Smútok za Johnom Lennonom

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 782 slov
Počet zobrazení: 3 333
Tlačení: 257
Uložení: 286
Smútok za Johnom Lennonom (Rozprávka)
BOLA raz jedna oceľová guľka. Mala oceľové telo, oceľové oči, srdce z ocele. Bývala v hlavni revolvera.

Ako kukučka v hodinách, ktorá namiesto „kuk" urobí „puk".

Ako bežec na štartovacej dráhe pripravený každú chvíľu vybehnúť.

- Keby som mohla vyletieť, - hovorila si oceľovým hlasom. - Všetkým by som ukázala, kto je na svete najmocnejší. Ja!

Malým strieborným kvapkám dažďa, ktoré stekali po obloku, hovorila:

- Vy hlúpa voda! Viete vôbec, že ja som najsilnejšia na svete? Všetko rozdrvím! Všetko rozmetám!

Ale dažďové kvapky šli ďalej svojou cestou a mysleli si svoje:

„My sme oveľa silnejšie! Keď dopadneme na zem, prebudíme v nej korienok. Korienok vystrčí zvedavú hlavičku - a už je na svete rastlinka, už je na svete nový život a ten je silnejší ako milión guliek do revolvera!"

Oceľová guľka sa ďalej zlostne pozerala z okna. Zrazu zbadala na chodníku malé guľky, práve také ako ona. Niektoré boli biele, iné čierne a niektoré niesli dlhé paličky so zástavkou.

- Hej, guľky! - zakričala na ne oceľová guľka. - Prečo idete po tom chodníku? Prečo tam veselo poskakujete? Musíte trhať a sekať a drviť a ničiť! Veď nato ste guľky z revolvera!

Zdola sa ozvalo:

- My nie sme žiadne guľky, my sme noty. Hudba. Pesnička. Hudobník John Lennon nás poslal do sveta, aby sme prinášali radosť, a nie aby sme zabíjali!

- Pch! - pohŕdavo zvolala revolverová guľka. - Hudba! Najkrajšia hudba na svete je hvizd vystrelených guliek. Veď počkajte, keď stretnem toho vášho hudobníka, ukážem mu, kto je
na svete najmocnejší.

A John Lennon zatiaľ sedel doma za bielym klavírom a vyťukával na bielych klávesoch pesničky o žltej ponorke, o jahodových poliach, o bláznovi na kopci, o pánovi Nikto, ktorý býval v krajine Nikde a nikdy nič nerobil. Spieval príbeh o holičstve v mestečku Penylejn a o opustenej slečne, ktorá nemala nikoho, iba nádherné a záhadné meno Eleanor Rigby.

Spoza dvier vychádzali piesne ako rozsvietené vzducholode a ticho sa vznášali vo vzduchu.

Jedného dňa šlo okolo malé dievčatko s malým noštekom a veličiznými očami. Oči malo veličizné preto, že chceli všetko vidieť, všetko poznať, všetko sa dozvedieť.

Dievčatko chvíľu počúvalo a potom zaklopalo na dvere, spoza ktorých sa ozývala hudba. Keď sa vo dverách zjavila hlava hudobníka Johna, spýtalo sa:

- Môžem ďalej ?

- Pravdaže, - povedal hudobník John a zvedavo sa na dievčatko zahľadel.

- Vy ste skladateľ? Naozajstný skladateľ, čo skladá hudbu? - vypytovalo sa dievčatko. - Jéj, vždy som chcela vidieť naozajstného skladateľa. A kde máte schované tie vrecia s hudbou ? Ja viem, v skriniach. A odtiaľ ju skladáte dolu, či nie? Veď preto sa voláte skladateľ, či nie?

Hudobník John sa zasmial:

- Počúvaj, ty si rada vymýšľaš, však? A tak je to správne, pretože keby sa nevymýšľalo, nikdy by sme nemali tento nádherný svet! Ale radšej mi povedz, ako sa voláš - teraz keď sme už kamaráti.

- Lucinka, - povedalo dievčatko.

- Aha, - povedal hudobník John, vytiahol gitaru, dotkol sa strún a začal hrať melódiu. - Už viem: voláš sa Lucinka a bývaš na oblohe. Počítaš tam hviezdne diamanty. Predstavujem si, že tá obloha je celá z marmelády a voňajú tam pomarančovníky.

- Ale veď to je pesnička o mne, - zaradovala sa Lucinka. - Odkiaľ sa tu vzala?

Hudobník John sa usmial:

- Sama si mi ju porozprávala. Vieš, ja mám v hlave malý mlynček, ktorý sa naťahuje husľovým kľúčom. A ten mlynček zomelie všetky príbehy, ktoré počujem, na pesničky. Tak skladám hudbu, vieš? A keď sa mi niektorá pesnička podarí, idem ju nahrať na gramofónovú platňu, aby ju mohli počuť aj ďalší ľudia, aj ostatné malé Lucinky.

A hudobník John vzal gitaru, zbehol dolu schodmi a kráčal dlhými krokmi po ulici. Šiel nahrať svoje nové piesne. Pozeral na večernú oblohu, na ktorej Lucinka už rozsvecovala hviezdy.

Aj oceľová guľka z revolvera videla ich žiarivý svit.

- Hej, oceľové guľky, prečo tam len tak visíte? Musíte trhať a sekať a drviť a ničiť! Veď nato ste guľky z revolvera!

Zhora sa ozvalo:

- My nie sme nijaké guľky. Sme hviezdy a svietime na cestu hudobníkovi Johnovi.

Guľka sa zasmiala:

- Cha! Najkrajšie svetlo na svete je záblesk z revolvera, ktorý vystrelí. A to bude čoskoro!

A guľka vyletela z hlavne revolvera a letela tak dlho, kým nedobehla hudobníka Johna. Hudobník John sa nemohol brániť, pretože mal iba gitaru a z gitary sa strieľať nedá.

Na druhý deň všetky noviny sveta písali:



ZASTRELILI JOHNA LENNONA, OBĽÚBENÉHO SPEVÁKA A SKLADATEĽA!



John Lennon odišiel na žltej ponorke do krajiny Nikde. Na cestu mu hrala kapela Klubu osamelých sŕdc, ktorú dirigoval seržant Pepper.

Všetky drôty elektrického vedenia sa premenili na gitarové struny a vietor na nich vybrnkával piesne hudobníka.

Guľka z revolvera už dávno zhrdzavela a rozpadla sa na prach, ale pesničky hudobníka Johna ľudia počúvajú dodnes. Pretože hudba je mocnejšia než všetky zbrane na svete.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#Čitateľský denník-Klub zahad #smútok za johnom lenonom #Vecerny smutok #Klub zahad #Lennon #smutok


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.019 s.
Zavrieť reklamu