Rozprávka o malom „a"

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 767 slov
Počet zobrazení: 4 990
Tlačení: 329
Uložení: 303
Rozprávka o malom „a" (Rozprávka)
V KAŽDOM spisovateľovi spí SOVA, zvedavý nočný vták, ktorý s nastraženými ušami počúva, čo kde šuchne. Ani spisovateľ Halabala nebol iný. Keď ostatní ľudia začali zívať, on začal ožívať. Zmocnil sa ho čudný soví nepokoj. Spisovateľ chodil po byte a počúval, ako sa v skrini zhovárajú šaty, ako v záclonách šuchocú neviditeľní škriatkovia.

Takto nejako sa začínala jeho pracovná noc. Takto začínal spisovateľ Halabala písať svoje rozprávky.

Raz večer sedel spisovateľ Halabala ako inokedy za písacím strojom. V hlave mu chodila rozprávka v pavučinových papučkách, ale zrazu ktosi zazvonil, rozprávka sa zľakla a utiekla. Spisovateľ sa započúval. Kto to môže byť?

Poštár? Nie. ten zvonieval takto:

Má - te - list!

Kamarát Pukipuk - veselý chlapík s hlavou plnou bláznivých nápadov? Kdeže, ten zvonieval celkom inak:

Ha -la -ba-la, do-ma-si?

Jeho žena? Kdeže! Okrem toho, že už spala v susednej izbe, zvonievala takto:

Mi - lá - čik!

Toto bolo bojazlivé zazvonenie. Asi takéto:

Po - móóc!

- Hm, - povedal nahlas spisovateľ a potichu si pomyslel: „To bude asi nejaká nešťastná školáčka, ktorá sa musí naučiť do školy moju rozprávku."

Otvoril dvere - a pred nimi stálo „a". Obyčajné malé „a". Neobyčajné bolo iba to, že plakalo a medzi slzami tichulinko hovorilo:

- pomôžte mi, prosím vás!

(Malé „a" bolo také maličké, že mohlo rozprávať iba v malej abecede.)

- Poď predsa ďalej, si zmoknuté ako myš, - povedal Halabala, zobral „a" dnu a postavil vodu na čaj.

- to preto, že už tretí deň plačem, - povedalo malé „a".

- A to už prečo? - začudoval sa spisovateľ.

- všade, kam prídem, ma odstrkujú, - zaplakalo malé „a".

- ako minule: viezlo som sa v slove vlak, bolo to také krásne, a zrazu ma tie písmená vytlačili a zo slova vlak sa stalo slovo vlk, cerilo na mňa zuby a chcelo ma zjesť, každý má niečo proti mne.

Spisovateľ nalial malému „a" do náprstka čaj a povedal: - Ja proti tebe nič nemám. Naopak: si mi veľmi sympatické. Veď aj v priezvisku mám samé a.

Malé „a" povedalo: - veď preto som prišlo k vám, pán halabala. pomôžete mi? predvčerom som spalo v utešenom a voňavom slove sad. snívali sa mi utešené a voňavé sny, ach, to bolo príjemné! ale zrazu sa dogúľalo tučné „u", vytlačilo ma a zo slova sad bol hneď sud. chcel ma zadláviť. som nepotrebné a neužitočné!

Spisovateľ Halabala sa poškrabal po brade:

- Nesmieš sa dať, maličké! Veď ty sa vo svete nestratíš. Len smelo kráčaj po svojich cestách, nikoho sa neboj a uvidíš, že aj ty si užitočné a potrebné. A aby sa ti lepšie kráčalo svetom, naučím ťa pochod malého „a". Počkaj, musím najprv rozsvietiť vo svojej hlave, aby som videl na tú pesničku. Aha, tu je!

Spisovateľ Halabala naučil malé „a" veselý pochod a na rozlúčku mu povedal:

- A teraz už choď a neboj sa!

A malé „a" šlo a nebálo sa a spievalo si:



alamanda salamandra,

malá vanda sarabanda,

halapartňa šarapatňa,

karafa a kacabajka,

ťalafatka balalajka,

a - a - a . . .



Bola to dosť nezrozumiteľná pesnička, ale malé „a" jej rozumelo a tešilo sa, že je v nej toľko a.

Potkýnalo sa nočnými ulicami a už sa aj trochu bálo. Pesnička mu zhasla ako dohorená sviečka a malé „a" bolo samo a slzy malo na krajíčku.

Poobzeralo sa a videlo, že je už na námestí. Okolo neho bolo veľa ľudí a všetci sa kamsi náhlili. Iba zopár ich stálo na jednom mieste, ale aj tí sa nedočkavo pozerali do tmy, či im nejde autobus. Malé „a" sa postavilo na zastávku. Nevedno ako, ocitlo sa medzi dvoma ľuďmi. Tí dvaja sa nepoznali, ale keď si medzi nich malé „a" stalo, zrazu sa na seba pozreli, srdcia sa im roztĺkali ako hodinky a už to neboli navzájom cudzí ľudia, ale Tomáš a Pavlínka, začali na seba hľadieť dlho a nežne, no čo viac hovoriť: zaľúbili sa do seba na prvý pohľad.

Išli peši po nábreží, prechádzali sa spolu celú noc, preskakovali ploty, Tomáš kúpil Pavlínke snežienky a pečené gaštany a bolo im krásne, pretože bolo stále medzi nimi to maličké „a".

Dni a týždne a mesiace bežali a Tomáš s Pavlínkou sa mali stále viac radi, hoci to niekedy vyzeralo, že sa pohnevajú navždy. Vtedy si vravievali:

- Tak to vyzerá, že sa rozídeme.

Ale našťastie bolo medzi nimi to malé „a", ktoré im nedovolilo rozísť sa, to malé „a", ktoré spája ľudí, ktoré urobilo z dvoch cudzích a neznámych Tomáša a Pavlínku.

A tak Tomáš a Pavlínka ostali spolu, mali sa radi a malé „a" bolo hrdé, že aj ono je na svete potrebné a užitočné.

Po čase sa Tomášovi a Pavlínke narodilo dievčatko Alenka a malo také pekné guľaté bruško ako malé „a".

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.035 s.
Zavrieť reklamu