Plechový terč s prestreleným koňom

Plechový terč s prestreleným koňom (Rozprávka)
LUNAPARK je krajina na kolieskach. Sťahuje sa z mesta do mesta, chodí po túlavých cestách-necestäch a ťahá so sebou celý ten veselý a krikľavý svet, ktorý každému vyráža dych. A všade, aj v tom najmenšom mestečku, sa preň nájde kúsok miesta.

Lunapark SÍRIUS mal všetko, čo v správnom lunaparku nesmie chýbať:

1. kolotoč s drevenými koňmi,

2. loďky-hojdačky,

3. zrkadlové bludisko,

4. čertovo koleso a

5. strelnicu.

V strelnici boli opice z plyšu, loptičky na gumičke, lacné zrkadielka za korunu, bábiky s navoňavkovanými sukňami a stovky papierových ruží.

Strelnicu obsluhovala krásna Miriam. Púšťala platne, ktoré už praskotali, ale nikomu to neprekážalo. Boli na nich veselé i smutné pesničky, dávne šlágre a staré šansóny. Speváci, ktorí ich spievali, časom zachrípli od toho neprestajného vyspevovania, ale ani jeden sa nevzdal.

Keď sa zvečerilo, krásna Miriam rozsvecovala nápis SIRIUS z farebných žiaroviek. Prichádzali tam tatkovia, strýkovia, dedkovia, vážni páni i malí chlapci a každý si chcel zo strelnice čosi odniesť domov.

Strieľali na plyšové opice, loptičky na gumičke, lacné zrkadielka i papierové ruže, a tí najlepší strelci mierili na plechový terč, na ktorom bol namaľovaný biely kôň.

Koníka namaľoval maliar Farbomil. Bol to dobrý maliar, aj keď nebol slávny a jeho obrazy neviseli v známych galériách. Všetky boli rozvešané po stenách maringotky, v ktorej bývala krásna Miriam. Boli to veselé obrázky klaunov, morských prístavov, cirkusových šiatrov. A na jednom obraze bol dokonca namaľovaný vietor. Veríte, že aj vietor sa dá namaľovať? Vietor na obraze nebolo vidieť, ale podľa ohnutých konárov, vejúcich zástav, roztvorených oblokov a letiacich klobúkov bolo vidieť, že tam je.

Maliar Farbomil bol ďaleko, v jednom z tých miest, ktorými prechádzal kedysi lunapark SÍRIUS. Vtedy sa zaľúbil do krásnej Miriam a namaľoval jej zaľúbené obrázky.

Ale lunapark má kolieska preto, aby dlho neostával na jednom mieste, aby potešil aj iných ľudí v iných mestách. Jedného rána sa pohol aj lunapark SÍRIUS a maliarovi Farbomilovi odviezol šuchot papierových ruží, cinkanie zvončekov na kolotočových koníkoch i krásnu Miriam.

Maliar Farbomil hľadel, ako jej maringotku ťahá somárik Pando. V okne stála krásna Miriam a odchádzala.

Bolo to dávno.

Ale obrazy maliara Farbomila boli stále rovnaké: trochu veselé, trochu smiešne, trochu smutné.

A kôň namaľovaný na plechovom terči neprestával cválať, hriva mu viala vo vetre, kopytá sa ani zeme nedotýkali. Z terča však nemohol utiecť. Bol v ňom naveky zakliaty.

Jedného dňa skončil plechový terč s bielym koňom na smetisku. Bol prestrelený na mnohých miestach a nedal sa už na nič použiť.

V tom meste bývala malá Markétka. Bola veľmi zvedavá. Vo zvedavých očiach jej plávali zvedavé otázniky a na všetko sa vypytovali. A pýtali sa dovtedy, kým všetko nevypátrali.

Tak jedného dňa objavili aj plechový terč s prestreleným koňom. Markétka si vzala terč domov a schovala ho pod posteľ vo svojej izbe. Bolo jej prestreleného koňa veľmi ľúto, a keď večer zaspávala, zdalo sa jej, že počuje spod postele smutné vzdychy.

- Ako ti mám pomôcť, biely kôň,

ako ti mám pomôcť, biely kôň,

ako ti mám pomôcť, biely kôň ... -

opakovala si Markétka a z tých viet sa stal malý zvonček, ktorý zvonil, vyzváňal, do spánku pozýval. Markétka zaspala a prisnil sa jej takýto sen:

Bol tam veľký činžiak a na ňom tabuľka ulice ZÁZRAČNÁ 12. Akýsi hlas zašepkal: - Inžinier Šibr! Inžinier Šibr! Dobre si zapamätaj toto meno...

Markétka sa zobudila a premýšľala o čudnom sne. Potom vytiahla spod postele plechový terč s prestreleným koňom a zvolala:

- No jasné! Inžinier Šibr bielemu koníkovi určite pomôže.

Rýchlo sa vybrala na Zázračnú ulicu číslo 12. Bol tam vysoký trinásťposchodový činžiak. Inžinier Šibr býval na samom vrchu. Markétka si obzerala kovovú vizitku, na ktorej stálo:



ING. ŠIBR



Potom zazvonila, a keď sa otvorili dvere, vystrčila sa z nich plešatá hlava tučného pánka:

- Aha: Markétka je už tu. A máš bieleho koňa so sebou ?

- A... a ... vy ma poznáte? - Markétka skoro spadla z nôh.

Pánko sa zasmial:

- Akoby nie! Veď som bol včera v tvojom sne. Ale poviem ti, je to namáhavá práca, kým sa človek dostane práve do toho sna, ktorý hľadá. Včera som zablúdil do štyroch iných snov, kým som natrafil na ten tvoj.

- A ... aaaké máte zamestnanie? - spýtala sa Markétka.

Inžinier Šibr vytiahol z rámu kovovú vizitku, ktorá bola rozdelená na dve časti, obidva kúsky prehodil a na dverách stálo napísané:



ŠIBRING.



- K službám: som profesor Šibring, cestovateľ snami, kvetinový delostrelec, vynálezca bubliniek do sódy, oblakoplavec a kúzelník-amatér, - uklonil sa Markétke. A povedal:

- Ale poďme rýchlo do roboty. Veď preto si prišla, či nie?

- Áno, - povedala Markétka. - Je mi ľúto ...

- ... toho koňa, ja viem, - skočil jej do reči kúzelník Šibring. - Môžem mu pomôcť. Ale iba na takej lúke, aká je namaľovaná na plechovom terči. Našťastie práve taká lúka je kúsok odtiaľto. Poďme!

Kúzelník Šibring si zapálil kúzelnícku cigaru, vyfúkol z nej modrý oblak, posadil naň Markétku a sám sa v ňom usadil ako na pohodlnej perine. Za chvíľu boli na lúke.

Kúzelník Šibring vypýtal od Markétky plechový terč s prestreleným koňom, položil ho na trávu a šepkal:



Centrifúga centúria cerberus

efeméra ekliptika embolus

kabriolet kaleidoskop kumulus

harakiri hemisféra hexenšús

notosaurus numizmatik nautilus

štoplcíger šnapsputika šlus-šlus-slus . . .



Len čo dopovedal posledné slovo, ťuk-ťuk-ťuk, prestrelený kôň bol znova celý, nikde ani stopy po výstreloch. Cválal na plechovom terči a hriva mu viala vo vetre.

- Pozrite, ale biely kôň je stále smutný, - povedala Markétka.

Kúzelník odvetil:

- Smutný je preto, lebo by chcel cválať na slobode, po lúkach a bielych cestách do diaľky.

Markétka sa spýtala:

- A dalo by sa to zariadiť?

- Pravdaže, - povedal kúzelník Šibring. - Ale potom by si už bieleho koňa nikdy nevidela.

Odcvála preč a tebe ostane len prázdny terč.

- To nič. Chcem, aby bol biely kôň znovu slobodný, aby si mohol cválať, kade chce.

Kúzelník Šibring sa dotkol terča a šepkal:



Tábes polbes čurbes maces

reces seces akces sukces

absces limes expres partes

heraklsherkulesdamokles

si voľný biely kôň rýchlo bež!



Markétka si neveriaco pretrela oči. Biely kôň zrazu stál uprostred lúky, hriva mu veselo viala vo vetre a na nohách mu hrali svaly. Radostne vyhodil kopytami a rozbehol sa preč.

Stala sa z neho biela bodka, ktorá sa čoskoro roztopila v zeleni lúk a polí ako kryštálik cukru v zelenom nápoji. Markétkine oči dlho leteli za ním ako vtáci, a keď sa vrátili späť, neboli už ani trochu smutné.