O rozkýchanom slonovi

O rozkýchanom slonovi (Rozprávka)
Bolo raz jedno velikánske mesto a v ňom strašne veľa domov a nikto nevedel, že v jednom paneláku býva okrem ľudí aj zlá a škaredá Nádcha. Spala v kúte chodby od jari, kedy sa naľakala slniečka, a povedala si: „Tuná preletujem, prespím dáko tie mizerné zdravé mesiace, a keď príde môj milovaný jesenný dážď, poberiem sa znova do sveta."

Tak sa aj stalo. Nádcha spala a jedného dňa ju prebudil príjemný pocit: vonku bolo zima, lialo ako z krhly, hmla sa váľala po kraji.

„Hapčichííí!" zvýskla Nádcha. „To je dačo pre mňa! Vyhľadám si nejaký poriadny nosisko!" a hneď aj frk ho von dverami na ulicu.

Poobzerala sa a uvidela chlapčeka-prváčika, ako sa náhli do školy. Prváčik bol maličký, noštek mal ako gombičku.

Skúsim, či sa mi tento noštek hodí, pomyslela si Nádcha.

Vyskočila prváčikovi na topánku, vyškriabala sa mu hore nohavičkami a vetrovkou pod noštek, šikovne skočila do nošteka - a pošteklila nič netušiaceho prváka.

„Hipčííííí!" strašne smiešne kýchol prváčik a utrel si noštek rukávom vetrovky.

Nádcha sa zmrvila: „Toto nie je nič pre mňa, to nemá nijakú úroveň! To chlapčiatko kýcha ako malé mačiatko!"

Pošteklila prváčika ešte raz, ten urobil znova smiešne „hip-čííííí!" a vykýchol nespokojnú Nádchu rovno na pršiplášť okoloidúcej slávnej speváčky.

Speváčka mala tenulinký hlas aj tenulinký dlhý nos. A Nádcha -šup! Skočila do speváčkinho nosa. Speváčka začala byť nervózna a odrazu len - „huahuahuap-čuííí!"

„Zavýja ako siréna!" povedala si zhnusená Nádcha. „To by mi išlo na nervy. Musím si pohľadať dáke hrubšie kýchanie!"

Vtedy už slávna operná speváčka nastúpila do autobusu. Nádcha sa rozhliadla a uvidela v autobuse chlapa s obrovským orlím nosom. „To bude ten môj!" povedala si Nádcha a presťahovala sa do orlieho nosa.

Majiteľ nosa práve vystupoval, a keď už mal jednu nohu na chodníku, odrazu len - „he-he-hep-čúúú!" kýchol ako hrubý hrom a zahromžil: „Sto striel a milión tigrov, nádcha! Musím si kúpiť v lekárni acylpyrín a cé-vitamín!"

Keď Nádcha počula tie slová, vedela, že je zle: „Odtiaľto treba rýchlo zutekať! Acylpyrín - to je moja smrť!"

Poobzerala sa, ale nevidela nablízku nijaký ľudský nos. Chlap kráčal chodníkom do osamelej záhrady.

„No, amendolóres, som stratená!" naľakala sa Nádcha, ktorá nevedela, že muž s orlím nosom je kŕmičom v zoologickej záhrade a ide nakŕmiť svoje milé divé aj nedivé zvieratká.

Muž pristúpil k veľkej drevenej búde a Nádcha uvidela odrazu množstvo klietok a zverov.

„Radšej zverský nos než acylpyrín a vitamín C!" povedala si Nádcha hrdinsky, pošteklila orlí nos a „he-he-hep-čúúú!" - bola šťastlivo vykýchnutá.

Potom začala poskakovať od jednej klietky k druhej, z jednej búdy do druhej. Tigrie nosy sa Nádche zdali primalé, lev mal nos príliš ťapatý na jej vkus a na žirafin sa jej veru nechcelo liezť po takom dlhom hrdle.

Odrazu zastala ako očarená. Pred ňou stálo obrovské sivé zviera a nos mu trčal až po samu zem. Ale aký to bol nos! Nádhera! Dlhánska sivá rúra sa kývala a brala si seno a strkala si ho do papule.

Nádcha nerozmýšľala, skok! - a už bola v tej rúre, čiže v chobote afrického slona Hugolína.

Slon si spokojne prežúval a nič netušil. Keď Nádcha doliezla až na koniec slonej rúry, priateľsky pošteklila svojho nového majiteľa.

Slon Hugolín stratil dych, lebo také niečo ešte nikdy v chobote nepocítil. A na svoj vlastný veľký úžas urobil odrazu: „Hu-hu-hup-čúúú!" - ale tak hlasno, že sa otriasla celá stajňa.

„Nádhera!" zajasala Nádcha. „Tu sa ubytujem, tu ma nijaký mizerný acylpyrín nenájde!" a znova priateľsky pošteklila slona Hugolína.

„Hu-hu-hup-čúúú!!!" ozvalo sa tak hlasno, že sa zatriasla celá zoologická záhrada.

Pribehol kŕmič, za ním naľakaný dozorca. „Tak ich všetky strážim, zvieratká drahé, a vidíš ho - slon sa rozkýchal!"
Hugolín pozrel smutnými, zaslzenými očkami, nabral paru a -„hu-hu-hup-hup-čúúú!!!"

Pri tomto hroznom kýchnutí zrútila sa stajňa, aj stajňa nad žirafou, aj nad zebrami a vôbec všetky stajne, stáli už len klietky s pokrivenými mrežami a v nich ryčali pardály, hrozivo vrčali levy, revali tigre a všetko ostatné pišťalo, kvíkalo, syčalo, zavýjalo, mňaukalo.

Dozorca skočil k telefónu: „Požiarnici? Dostavte sa okamžite, slon dostal nádchu, hrozí nebezpečenstvo rozutekania sa divých šeliem!"

A kŕmič pri druhom telefóne kričal zverolekárovi: „Slon Hugolín kýcha ako blázon! Príďte s prvou pomocou, lebo ja mám len dva aspiríny!"

Prifrčali požiarnici, obkolesili zoologickú záhradu. Prifrčal aj zverolekár na obrovskom dodávkovom aute s liekmi.

„Slona treba vyšetriť!" povedal zverolekár. „Bez vyšetrenia mu nemôžem predpísať lieky. Možno má ovčie kiahne!"

„Jéééjdanenky!" zabedákal dozorca. „Nemá kiahne, ale nádchu, lebo strašne kýcha!"

„Do toho sa vy nemôžete rozumieť!" povedal zverolekár a priblížil sa k Hugolínovi s obrovským sloňacím teplomerom. Ozvalo sa „hup-čúúú!" - a zverolekár bol odkýchnutý do vzdialenosti dvadsať metrov.

Keď si pofúkal rozbité koleno, povedal: „Je to jasný prípad zriedkavej africko-európskej slonej nádchy, jedinečný v dejinách zverolekárstva!"

„No áno," povedali všetci, „ale čo ďalej?"

Vtedy prišli požiarnici s nápadom: medzi dvoma kýchnutiami pripevnili na Hugolínov chobot požiarnickú hadicu a cez ňu vstrekli do chorého slonieho nosa desať litrov harmančekových kvapiek proti nádche.

Nádcha v chobote zhíkla - a zamdlela, lebo jej ten harmančekový olej vôbec nebol príjemný. Zverolekár prikázal, aby rýchlo roztvorili Hugolínovi papuľu, vlastnoručne do nej nasypal tri kilá acylpyrínu a kilo vitamínu C. Nádcha zamdlela po druhý raz. Keď sa prebrala, bola už celkom znivočená.

„Len von z tohto pekla!" vzdychla a veľmi slabulinko pošteklila Hugolínov chobot. Slon kývol ušami, trocha sa otriasol a spravil už iba celkom tichučké: „Pči!"

„A je po nádche!" zvolal víťazoslávne zverolekár a priateľsky plesol Hugolína po chobote. Nádcha, celkom zmorená, skočila do prvého nosa, ktorý uvidela. Skočila teda do nosa zverolekárovi, hoci sa jej ani troška nepáčil.

Dlho sedela celkom tichučko, lebo sa musela zo všetkého spamätať. Ale večer, práve keď zverolekár dorozprával celej rodine svoje dobrodružstvo v zoologickej záhrade, začala Nádcha vystrájať ako zúrivá. Zverolekár vyvalil oči, chytil sa za nos: „Hapapapapap-čííí!" - a v tej chvíli dostal naozajstnú sloniu nádchu.

Liečili ho z nej tri týždne nezverolekári. Hap-čííí!