O žuvačkovom ježkovi

O žuvačkovom ježkovi (Rozprávka)

Bola raz veľmi krásna hora, horička voňavá.

Žili v nej rôzne zvieratká a medzi nimi, samozrejme, ježko. Tak ako všetci jeho ježací predkovia mal aj on dlhé ostré pichliače, ktoré boli veľmi praktické. Nielenže sa nimi ježko chránil, ale napichol si na ne i jabĺčka alebo hrušky z plánok, ktoré rástli pod horou. A vôbec všetko, čo potreboval odniesť do svojej domácnosti.

Ježko bol dobrý, ale neskúsený. Myslel si, že všetko, čo leží na zemi a je guľaté, môže byť pre neho užitočné. Ježkovi predkovia nevedeli a teda ani nemohli ježkovi porozprávať, že hora je hora, ale za horou je mesto a v tom veľkom meste býva chlapček Matejko, ktorý strašne rád žuje žuvačku. Ježko ani nevedel, čo je to žuvačka. Odkiaľ by to vedel, keď bol iba obyčajný lesný ježko?

Tak sa stalo, že jedného dňa šli z toho mesta do tej hory na výlet deti. Aj Matejko. Ako vždy žuval žuvačku. A ako vždy - nie jednu, ale odrazu až päť. Deti pochodovali, spievali, len Matejko nemohol spievať, lebo mu zavadzala tá velikánska žuvačková guľa v ústach. Tak Matejko len pochodoval a žul žuvačkovú guľu. Potom prišli deti na rúbanisko a uvideli, že tam rastie plno jahôd. Deti prestali spievať a povedali:

„Zastaviť stáť, idú sa jesť jahody!" A hneď sa aj na ne vrhli. Aj Matejko sa na ne vrhol, ale odrazu zistil, že nemôže jesť jahody, lebo má plné ústa žuvačky.

Matejko vybral žuvačkovú guľu, položil si ju k jednému pníku, aby sa mu nestratila, a tiež sa pustil do jahôd. Boli sladké ako med. Deti sa najedli, aj Matejko sa najedol, a keď sa poberali preč - pánajána! Nemohol nájsť žuvačku. Jeden pníček ako druhý a Matejko raz nevedel nájsť ten svoj. Nedalo sa nič robiť, oželel Matejko žuvačku a bežal za deťmi, aby sa mu nestratili a aby v tej hore neostal sám.

V ten istý deň vybral sa na výlet aj náš ježko. „Niečo si niekde nájdem," povedal si. „Pomaly treba myslieť na zimné zásoby."

Kotúľa sa ježko, kotúľa, a nič súce nevidí. A keď sa už dokotúľal až na rúbanisko, zhíkol: „Aha, to je čosi pre mňa! To bude asi jabĺčko. Nie je síce červené, ale možno ešte nie je zrelé... Aj vonia akosi čudne," ňuchol ježko k veľkej guli pri jednom pníku. „Vonia čudne-prečudesne, ale možno je to také extra exportné jablko!" A hneď aj pich! - a už si ho niesol na chrbte domov.

„Ježiatka," zavolal doma na deti, „priniesol som vám dobrotu! Exportné jabĺčko nevídanej farby aj vône!"

Stará ježica aj malé ježiatka boli hneď pri ježkovi a všetci sa zahryzli do tej gule. Hrôza! Zahryzli sa - a nemohli sa odhryznúť! Guľa sa im nechcela odlepiť od zúbkov, ani ježkovi od pichliačov. A tak naťahovali každý kus tej gule, utekali do druhého kúta a z tej gule sa len vyťahovali za nimi akési nekonečné gumené špagáty.

Ježko stál uprostred izby, ježica a ježiatka každé v inom kúte, žuli a žuli, chceli vypľuť to zlé naťahovacie jablko, lebo im vôbec nechutilo - no nemohli. Zuby už mali polepené, a len žuli a žuli a od každého ježiatka i od ježice sa ťahala dlhá gumená cverna k tej veľkej guli na ježkovom chrbte. Celá rodina žula a žula a plakala: „Čo my len teraz budeme robiť? Kto nás oslobodí od tohto zlého naťahovacieho jablka?"

„Ide sa von!" povedal ježko. „Vonku máme kamarátov, tí nám istotne pomôžu!"

Vyšli všetci, popredku ježko s guľou na chrbte a za ním ako na špagátoch priviazané plačúce a žuvajúce ježiatka a ježica.

Uvidel ich zajko Pobehajko.

„Pomôž, ak si kamarát!" zabedákal ježko. „Pozri, celá rodina sa na mňa prilepila následkom škodlivého jablka!"

„Som kamarát a pomôžem. Zuby mám vybrúsené na kapuste," povedal zajko Pobehajko a zahryzol do gule. Beda! Uteká zajko od ježka, uteká, ale za ním sa ťahá žuvačkový špagát a zajko nijako nemôže rozlepiť zuby. Plače ježko, ježica, plače aj zajko, lebo už aj on žuje, žuje a žuje.

Postretli ich tri mladé líštičky: „Líštičky-sestričky, pomôžte, vy máte zubiská ako nožiská. Odhryznite to prekliate jablko z môjho chrbta, aj od mojej ženy, aj od mojich detí, aj od zajka Pobehajka..." narieka ježko.

Tri mladé líštičky urobili hryz... a čo vám mám vravieť! Už v tom boli aj ony. Žuli a žuli a plakali a nemohli sa oslobodiť od ježka, lebo ten gumový špagát sa naťahoval, naťahoval a naťahoval.

Tak už išli: ježacia rodina, zajko aj tri líštičky, a žuli a plakali. Letel nad nimi skalný orol, mocný vták.

„Orol, orol," zavolal zúfalý ježko, „ty máš zobák až strach, ale buď dnes dobrý a osloboď nás od tohto jablka!"

Orol poľutoval plačúce zvieratká, ďobol do tej gule - a šlus! Bol v tom tiež. Odrazu nemohol rozlepiť zobák. Vyletel pod oblaky, potom až nad oblaky a za ním sa len ťahala gumená šnúra. Mocný orol bol vlastne priviazaný k malému ježkovi a len lietal a lietal, žul a žul a strašne nariekal.

Do večera bol v lese poplach. K ježkovej guli bola už nalepená aj myška, aj medveď s medvedicou, aj štyri sojky a jedno malé sŕňatko. A všetci len žuli a žuli a nariekali, lebo guľa už bola síce celkom maličká, ale ešte stále nechcela nikoho pustiť zo svojho lepkavého zajatia.

Nakoniec, keď už bola noc, ďobla do gule aj stará múdra sova. Z gule už neostalo načisto nič, sova sa nalepila na posledný kúštik. A vtedy to všetko urobilo bác! - odpadlo od ježka a všetci boli oslobodení. Pravdaže, nie nacelkom. Ešte tri týždne chodili všetci a žuli to, čo mali v papuľkách a v zobákoch. Ale už aspoň mohli chodiť a lietať, kade chceli. No žuli vo dne v noci, žuli a žuli a žuli a za tri týždne tie Matejkove žuvky vyžuli.

Keby ste, deti, rozumeli zvieracej reči tak ako ja a prišli do tej hory tiež tak ako ja, každý by vám vyrozprával, aká to bola pohroma, keď našiel ježko na rúbanisku žuvačkové jablko.