Spomalená princezná

Spomalená princezná (Rozprávka)
Kde bolo, tam bolo, za troma horami papriky, za troma vŕškami soli, sadol som s Rozprávkou pod kríky... povedal som, samozrejme: „Dobrý večer, teší ma, že vás poznávam..." a hneď sme aj v rozprávke boli.

Počúvajte, v akej:

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna princezná a mala princeznov-ský život. Komorné ju obliekali, umývali, česali, obúvali a kráľovský čašník ju kŕmil zlatou lyžicou. Teda všetci robili, čo jej na očiach videli, a princezná sa pomaly-pomaličky odnaučila robiť všetko, ba aj rozprávať. Načo by rozprávala, keď jej všetci na očiach videli, čo chce. Najviac ak občas otvorila ústa a povedala:

„Za... še... pá... ko..., i... na... pr...!"

Všetkým bolo jasné, že to znamená:

„Zapriahnite šesť párov koní, idem na prechádzku!"

Kráľ a kráľovná ani nezbadali, že im dcéra takto spohodlnela, lebo museli vládnuť a nemali čas starať sa o jej výchovu.

Ale jedného dňa si kráľovná predsa len všimla, že princezná je akási spomalená a málo rozpráva.

„Poď sem, Filodendrónia!" povedala princeznej, lebo tak sa princezná volala. „Poď sem a povedz mi, aký je dnes deň!"

Princezná Filodendrónia urobila dva strašne maličké krôčiky, pootvorila ústa na pol milimetra a povedala:

„Štvr..."

To malo znamenať štvrtok.

Kráľovná sa chytila za pľúca.

„Óóó, predkovia! Čože sa to s tebou stalo, dcéra milená? Nože povedz pekne - dobrý deň, kráľovná!"

Princezná klipla očkami, zívla a pomaličky povedala:

„D... ď... kŕŕ..."

Kráľovná zamdlela a kráľ zamdlel pre istotu tiež, aby mu nikto nevyčítal, že nie je starostlivý otec. Zhŕklo sa všetko dvoranstvo a začalo kriesiť kráľovských zamdlencov. Keď ich vzkriesili, povedala kráľovná kráľovi:

„Následníčka trónu sa nám akosi spomalila, čiastočne aj onemela, rob niečo, veď si otec!"

„Fakt!" zamrmlal kráľ. „Som kráľovský otec," a vypísal celokráľovskú súťaž na zrýchlenie spomalenej princeznej. Po celom kráľovstve chodili trubači a trúbili súťažné podmienky:



O vyliečenie princeznej môže sa pokúsiť každý občan rodu mužského, ženského aj stredného, môže byť v čísle jednotnom aj množnom, a kto vyhrá, dostane za odmenu elektrickú práčku alebo tretí diel Vinnetoua, alebo princeznú za ženu!



I začali chodiť muži, ženy, deti aj skupiny rozospievanej mládeže, ale nikomu sa liečenie nedarilo, pretože nikto nevedel, ako na to. Jedného dňa dopočul sa o spomalenej princeznej hlúpy Jano.

To je môj prípad! pomyslel si a hneď aj bežal ku kráľovi.

„Som hlúpy Jano, vyliečim vašu dcéru, ale tri dni a tri noci nesmie sa s ňou nikto rozprávať, iba ja."

Kráľ si napravil korunu a zaviedol hlúpeho Jana do princezninej izby.

Prešla hodina, dve, tri, a keď mal byť obed, princezná konečne obrátila oči na Jana, lebo bola strašne hladná.

„Čo by si chcela, krásavica?" opýtal sa jej.

Filodendrónia povedala:

„O..." a Jano hneď vedel, že to znamená obed.

Ale princeznej vraví:

„Čo je to O...? To som ešte v živote nepočul... ahá! To bude asi obklad!"

Zazvonil na zlatom zvonci, privolal služobníctvo a kázal dať princeznej ľadový obklad na hlavu.

Princezná teda sedela s obkladom, v brušku jej strašne škvŕkalo a chcelo sa jej plakať.

Keď sa priblížil čas večere, opýtal sa hlúpy Jano:

„Prezraď mi, krásavica moja najspanilejšia, čo ti mám objednať na večeru?"

Hladná princezná pootvorila ústa o milimeter viac než obyčajne a zvolala:

„Pra...! Pra...!"

Hlúpy Jano hneď vedel, že to znamená praženicu, ale zazvonil na služobníctvo a vraví:

„Princezná chce na večeru pravidlá pravopisu."

Služobníctvo prinieslo pravidlá a Jano čítal princeznej dve hodiny vybrané slová a spodobovanie párových spoluhlások v znelosti.

Na druhý deň ráno bola princezná taká hladná, že len čo sa zobudila, zakričala na Jana:

„Tlač... a cib...!"

Jano sa usmial pod fúzy, bolo mu jasné, že princezná chce tlačenku a cibuľu. Služobníctvu však prikázal priniesť tlačivá a cibazol. Princezná pozrela na úradné tlačivá, potom na cibazol a vyronila dve obrovské slzy. Na obed vstala sama zo stoličky, podišla k Janovi a zvýskla len jediné, ale zato celé slovo:

„Hus!"

Hlúpy Jano dal priniesť z kráľovskej hydinárne živú, bielu húsku. Húska zagágala, princezná znova zaplakala a zúfalo zvolala:

„Pečená hus! Kapusta! Knedle!"

Hlúpy Jano sa usmial a dal priniesť upečenú hus aj všetko ostatné, ale! Ale všetko zamkol patentným kľúčom do sklenenej nedobytnej rajnice.

„Chcela si vidieť pečenú hus," povedal Jano, „aspoň tak som tomu rozumel. Teda sa dívaj!"

V tej chvíli sa princezná sťa blesk hodila pred hlúpym Janom na kolená, ešte bleskovejšie zopäla ruky a zarapkala úpenlivo a rýchlo ako mašingver:

„Ó, najdrahší, najmúdrejší hlúpy Jano, ty naj milovanejší medzi najzamilovanejšími, ty najskúsenejší medzi najvyskúšanejšími, ty najkrajší medzi najkrásavcovatejšími, vyslyš moju najúpenlivejšiu prosbu, vyslyš volanie najnešťastlivejšej devy, vyslyš vzdychy najubolenejšieho srdca - a daj sa mi najesť pečenej husaciny, lebo od hladu odpadnem a nedostaneš ma za manželku!"

Vtedy vyšiel spoza záclony sám kráľ a so slzami v očiach ďakoval Janovi za zrýchlenie, a teda aj vyliečenie svojej dcéry. Jano otvoril nedobytnú rajnicu, vybral hus - a princezná ju zjedla celú a nikto ju ani nemusel kŕmiť.

Bola svadba, Jano sa stal kráľom. Ak ho náhodou niekde stretnete, určite vám povie:

„Niet na svete usilovnejšej a výrečnejšej ženy, ako je moja milá Filodendrónia..."