O dvoch sestrách Tam a Kam
O dvoch sestrách Tam a Kam (Rozprávka)
Neďaleko Thang-longu bolo gazdovstvo, kde nič nechýbalo. Vládla v ňom láska, zhoda a porozumenie. Keď prišlo na svet dievčatko, jeho
narodenie ešte väčšmi prežiarilo pokojný život na gazdovstve. Dievčatku dali meno Tam - ryžové zrnko.
Žiaľ, šťastie netrvalo dlho. Mamička zomrela, ledva čo Tam minuli tri roky. Otec bol zronený a žialil o to viac, že nemal syna, ktorý
by bol pokračovateľom rodu.
O tri roky neskôr sa znova oženil. Macocha bola k Tam veľmi dobrá a otec bol šťastný, ako dobre si vybral. No keď sa mu onedlho opäť
narodilo dievčatko, a nie syn, bol sklamaný. Dcérku nazvali Kam - ryžová šupka.
O nejaký čas otec ochorel a zomrel.
Tam kruto pocítila sirobu, pretože macocha sa k nej po narodení Kam začala správať celkom inakšie. Venovala sa iba svojej dcéruške a
pomaly sa Tam v otcovskom dome stávala slúžtičkou bez pláce, ktorej sa neušlo ani poriadne najesť, ani obliecť, ale zato musela robiť tie
najnevďačnejšie práce. Jej nevlastnú sestru, naopak, pestovali ako v bavlnke.
Čas bežal a z oboch dievčeniec sa stali devy. Tam i napriek ťažkému životu vyrastala do krásy. Bola tichá a pracovitá, a hoci k nej
macocha bola krutá, poslúchala ju a nehnevala sa ani na Kam.
Obskakovaná a najväčšou starostlivosťou zahrnutá Kam bola však škaredá a navyše bola rozmaznaná, lenivá, tvrdohlavá, hašterivá a
žiarlivá.
A v gazdovstve tiež bolo cítiť, že chýba hlava rodiny. Namiesto bývalého porozumenia a lásky vošli do domu svár a nepohoda.
Jedného dňa zavčas rána poslala mať obe sestry, aby šli do ryžoviska naloviť ryby. V čase, keď ryžoviská bývajú zaplavené vodou,
sedliaci si rybkami a inými vodnými živočíchmi prilepšujú každodennú hrsť ryže. Každé z dievčat malo svoju sieťku, aby čo najviac
nalovili, lebo tej, ktorá donesie väčší úlovok, macocha sľúbila červený hodvábny šál. Tam, ako zvyčajne, hneď sa dala do práce.
Napoludnie, keď bol čas vrátiť sa domov, mala už košík plný krabov a rakov. Kam, naopak, sa veľmi nenamáhala a celý jej úlovok bolo iba
niekoľko ráčikov. Pravdaže, nemohla strpieť, aby krásny šál dostala Tam, nuž keď prechádzali popri jazierku, vraví sestre: „Sestrička
Tam, keď si lovila, postriekala si si vlasy blatom. Ak ťa takto mama uvidí, istotne sa jej to nebude páčiť a potrestá ťa. Choď a umy sa v
jazierku!
Dôverčivá Tam poslúchla radu mladšej sestry, položila sieťku a košík na breh a šla sa okúpať. Prefíkaná Kam schytila sestrin
košík, chytro presypala jeho obsah do svojho a ponáhľala sa domov. Mať ju natešene privítala a hneď jej darovala sľúbený nádherný
ručník.
Tam sa vôbec nesnažila ospravedlňovať. Vedela, že Kam musí mať vždy pravdu, no táto príhoda ju veľmi roztrpčila. Utiahla sa do
kútika a horko zaplakala. Vtom sa pred ňou zjavil dobrý duch a prihovoril sa jej: „Tam, dievčatko moje, prečo plačeš?"
Užialená mu vyrozprávala, čo sa jej stalo.
„Neplač," chlácholil ju duch. „Pozri ešte do košíka, či tam predsa nezostala rybka alebo ráčik.
Tam poslúchla, a keď poprezerala košík, na dne našla malú bielu rybičku, nie väčšiu ako prst, ktorá ešte prejavovala známky
života.
Duch na to riekol Tam: „Zober rybku a zanes ju do jazierka pokrytého ružovými lotosmi, ktoré je pred pagodou a má tvar polmesiaca."
Dievča urobilo, ako kázal dobrý duch, a rybka ka-bong zmizla pod širokými okrúhlymi listami lotosov.
„Každý deň," pokračoval duch, „odlož zo svojho jedla zopár zrniek ryže a nakŕm nimi rybku. Keď budeš chcieť, aby prišla k tebe,
zavolaj: „Ka-bong! Ka-bong! Kde si? Príď, ak chceš trochu ryže od svojej sestry... Toto prosté jedlo je cennejšie ako zlato a striebro."
Keď dobrý duch vyriekol tieto tajomné slová, zmizol.
Odvtedy sa už Tam necítila taká osamelá. Mala spoločníčku a dôverníčku, bytosť, o ktorú sa starala a ktorú mala rada. Nikdy
nezabudla prísť k polmesiačikovitému jazierku pri pagode a nasypať do vody hŕstku ryže, čo odložila zo svojho jedla. Prichádzala ukradomky,
aby ustrážila svoje tajomstvo. Vždy, keď vyriekla tajomné slová, rybka sa mihom zjavila na hladine neďaleko Tam.
Kam po čase vysliedila sestrino tajomstvo a povedala o ňom matke. Dcéra s matkou sa rozhodli, že rybku zabijú.
Druhý deň ráno macocha nakázala Tam, aby išla pásť byvola, a to na najvzdialenejší pasienok. Len čo Tam zmizla z dohľadu, mať s
dcérou sa ponáhľali k jazierku pred pagodou, pokrytému ružovými lotosmi. Keďže Kam vypočula aj tajné slová, vyriekla ich a privolala rybku.
Keď rybka na zavolanie prišla, chytili ju, zabili a odniesli domov. Tam ju Kam upiekla a zjedla.
Keď sa Tam vrátila z pastviska, zaraz bežala k jazierku pozrieť svoju rybku. Zavolala ako obyčajne, ale jazierko ostalo nemé a rybka sa
neukázala. Tam sa nahla nad vodu a na mieste, kde sa zvyčajne rybka vynorila, zbadala malú kvapôčku krvi. Zlé tušenie, ktoré ju po celý deň
prenasledovalo, sa splnilo. Malá ka-bong bola mŕtva. Tam klesla na breh jazierka a srdcervúco zaplakala.
Dobrý duch sa opäť zjavil a tak ako prvý raz sa jej opýtal, prečo žiali.
„Neplač už," povedal jej napokon. „Vráť sa domov, moja malá, choď k bambusovému plotu a pohľadaj, čo zostalo z tvojej priateľky.
Pozbieraj, čo nájdeš, vlož do nádoby z pálenej hliny, nádobu potom dobre uzavri a zákop konca svojho lôžka do zeme."
Tak ako sa nečakane zjavil, dobrý duch aj zmizol.
Tam sa vrátila domov a poprezerala každú piaď zeme okolo plota. Ale márne. A tu kohút, čo neďaleko ďobkal, rečie: „Daj mi za hrsť
ryže, a pomôžem ti!"
Vďaka tomuto nečakanému pomocníkovi Tam čoskoro našla, čo hľadala, a urobila, ako jej duch prikázal.
Ubehol rok a za ten čas žila Tam opustená, osamelá, v práci a lopote. Bol to mimoriadne dobrý rok, bez pohrôm, takže úroda bola
bohatá. V hlavnom meste sa pripravovali veľké oslavy. Všetok ľud sa na ne radostne chystal.
Kam vytiahla svoje najparádnejšie šaty, dlhé hodiny trávila pred zrkadlom, vyčesávala sa a voňavkovala. Tam, keďže mala iba jedny
staré hábočky, nemala si čo pripravovať. A napokon, macocha vonkoncom nechcela, aby sa jej pastorkyňa ukazovala na slávnosti. Preto zmiešala
dvadsať meríc olúpanej a neolúpanej ryže a nakázala Tam, že skôr, ako pôjde na slávnosť, musí ju starostlivo prebrať. Keď macocha
uložila Tam túto neuskutočniteľnú úlohu, odišla s dcérou na slávnosť.
Tam osamela a rozplakala sa. A hľa, opäť sa zjavil dobrotivý duch. „Pošlem ti všetkých vtáčikov," povedal, „a tí ti pomôžu."
„A čo ak mi zjedia zrno? Mňa potom potrestajú," strachovala sa Tam.
„Neboj sa, ani zrniečko nebude chýbať," riekol duch a zmizol.
Ako povedal, tak sa aj stalo. Tam sa teda mohla vybrať na slávnosť. Ale keď sa na seba pozrela, zosmutnela: veď či môže ísť medzi
ľudí v zdrapoch?
Vtedy sa znovu zjavil duch a vraví: „Nezúfaj! Vyhrab nádobu pri lôžku, nájdeš v nej všetko, čo potrebuješ."
Tam bežala vykopať krčah a čo v ňom nebolo! Krásne hodvábne nohavice, belasé brokátové šaty a pár utešených sandálov,
vyzdobených perím vtáka fénixa a žiarivými drahokamami. Všetko jej padlo ako uliate. Krása dievčiny odrazu zažiarila.
Tam už neváhala a zaraz sa vybrala na slávnosť. Ako šla, ľudia sa v obdive za ňou obracali a zastavovali.
Keď Tam prechádzala po moste, počula zvuky tam-tamu a mocný hlásnikov hlas, ktorý oznamoval, že sa blíži kráľ. Všetci mu okamžite
uvoľňovali cestu. Tam sa v chvate na okraji mosta potkla, div nespadla, pričom stratila črievičku.
Kráľovský sprievod prišiel na most. Zrazu slon na čele sprievodu zastal, akoby vrástol do zeme, a napriek pobádaniu pohoniča nie a nie
ísť ďalej. Všetci boli znepokojení. Vari je niečo pod mostom? Kráľ nakázal, aby preskúmali riečište.
Netrvalo dlho a našli prekrásnu črievičku. Princ pri pohľade na tento utešený skvost okamžite si želal nájsť tú, ktorej patrí.
Akiste je to mimoriadne krásna deva, keď má takú drobnú nôžku!
Kráľovskí hlásnici dali na známosť princovu vôľu. Tá, ktorej črievička padne, stane sa kráľovnou. Hneď sa ta zbehli zástupy
mladých dievčat. Kam bola medzi početnými uchádzačkami, ktoré nepochodili. Aj na Tam prišiel rad. Maličká klenutá nôžka dievčaťa
ľahučko vkĺzla do drahocennej črievičky, ba čo viac, na druhej nohe mala od nej aj pár.
Keď kráľovskí hlásnici vyhlásili radostnú zvesť, Kam a macochu pochytila zúrivá žiarlivosť. Spočiatku Tam v nádherných šatách
nespoznali, veď vôbec nepredpokladali, že by mohla byť na slávnosti, a tobôž už nie, že nájdená črievička patrí jej.
Princ, uchvátený krásou Tam, vzal si ju hneď za ženu, ako bol sľúbil. Bolo to pre úbohú Tam neočakávané šťastie. Od tých čias
žila v hojnosti a nádhere. A jej dobrota a jemnosť si čoraz väčšmi získavala srdce a lásku kráľovského manžela.
Ale blížilo sa výročie smrti Taminho otca a Tam poprosila kráľa, aby mohla ísť do rodnej dediny a zúčastniť sa zvyčajných
obradov.
Doma ju prijali medovými slovami, ktoré sa veľmi líšili od niekdajšieho surového zaobchádzania, ale Tam nespomínala staré boľavé
časy. Aj keď sa Tam nehnevala, macocha a nevlastná sestra stále dusili v sebe zlosť, a kým sa Tam zamestnávala v domácnosti, rozhodli sa, že
sa jej zbavia.
Jedného rána macocha vraví Tam: „Pripravila si bohaté obetné dary na otcovu mohylu. Ale láska k drahému mŕtvemu sa nemeria veľkosťou
daru. Dôležité je, aby dar bol z úprimného srdca a aby bol výsledkom činu. Ak sama vylezieš na tamtú arekovú palmu a vlastnými rukami
odtrhneš strapec orechov, ktoré potom odnesieš na mohylu, bude mať táto obeť oveľa väčšiu cenu."
Bez toho, aby Tam upodozrievala macochu zo zlých úmyslov, šla k vysokánskej palme a začala sa na ňu šplhať. Macocha a mladšia sestra
počkali, kým bude Tam hore, a potom začali strom rúbať.
Keď Tam počula údery, pýtala sa, čo sa robí.
„Nič," odpovedala babizňa. „Červené mravce lezú na strom. Aby ťa nepoštípali, odháňame ich, udierame po kmeni."
Kam a jej mater ďalej ťali do stromu, až kým s ohlušujúcim praskotom nespadol do hlbokého bahnitého močiara.
Úbohá Tam sa v ňom utopila.
Macocha obliekla Kam do sestriných šiat a odviedla ju do kráľovského paláca, kde rozhlásila, že kráľovná v dedine tak ochorela, že
sa musí zdržiavať v tmavej izbe.
Kráľ sa dal oklamať.
Ale duša nežnej Tam sa prevtelila do malej žltej žlny, ktorá prichádzala spievať do kráľovskej záhrady. Keď v záhrade pracovali
kráľovskí služobníci, zakaždým poletovala okolo nich.
Raz jeden zo sluhov zavesil kráľov kabát na ohradu z bambusových kolov, aby preschol Tu mu vtáča vraví: „Nedávaj takto sušiť kabát
môjho manžela, môže sa na ostrých hrotoch roztrhnúť. Zaves ho sem na žŕdku."
Slová, ktoré vták vyriekol, sluhovia okamžite oznámili kráľovi a ten naskutku prišiel do záhrady. Žlna sedela na broskyni a z plného
hrdla vyspevovala.
„Žltá žlna, žltá žlna," povedal kráľ. „Ak si skutočne mojou ženou, všuchni sa mi do rukáva."
Vtáčik tak urobil. Šťastný kráľ vtáčika pohladkal a poláskal, dal ho do zlatej klietky a staral sa oň s nevýslovnou nehou. Zrelé
proso a čerstvá voda nikdy nechýbali v klietke. Kráľ pri nej trávil všetky voľné chvíle a počúvajúc spev milovaného vtáčika, zabúdal
na vladárske starosti.
Keď sa o tom dozvedela Kam, okamžite dala vedieť ô veci svojej materi. Tá jej poradila, aby raz, keď kráľ nebude doma, vykrútila
vtákovi krk. Kam poslúchla a vykonala, čo jej mať poradila. Vtáčika dala upiecť, zjedla ho a perie ukryla v pustom kúte kráľovskej
záhrady.
Z tohto peria vyrástla broskyňa a nadpozemsky krásne zakvitla. Kráľ sa veľmi rád zdržiaval pod broskyňou a odpočíval v zavesenej
sieti. Keď sa o novej kráľovej záľube dozvedela pomstychtivá Kam, žiarlila na broskyňu rovnako ako predtým na vtáčika a na rybku.
Požalovala sa materi, a tá jej poradila, aby dala broskyňu vyťať a z dreva urobiť krosná, na ktorých sama bude tkať.
Broskyňu teda zoťali, rozpílili a remeselníci z nej urobili pekné krosná, ktoré Kam hneď vyskúšala. Ale beda! Len čo sa ich dotkla,
zaškrípali a takmer ľudským hlasom zakvílili tkáčke do uší: „Vzala si muža svojej sestre! Odpykáš si to!" Naľakaná Kam ihneď o tom
dala znať materi.
„Znič krosná spáľ ich do posledného kúštička," nakázala jej matka.
Lež ďaleko od paláca, na mieste, kde vysypali popol z krosien, objavil sa znova utešený strom kay-thi. Rýchlo rástol a mocnel a pod jeho
veľkými listami bol ustavične príjemný chládok. Okoloidúci sa pod ním radi zastavovali a jedna stará ženička prišla na myšlienku, že by
bolo dobre postaviť si pod ním stánok a predávať čaj, tabak a koláčiky. Zriedkavo sa stávalo, že by sa pútnici pri nej aspoň na
chvíľočku nepristavili na kus reči, či vyfajčiť si vodnú fajku.
Raz večer, keď starká skladala svoj šiator a chystala sa domov, odrazu pocítila prenikavú vôňu ovocia ,kay-thi. Zahľadela sa do koruny
stromu a uvidela tam jeden jediný prenádherný veľký plod. Keďže bol veľmi vysoko, povzdychla si: ,Och, thi, kiežby si mi padol do kapsičky,
aby som sa mohla kochať tvojou vôňou."
A na veľké počudovanie statočnej starenky plod spadol dole. Starenka ho rýchlo odniesla domov, postavila na malý okrúhly stolík v
záhlaví lôžka, rozradostená, aké šťastie ju postretlo.
Odkedy bol v dome zázračný plod, dialo sa tam niečo veľmi zvláštne. Každý večer, keď sa starenka vrátila domov, našla chyžku
starostlivo upratanú, na stole bol čerstvo pripravený bohatý pokrm, hoci dvere pri odchode zakaždým primkla. Táto záhada starenku
znepokojovala. Raz ráno, ako obyčajne, naoko odišla, ale vzápätí sa vrátila a cez škáročku sa pozrela dnu. Uvidela tam dievčinu nevídanej
krásy, ako upratuje a riadi dom. Starká vošla dnu, vzala ju za ruku a opýtala sa jej, prečo sa tak stará o jej biedny príbytok.
Tam - pretože to bola ona - vyrozprávala starkej celý svoj život, trápenie i to, ako sa neustále premieňala. Napokon sa zmenila na vílu
a bývala v zázračnom plode kay-thi, až prišla slúžiť dobrej opustenej starenke. Starká poprosila dievčinu, aby zostala pri nej, a aby sa Tam
viac nemohla vrátiť do plodu kay-thi, rozmrvila šupku, a od tej chvíle mala dcéru.
Mladá žena poradila starkej, aby si na kraji dediny otvorili malý hostinec, aby nemuseli chodiť tak ďaleko predávať.
Dievčina bola taká milá, úslužná a šikovná, že povesť o hostinci sa čoskoro rozšírila do širokého okolia. Jedného dňa tadiaľ
cestoval so svojím komorníkom sám kráľ a zastavil sa v hostinci. Starenka mu priniesla voňavý čaj na škrupine z arekového orecha, betelové
listy, ktoré Tam v kuchyni umne skrútila, takže pripomínali perie vtáka fénixa. Krásne upravené listy vzbudili kráľovu pozornosť a
zvedavosť. ,Veď takto upravovala betel moja drahá žena,' pomyslel si a želal si vidieť tú, ktorá listy dávala do škrupiny. Starká zavolala
dievčinu a kráľ v nej hneď spoznal Tam, na ktorú nikdy nezabudol.
Mladá žena mu potom vyrozprávala, čo všetko sa jej prihodilo. Kráľova radosť, že ju našiel, bola neopísateľná. Na druhý deň
prišiel do malého skromného dedinského hostinca kráľovský sprievod, aby nájdenú kráľovnú so všetkými poctami, aké jej patrili, odviedol
do paláca.
Keď sa kráľ dozvedel o macochiných zločinoch a Kaminých podvodoch, bol veľmi rozhorčený, no napriek tomu dovolil, aby sa sestry
pozhovárali. Prešibaná Kam sa ešte aj teraz zaliečala staršej sestre, hoci ju zožierala závisť a žiarlivosť. Videla, že hoci ubehlo veľa
času, Tam bola ešte krajšia ako predtým, preto sa jej sladučko opýtala, ako to, že je stále taká mladá a krásna. Tam s úsmevom odvetila:
„Nie je to vôbec ťažké a rada ti poviem, v čom spočíva moje tajomstvo. Daj vyhĺbiť jamu, v ktorej sa celá môžeš okúpať. Vojdi do nej
a rozkáž, aby na teba naliali za sud vriacej vody. Takto budeš biela ako mlieko a krásna ako kvet."
Hnaná závisťou, Kam rozkázala služobníctvu, aby vykopali jamu, a bez rozmýšľania do nej skočila. Potom nakázala, aby na ňu vyliali
sud vriacej vody.
Nestihli však vyliať zo suda ani polovicu, keď ničomnica vypustila dušu. A onedlho zomrela aj zlá macocha. Takto teda skončili tie dve
ženy plné nenávisti a zloby.
Krásna Tam bola kráľovnou, ktorej múdrosť a duchaplnosť boli rovnako veľké ako jej dobrota a pôvab. Žila dlho a bola oporou a
radkyňou svojho kráľovského muža.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta