O neslušnom dlhom psovi

O neslušnom dlhom psovi (Rozprávka)
Kde bolo, tam bolo, bolo raz veľmi slušné mestečko a v ňom žila slušná rodinka: otecko, mamička a dve detičky -Janíčko a Marienka. Bývali v slušnom domčeku a žili slušným životom až do toho dňa, kým neprišiel na návštevu strýčko Jozef. Strýčko Jozef bol tiež veľmi slušný strýčko a vedel, že slušným deťom treba priniesť slušný darček. Priniesol teda slušnému Janíčkovi a slušnej Marienke malé šteniatko. Bolo chlpaté, hrdzavé, okrúhle a také maličké, že ho strýčko priniesol vo vrecku.

„Jéééj, aký malilinký psíček!" slušne zakričali Janíčko a Marienka. „Je taký malilinký, že ho budeme volať - Punťo!"

Šteniatko Punťo slušne zavrtelo chvostíkom a ešte slušnejšie zahavkalo: „Hav-hav-hav, hav-hav-hav!"

Ale potom sa začali v rodine diať čudné a neslušné veci.

Maličké šteniatko Punťo, tá krásna chlpatá guľka, sa začalo akosi preťahovať. O týždeň už vôbec nevyzeral ako guľka, ale ako podlhovastá safaládka. A o dva týždne - ako jaternička.

„Čo je to?" pýtali sa Janíčko a Marienka. „Čo sa to robí s Punťom?" „Punťo rastie, aby bol z neho veľký pes," povedal otecko. Prešiel ďalší týždeň, a Punťo už nevyzeral ako safaládka, ani ako jaternička, ale ako dlhánska hrdzavá saláma - široký parízer.

„Čo je to?" naľakali sa Janíčko a Marienka. „Prečo ten psíček tak čudne rastie? On vôbec nerastie dohora, ale stále iba dopredu!"

A keď prešiel ďalší mesiac, naľakal sa aj otecko. Lebo Punťo sa už nezmestil do bytu, bol taký dlhý ako celá záhradka pred domom a otecko musel predĺžiť psiu búdu cez celú záhradku.

„Je to akýsi čudný pes," povedal otecko. „Dúfajme, že sa už zastaví, lebo veľmi neslušne narástol do dĺžky!"

Ale otecko sa zmýlil. Punťo neprestal rásť, naopak. Prerástol už aj susedovu záhradu a pomaly, ale isto sa blížil k tretím susedom...

Chvost mal teda Punťo doma, brucho u druhých susedov a papuľku u tretích a bolo s ním veľa starostí, lebo obed sa musel nosiť z domu, teda od chvosta až k papuľke - teda až do tretích susedov.

Jedného dňa naľakaní občania zistili, že pes je tak neslušne dlhý, že prerástol cez celé mestečko a hlavu má už na samom konci.

„Zadná časť psa ostane v našom meste," povedal jeden ujo občan. „Ale predná časť stále rastie, až vyrastie z nášho mesta. Treba upozorniť občianstvo susedných miest a dedín, že k nim prirastie hrdzavý pes, aby sa nezľakli."

Janíčko a Marienka boli už celkom nešťastní, lebo keď jedného dňa stúpili náhodou doma Punťovi na chvost, dostali telegram až z desiatej dediny: „Nestúpajte psovi na chvost, lebo strašne breše, vrčí a skuvíňa!"

Otecko a mamička si museli vziať dovolenku, lebo každý deň chodili na poštu a posielali balíky a v nich listy: „Vážení občania toho a toho mesta! Onedlho k vám dorastie náš pes Punťo. Posielame kosti, kus mäsa a prosíme vás, aby ste ho nakŕmili."

Potom už Punťo nemal doma miesta a začal rásť do cudzích štátov a krajín. Ale vtedy sa povesť o dlhom psovi rozniesla široko-ďaleko a vedci celého sveta začali pozorovať ten psí zázrak a kŕmili ho vedeckou potravou. Dávali mu do jedla tabletky proti rasteniu, ale Punťo ich spokojne prehltol, zamľaskal - a rástol ešte rýchlejšie.

Onedlho sa jeho psia hlava priblížila k moru. „Utopí sa, pomoc!" písali všetky noviny. Začal sa teda stavať pontónový most cez more, a Punťo sa neutopil, ale rástol až na druhú stranu zemegule. Rozhlasy hlásili: „Čo bude s ľudstvom, ak bude pes nekonečný!? Kto vyrieši záhadu nekonečného psa?"

Punťo rástol a rástol a okolo zemegule sa stavala najdlhšia psia búda, akú kedy videl svet. Presne do roka a do dňa ohlásili noviny, rozhlasy a televízne vysielanie všetkých krajín: „Nekonečný pes obrástol celú zemeguľu a dorástol konečne ňufákom k svojmu vlastnému chvostu!"

Janíčko a Marienka tancovali od radosti, že po takom dlhom čase vidia znovu nielen chvostík, ale aj papuľku svojho milého psíčka. Punťo sa zaradoval, keď ich videl, a od veľkej radosti - odrazu prestal rásť. Slušné mestečko jasalo, aj slušná rodina jasala, že už majú pokope obidva konce svojho psa a že je koniec tej svetovej hanbe.

A deti z celého sveta posielali Punťovi kosti a všelijaké dobroty, lebo taký dlhý pes žerie strašne veľa, asi ako dvadsaťtisíc psov dokopy. A deťom vôbec neprekážalo, že ten psíček bol trocha čudný. Veď to predsa viete - deťom je všetko jedno, či je malý, či je veľký, či je krátky, či je dlhý, hlavne - že je to pes!