Statočný dyňový vojačik
Statočný dyňový vojačik (Rozprávka)
PRALES je prazvláštne miesto: slnko tam praží neskoro do noci, stále tam niečo tajomne a hrozivo praská. Sú tam výpary prapodivných kvetov a
prastaré stromy omotané pradivami lián.
Prales, o ktorom je táto rozprávka, však nebol iba takým obyčajným pralesom. Bola nad ním obloha celá zo skla. Svietili v ňom umelé
slnká, ktorých svetlo sa rozlievalo ako pomarančová šťava. Padal v nich tichý šušťavý dážď. Bola tam hustá vôňa, lepkavá ako med.
Predieralo sa ňou tak ťažko, akoby to bolo nepreniknuteľné kríčie.
V tomto pralese sa neplazili hady, iba hadice. Nehoreli v ňom prenikavé tigrie oči, motýle s ohnivými krídlami nepodpaľovali listy
stromov, ani v ňom nevrešťali opice. Jediným zvukom, ktorý občas prerušil to hlasné ticho rastlín, bolo pískanie tatka Pikorka. Tatko
Pikorko bol záhradník a staral sa o tento podivný prales, ktorý sa volal skleník.
Malá Katarínka si vždy myslela, že v skleníkoch sa pestujú sklené vázy a sklené zvončeky a sklené gombíky a gule na vianočné
stromčeky. A pretože to všetko chcela vidieť na vlastné oči, dlho chodila okolo skleníka a pokúšala sa nazrieť dnu. Ale všade videla iba
zelenú farbu: tmavozelenú zeleň a svetlozelenú zeleň a zlatistú zeleň a čiernu zeleň a modrú zeleň - rôzne odtiene zelenej farby.
Tak dlho chodila Katarínka okolo skleníka, až sa jej podarilo jednou nohou vstúpiť dnu. A po chvíli aj druhou - a už bola dnu celá.
Tatko Pikorko zalieval broskyňovník, a hoci sa ani neobrátil, vedel, že za ním stojí Katarínka.
- Páči sa ti tu? - spýtal sa.
- Je tu ako v kvetinovom nebi, - povedala Katarínka. Zhlboka sa nadýchla a bolo to, akoby vdychovala hudbu z tisícich husie!.
Tatko Pikorko zatvoril tenký strieborný prúd vody a povedal:
- Pozri sa: táto dyňa je tvoja. Ale najskôr musí narásť. Vieš, aj dyne rastú ako malé slečny.
- Jéééj, - zvolala Katarínka. - Toto že je dyňa? Veď je to len dynka, dynička, dyniatko!
- Ale vyrastie a bude tvoja, - povedal tatko Pikorko a zamkol prales a nechal všetky rastliny, aby mohli v tichu rásť, šťavnatieť,
dozrievať ...
A dyniatko mocnelo, guľateli mu líca a umelé slnko ho rado na ne bozkávalo a vravievalo:
- Ty si ale krásavica!
A dyňa rástla od. pýchy, smiala sa „chichichi" a červenala sa. Ale to len vnútri. Navonok bola nadutá a nafúkaná ako balón.
V dyni bývali čierne jadierka, nastúpené pekne v šíkoch. Velil im malý dyňový vojačik v zelenej uniforme so zlatými gombičkami. V
každej dyni je taký dyňový vojačik, ktorý dáva pozor, aby dyňu nikto neodtrhol skôr, ako dozreje.
Jedného dňa bola už dyňa veľká a guľatá ako sud, a keď na ňu Katarínka poklopkala prstom, z dyne sa ozývalo:
- ZJEDZ MA - ZJEDZ MA - ZJEDZ MA ... . Ale tatko Pikorko povedal:
- Ešte potrebuje deň. Posledný deň. Zajtra už bude zrelá, súca na zjedenie.
Juj, tej noci Katarínka ani nespala. Tešila sa, ako jej bude zajtra sladko a voňavo.
Ale tej noci nespal ešte niekto: dyňový vojačik. Stál v pozore, pozorne sa pozeral a dával pozor, aby dyňu nikto neodtrhol. A pretože
nemal nijakého generála, ktorý by mu rozkazoval, vydal si rozkaz sám:
- Dyňový vojačik, túto noc nezažmúriš oka! Budeš ostražito strážiť dyňu!
A sám si aj odpovedal:
- Vykonám!
V skleníkovom pralese to šuchotalo, praskotalo, šušťalo, vzdychalo, tisíce neviditeľných nôh chodilo okolo dyne, tisíce maškrtných
jazykov sa zalizovalo v tme a robilo si na ňu chuť. Ale dyňový vojačik bol na stráži.
Blízko dyne sa ozvalo tiché ššš . . .
... ššš
... ššš
Potom bližšie... ššš, až nakoniec bola z toho celá myššš.
Od nedočkavosti sa jej triasli fúziská, ktoré boli ostré ako meče. Toľko končitých mečov proti jedinej drevenej šabličke dyňového
vojačika.
Ale dyňový vojačik sa nezľakol. Spustil bojový pokrik:
- DYŇA SKRIŇA KOLEGYŇA!
A vrhol sa na myš. A keď sa mu zlomila jeho drevená šablička, cudzokrajný kaktus mu zhodil sto ostrých tŕňov. Zahnal sa na myš, až sa
naľakala, stiahla chvost, vystrelila ako raketa a už jej nebolo.
A bolo ticho okolo.
Ale z tmy vyrazil ďalší nepriateľ: osa Bumdonosa. Žihadlo-pichadlo mala ostrejšie ako kaktusové pichliače. No dyňový vojačik nedostal
strach. Spomenul si, že v kúte skleníka rastie nevídaná vzácna kvetina Voňalis omamnis, ktorá mala náramne silnú vôňu.
Spustil bojový pokrik:
- DYŇA SKRIŇA KOLEGYŇA! A vrhol sa na osu.
Spútal ju tuhou vôňou rastliny Voňalis omamnis ako povrazom. Osa Bumdonosa bezmocne ležala na zemi.
- Vzdávam sa! - zašepkala ticho.
Dyňový vojačik ju teda rozviazal a osa odkrivkala preč. O chvíľu jej nebolo.
A bolo ticho okolo.
Zrazu však na dyňového vojačika zaútočil zobák vrabčiaka Cvira. Cviro bol známy bitkár a nespratník, chuligán a výtržník. Nikomu
nedal pokoj! Už dlho po ňom pátrala Kriminálna vtáčia ústredňa.
Poskakoval okolo dyňového vojačika a chcel ho ďobnúť do hlavy. Ale statočný dyňový vojačik sa nedal. Spustil bojový pokrik:
- DYŇA SKRIŇA KOLEGYŇA!
Odtrhol lepkavú bobuľu z konárika modrého kríka a vrazil ju
Čvirovi do zobáka. Vrabčiak sa jej chcel zbaviť, ale nemohol: zalepila mu zobák ako žuvačka.
A hneď tu bola vtáčia polícia, ktorá nasadila Čvirovi želiezka, a už ich nebolo.
Veselo bolo okolo.
Statočný dyňový vojačik vyčerpaný zaspal. Ráno ho prebudilo mocné cvaknutie. Už si myslel, že sú to zuby nejakého ďalšieho
dravca, ale boli to iba nožnice tatka Pikorka. Preštikol stopku na dyni a dozretú sladkú dyňu položil Katarínke na roztiahnutú sukienku.
- Jaj, to je ale ťarcha! - výskala Katarínka a radovala sa z dyne, zo slniečka, z celého sveta.
A statočný dyňový vojačik stál v pozore v tieni pomarančovníka a mlčal.
Lebo naozajstní hrdinovia sú skromní.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta