Zóny pre každého študenta

O pažravej ťave

O pažravej ťave (Rozprávka)
Žil raz v jednej európskej krajine slávny cestovateľ. Nebol slávny preto, že by veľa cestoval. Veď ani necestoval, iba ak po meste električkou alebo do rodnej dediny na hody. Ale aj tak bol slávny cestovateľ, lebo sa celý život chystal, že raz podnikne veľkú a slávnu cestu na saharskú púšť a preslávi sa na večné časy. Mal doma namiesto kobercov samé velikánske mapy, všade sa povaľovali zemepisné učebnice a on len čítal a čítal a učil sa, ako to kde vo svete vyzerá, aby nebol veľmi prekvapený, keď sa tam raz v živote dostane.

Tak išli roky aj desaťročia, a keď si jedného dňa slávny cestovateľ porátal svoje nasporené peniaze, povedal: „Toto mi stačí aspoň na jednu svetovú cestu. Odídem ihneď na saharskú púšť." V úrade oznámil, že si berie ročnú neplatenú dovolenku, a na dvere svojho bytu vyvesil ceduľu:



SOM NA SAHARSKEJ PÚŠTI. PRÍDEM HNEĎ.



Pobalil kufre, kúpil si lístok na vlak, na loď aj na lietadlo a o niekoľko dní zastal i s batožinou na samom začiatku saharskej púšte.

„Dobrý deň, domorodí obyvatelia!" pozdravil sa s hnedým opáleným chlapom. „Som slávny cestovateľ Celestín Filiškus a idem precestovať vašu saharskú púšť."

„Zdá sa, že potrebujete sprievodcov," povedal jeden domorodý obyvateľ. „Môžem vám poradie naozaj dobrých a skúsených odborníkov."

„Nepotrebujem sprievodcov," odpovedal slávny cestovateľ. „Poznám saharskú púšť lepšie ako svoj vlastný byt. Už som ju neraz precestoval prstom po mape a prečítal som si z rôznych dobrodružných aj vedeckých kníh všetko, čo sa mi môže prihodiť."

„Ale biely občan zahynie, ak bude v púšti sám," naľakal sa domorodý obyvateľ. „V púšti je veľa nebezpečenstiev."

Celestín Filiškus len kývol rukou: „Biely občan nezahynie. Biely občan pamätal na všetko a kúpil si guľomet. Okrem toho mám stan, zásoby pitnej vody, maďarskú salámu, moravské údené, pudingové konzervy, paradajkový pretlak a tak ďalej. Nepotrebujem nič, len poslušnú ťavu."

Domorodí obyvatelia pokrútili od prekvapenia brčkavými hlavami a šli vyhľadať nejakú krotkú a mocnú ťavu pre slávneho cestovateľa.

„Táto ťava," povedali cestovateľovi, „prešla už neraz úspešne saharskú púšť. Je krotká, poslušná, vytrvalá, má dva kvalitné hrby, unesie aj najväčší náklad. Ale má jednu maličkú chybičku -strašne rada papká, oveľa viac ako jej rodné dvojhrbé sestry."

„To je v poriadku," povedal slávny cestovateľ. „Mám dosť potravín aj pre ťavu. Hlavne, že je krotká a vytrvalá."

Celestín Filiškus si poprezeral ťavu od ňucháča až po chvost, presvedčil sa, že obidva hrby sú naozaj pravé, a veselo povedal: „Výborne! Ty si teraz môj saharský taxík. Budem ťa volať Oktávia!"

Ťava Oktávia si podľa ťavskej obyčaje odpľula, slávny cestovateľ naložil na ňu všetky svoje caky-paky a sám si sadol s guľometom navrch.

„Štartujeme! Čau, bambíni!" zvolal domorodým obyvateľom. „Oktávia - na plný plyn vpred!"

Ťava vyštartovala naozaj na plný plyn a slávny cestovateľ Filiškus sa stratil onedlho za obzorom obrovskej piesočnatej saharskej púšte.

Prvý deň išlo všetko podľa cestovného poriadku. Ťava, ktorú domorodci dobre nakŕmili, uspokojila sa na večeru so suchými kostrnkami, kusom salámy a pudingovým práškom. Keď prišla noc, rozložil si slávny cestovateľ stan, zapálil ohne na odstrašenie divých šeliem a spokojne zaspal. No už pri raňajkách sa mu začalo čosi nepáčiť. Oktávia sa nepokojne mrvila, zožrala všetky bylinky na blízkom okolí, pol suchého kríčka, ktorý jej ostal od večere, potom ešte kilo moravského údeného a celú škatuľu BB-pudingu aj s papierovým obalom.

„Pomaly, maličká, pomaly s tým jedením," pohrozil cestovateľ ťave Oktávii. „Pamätaj, že si teraz môj taxík púšte a potraviny nám musia vystačiť na niekoľko týždňov. Už nedostaneš ani chlp, mala si toho na raňajky dosť," a schoval potraviny do nepremokavého vaku.

Ťava Oktávia zakrúžila očami, odpľula si, podišla k stanu a s veľkou chuťou zožrala dve silonové ponožky, ktoré si cestovateľ nestihol ešte obuť.

„Ty naničhodné pažravé zviera!" vykríkol nazlostený cestovateľ. „Kto to kedy videl, aby si raňajkovala moje ponožky!"

Ťava si ešte raz odpľula a nevinnými očami pozrela na Celestína Filiškusa.

„Nič sa nedá robiť," vzdychol cestovateľ. „Zvieraťu treba pridať potravín, je naozaj akési nenásytné."

Nasadol aj so všetkými bagážiami na ťavu a cestoval ďalej do saharskej púšte. Na obed urobili cestovnú prestávku a ťava Oktávia zožrala dve celé maďarské salámy, škatuľku keksov, Filiškusove topánky a slamený klobúk.

„Ty pažravý diabol!" kričal slávny cestovateľ, až sa to ozývalo saharskou púšťou. „V čom ja teraz budem chodiť, keď už nemám ani fusakle, ani topánky a bez klobúka sa mi pod týmto horúcim slnkom načisto pripečie rozum!"

Ťava neodpovedala - ako by aj ťava mohla odpovedať -, len pľuvla smerom na severozápad.

„Musím byť ostražitý na svoju batožinu," povedal si cestovateľ. „To zviera žerie zrejme všetko, čo dostane do papule."

No toto bol iba začiatok ťažkostí. Nenásytná ťava zjedla na večeru všetko moravské údené, dva metre čabianskej klobásy, bochník ementálskeho syra a cestovateľovu vetrovku. Iba paradajkový pretlak odmietla, ten jej akosi nechutil.

Cestovateľ najprv kričal, potom zúril, nakoniec sa hodil pred ťavou na kolená a prosil:

„Neznič ma, nechám ti všetky salámy, syry, klobásy, keksy aj pudingy, ja sám budem jesť len paradajkový pretlak, ale nežer moje oblečenie, veď akože sa ukážem takýto polonahý pred svetom?!"

Ťava zasa nič, len si odpľula smerom na juhovýchod.

Na druhý deň ráno zjedla všetky bylinky a kríčky v okolí, všetky mäsové aj múčne jedlá zo zásob a nakoniec zožrala cestovný vak, cestovateľovu košeľu aj nohavice.

Na večeru - pretože zo zásob nič neostalo -, zjedla nenásytná ťava Oktávia celý stan a dva tucty vreckoviek. Slávny cestovateľ Celestín Filiškus sedel už len v červených trenírkach na horúcom saharskom piesku, plakal ako malé dieťa a nasilu pchal do seba paradajkový pretlak.

„Je so mnou koniec," nariekal, „to som nikde nečítal, čo sa mne stalo! Veď ja na tejto saharskej púšti zahyniem, veď už mám len ťavu, trenírky, paradajkový pretlak a guľomet!"

Slávny cestovateľ odmietol ďalej cestovať. Ľahol si do piesku, ležal tam celý deň, dva, tri dni, jedol posledné paradajkové pretlaky a čakal svoj koniec.

Hladná ťava Oktávia pobehala celé šíre okolie, pohltala všetko, čo sa jej dostalo do papule, potom zožrala ešte aj špagát a papier, v ktorom mal cestovateľ zabalené pretlaky, zubnú kefku a nakoniec aj toaletné mydlo značky Elida.

Slávny cestovateľ si už ničoho nevšímal, nič ho nezaujímalo. Vo chvíli, keď dojedol posledný paradajkový pretlak, počul však odrazu vrčanie. A keď pozrel hore k modrému nebu - zbadal helikoptéru, ktorá mu krúžila nad hlavou. Bola to helikoptéra slávneho vedeckého ústavu, ktorý skúmal saharskú púšť. Pilot pristál rovno pri cestovateľovi a vedeckí pracovníci, ktorí vyskočili z helikoptéry, ihneď odfotografovali tú jedinečnú saharskú zvláštnosť. A na druhý deň priniesli všetky svetové noviny fotografiu, ktorá urobila velikánsky rozruch. Na fotografii bol saharský piesok, na ňom sedel človek, oblečený v trenírkach, jedol z konzervy paradajkový pretlak a na pleci mal zavesený guľomet.

A tak - aj keď nevídanou cestou - stal sa Celestín Filiškus slávnym cestovateľom. Lebo zažil dobrodružstvo, aké ešte nikto na svete. A to všetko len preto, že mal pažravú a nenásytnú ťavu Oktáviu.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10366-o-pazravej-tave/