O básniacom koníkovi

O básniacom koníkovi (Rozprávka)
Možno to bolo, možno nebolo, ale je isté, že sa to všetko začalo vtedy, keď si koník Šimľo povedal:

„Prišiel čas, aby som vážne porozmýšľal, čo ja vlastne budem na svete robiť. Orať už nepôjdem, lebo namiesto mňa prišli traktory. Vycvičiť sa za jazdeckého koňa - to je pod moju dôstojnosť, počúvať kadejakých neznámych jazdcov. Vystupovať v cirkuse a robiť zo seba pred celým svetom pajáca... Fuj! Ani myseľ! Treba mi nájsť nejakú dôstojnú robotu!"

Tri dni a tri noci rozmýšľal koník Šimľo, do čoho sa dať, a na štvrté ráno vyhlásil:

„Budem básnikom! To je ušľachtilé zamestnanie, skoro také dobré ako oranie. Budem písať básne o koňoch aj o konskom živote!"

Odsťahoval sa do starej opustenej stajne a na dvere si zadným kopytom pribil vizitku:



ŠIMĽO ŠIMĽOVIČ, KONSKÝ BÁSNIK



Potom si založil okuliare, podoprel si hlavu prednými kopytami a za ďalšie tri dni a tri noci napísal takúto báseň:



Ja som konská osoba,

konských svetov ozdoba.

Z konskej srsti chvost aj hriva,

nech sa na mňa každý díva,

že som konská osoba,

konských svetov ozdoba, míhahá, míhahá...



Keď teda bola báseň napísaná, spokojný Šimľo ju vyvesil na dvere svojej stajne.

Každé zviera, ktoré išlo naokolo, pristavilo sa pred tým veľkým lajstrom a prečítalo si konskú báseň. A každé zviera sa ju ihneď naučilo naspamäť a kade chodilo, tade prednášalo: „Ja som konská osoba, konských svetov ozdoba, míhahá..."

Celý zvierací svet sa načisto zošalel za tou básňou. Kto ju ešte nevedel, rýchlo utekal pred Šimľovu stajňu, aby sa ju hneď a zaraz naučil. Mačky zabudli mňaukať, sliepky kotkodákať, kohúty kikiríkať,
každý len míhahoval a zdalo sa, že v budúcnosti budú všetky zvieratká rozprávať už len konskou rečou.

O niekoľko dní povedalo však jedno malé húsa svojej mamičke:

„Mamička, prečo vravíš aj ty, že si konská osoba? Veď ty si predsa húska a máš krásne biele pierka - a nijakú konskú hrivu na tebe nevidím..."

Stará hus otvorila od prekvapenia zobák: „Gágágá," zagágala po chvíli. „To moje husacie decko má vlastne pravdu! Akáže som ja vlastne konská osoba? Kopytá nemám, ani mať nechcem... hm... je to naozaj čudné, aby hus erdžala konskú básničku..."

A hneď aj s veľkým gagotom vybehla na dvor.

A hneď aj počula, ako pri plote strašne erdží koza Rohaňa: „Ja som konská osoba, míhahá."

„A kde máš hrivu?" opýtala sa jej hus.

„Nemám hrivu, ani mať nechcem," odmékala koza. „Ja biééélu bradu mááám..."

„Tak prečo erdžíš o konských osobách?" nedala koze pokoj hus.

„Mééé," začudovala sa koza. „Každý erdží, nuž erdžím aj ja. Aj prasiatko erdží, že je konská osoba, aj mačička erdží, že je konských svetov ozdoba. Aj pes Bundáš včera večer míhahoval na mesiac, že má chvost a hrivu z konskej srsti..."

„Veď to je tá sprostosť!" pokývala hlavou biela hus. „Všetci erdží-me konskú básničku, a vôbec nie sme kone..."

Koza mykla bradou: „Už to mám! Keď je Šimľo učený básnik, nech nám poradí, čo si máme prednášať. Ja by som chcela kozaciu básničku..."



„A ja husaciu," radostne zagagotala húska.

„A ja chcem kuraciu básničku," zapišťalo kuriatko.

„A ja mačaciu, mňaúúú..."

„A ja psovskú, hau, hau, hau..."

„A ja chcem prasací veršík, kroch, kroch..."

„A ja dáky kravský, búúú..."



Tak sa zvieratá pobrali za Šimľom.

„Milý Šimľo," prehovorila za všetkých biela hus. „Tvoja básnička sa nám veľmi páčila, ale hodí sa len pre kone. Uznaj, že je trocha nevhodné, keď napríklad slávik včera v noci erdžal v kríčku: „Ja som konská osoba, míhahá..."

Šimľo sa zamyslel: „Dobre," povedal. „Ja mám básnické zamestnanie, tak teda zložím pre každého básničku, aká mu patrí. Príďte každý deň po jednom podľa poradia."

Zavčas rána pribehla ako prvá mačička: „Mňaú, môj najmilší konský básniček, prišla som si po mačací veršíček..."

„Hneď to bude," povedal Šimľo. Založil si okuliare, podoprel hlavu a o chvíľu odovzdal mačičke takúto básničku:



Ja mám konskú srsť,

mám jej plnú hrsť.

Ja som umňaukaný kôň,

kto neverí, ide von, míhahá!



„Fuj!" nazlostila sa mačka. „Akýže som ja umňaukaný kôň?! Ak som ja kôň, potom ty, Šimľo, si podkovaná mačka!" a nahnevaná mačička ušla domov.

Na druhý deň prišla koza.

„Dobrý deň, Šimlíček, prišla som si po kozaciu básničku..."

„To je ľahká vec!" zamihahákal Šimľo a sadol si za stôl.

„Nech sa páči," povedal o päť minút a odovzdal kozičke básničku. A prekvapená koza čítala:



Stvorená som k paráde,

konský chvost mám na brade.

Ja som umékaný kôň,

kto neverí, ide von, míhahá!



Kozička sa strašne urazila: „Čo si to dovoľuješ, ty bezočivý kopytník?! Ak ja mám na brade konský chvost, potom ty máš namiesto chvosta koziu bradu!"

A buch! - plesla dvermi, až sa stajňa zatriasla.

Na tretí deň priletel vrabček: „Cimčará, čimčará, prosím si básničku, čim, čim, čim..." „Moment!" povedal Šimľo.

„Moment, hneď to vysúkam!"

Klepol párkrát kopytom na papier a o chvíľu podal vrabčekovi popísaný hárok:



Cválam, cválam nad strechami,

o vzduch bijem kopytami,

ja som čvirikavý kôň,

kto neverí, ide von, míhahá!



Rozčertil sa vrabček, našuchoril všetky pierka: „Ja že som čvirikavý kôň? Ja že mám nejaké kopytá? Ak je to pravda, potom ty si erdžiaci vrabec a vôbec - veď ty nie si nijaký básnik, ale obyčajný kôň, lebo vidíš všetko len svojimi konskými očami!" a odletel na najbližšiu strechu a čvirikal na všetky svetové strany: „Šimľo nie je básnik, Šimľo je len kôň!"

Urazil sa Šimľo prevelice: „Odmietam písať pre hlúpe zvieratá! Budem písať už len pre koníky, lebo tie rozumejú moje konské básničky!"

A bolo to vlastne veľké šťastie, že sa to tak skončilo. Od tých čias už totiž zvieratká neerdžia konské básničky, ale rozprávajú tak, ako im zobáčiky a papuľky narástli: húska po húskovsky gagoce, mačka vymňaukuje, Bundáš pobrechuje, sliepočka kotkotkotkodáka, vrabček čimčaruje a slávik za májovej noci spieva krásne - ako slávik. Tak prekrásne, až ľudia zastanú a vravia: „Počujete tú krásnu slávičiu pieseň? To je ale krása..."

A koník? Koník si spokojne erdží svoje „míhahá". A to je v poriadku. Veď je predsa koník.