojič, ten dobrý horský duch, priniesol kráľovi vďaka čarovným zaklínadlám nádoby plné čačiek, zlatej rudy a zlatého prachu. V iných vzácnych porcelánových nádobách bolo striebro, biele ako odraz mesačného svetla na kroviskách. Hromady drahokamov a perál boli v ďalších hlinených hrncoch. Najvzácnejšie a naj čipernejšie horské vtáky spievali v klietkach upletených z palmových vlákien. Napokon stádo vzácnych zvierat, medzi ktorými bol slon s deviatimi klami, kohúty s deviatimi ostrohami a kone s deviatimi hrivami - toto všetko tvorilo skvostný dar dobrého ducha vrchu Tan-vien.

Kráľovi lichotilo toto bohatstvo a pestrosť vzácnych darov a dal peknú princeznú štedrému darcovi, ktorý si ju hneď odviedol do svojho paláca vo vrchoch.

Princ Južného mora, ktorý medzitým sa už stal kráľom Vôd, prišiel neskoro, priveľmi neskoro. Jeho šťastný sok už mal princeznú Mi-Chau, ktorá nemala páru. Možno si predstaviť, aký hnev schvátil mocného princa Južného mora a aká strašná bola jeho pomsta.

Rozpútal búrku, čo vyvracala od koreňov horských obrov ako slamené steblá, čo váľala ťažké balvany ako spadnuté lístie, čo jedným závanom zničila celú úrodu a úbohé ľudské príbytky.

Voda hučala, prevaľovala sa v obrovských vlnách a narastala v prúdoch horského lejaka. Dobrý duch vrchu Tan-vien nemeškal, pripravoval sa na obranu. Natiahol obrovskú sieť proti prúdu rieky Tu-liem, aby zastavil svojho soka. No princ Južného mora zmenil cestu a prichádzal po rieke Ly-vhan. Keď prišiel až k vrchom Quang-oai, pokračoval po rieke Hat-giang, prekročil rieku Lu a vnikol do rieky Da, aby obkľúčil vrch, kde sa držal jeho sok. Naplnil vodou všetky potoky a bystriny, až sa doširoka rozliali. Voda odnášala úrodnú červenú zem k úpätiu vrchu, kde mienil pomstivý princ pristáť. Tu princ poukrýval vodné tvorstvo do premnohých vodných priepastí, a až potom sa vyrútil do útoku.

Ale obyvatelia kraja sa zbehli zo všetkých strán, aby pomohli ohrozenému dobrodincovi. Najskôr urobili pevné ohrady, čo mali zastaviť stúpajúcu vodu. Ozbrojení harpúnami, oštepmi a lukmi ponáhľali sa proti útočníkovi a jeho vojsku. Aj tigre, medvede a leopardy poschádzali z hôr pomôcť ránhojičovi. Začali vytrhávať stromy a kroviská, zatarasovali cestu pred votrelcom, váľajúc aj obrovské balvany, čo ho mali zavrátiť do rieky. Vojsko princa Južného mora sa čoraz väčšmi znepokojovalo, a keď sa stalo, že dve vojská sa pustili do seba, rozpútala sa búrka, prihnala vietor s dažďom a deň sa premenil na noc.

Keď sa znovu rozjasnilo, po vode plávali mŕtve ryby a korytnačky, vraky a trosky, čo svedčili o porážke kráľa Vôd a jeho vojska.

Ale pomstivý sok dobrého ducha vrchu Tan-vien sa vracal každý rok. A vždy v tom čase, kedy sa obracal monzún, znovu bojoval proti tomu, kto mu raz zachránil život.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10348-baj-o-vrchu-tan-vien/