O načisto čokoládovej krajine
O načisto čokoládovej krajine (Rozprávka)
Keď nás to teda v tej načisto obrátenej krajine poriadne
zamixovalo a keď nás odmixovalo a premixovalo do druhej zázračnej krajiny - otvorili sme obaja oči. En ten týnus masku-línus! To, čo sme
uvideli dookola, malo načisto kakaovú farbu, dokonca ani tráva nebola zelená, ani ruža nebola červená, ani vonkoncom nič nebolo inakšie, len
kakaové.
„Pánajána," povedal som. „Teraz už nie sme v ryži, čiže v katastrofe, ale sme v superkatastrofe, čiže v dákej
tmavohnedej grískaši, pánajána!"
Osmidunčo zaskuvíňal: „Pánadunča, z toho by človek dostal pasteurizovanú chorobu! Čo
včuľ?"
Tak sme sedeli a sedeli a po hodine vravím Osmidunčovi:
„Ak sa odtiaľto nepohneme, neviem, čo bude, lebo sa mi zdá,
že sa začínam nohavičkami prilepovať k tejto čudnej zemi. A vôbec - vidí sa mi, že krajina, na ktorej sedím, sa podo mnou roztápa."
„Aj mne sa roztopila pod paprčkami," povedal Osmidunčo a oblizol si prednú labku. V tej chvíli však radostne zaskučal:
„Haúúú, Osmijankóóó, veď táto krajina je z čistej čokolády! Mám absolutórne sladké labky!" a môj verný psík začal
oblizovať trávu, stromy, ba aj kamene a len mliaskal a mliaskal a bajúzy na papuľke mal naozaj celé polepené čokoládou. Odvážil som sa teda
aj ja a tiež som oblizol najbližší strom. Páni moji! Takú mňam mňam mliečnu čokoládu som v živote nejedol! Oblizol som ešte raz a odrazu
len vidím - na strome rastú aj akési tmavšie bobuľky.
To budú asi dáke superextra čerešne, pomyslel som si. Okoštujem, akú majú
chuť!
Okoštoval som a kričím na Osmidunča:
„Veď to nie sú čerešne, ale naozajstné rumové pralinky! Poď sem, ty priateľ
človeka, natrasiem aj tebe, aj sebe, nech sa raz v živote máme dobre!"
A tak sme sa pustili do tých praliniek. Keď sme zjedli každý
asi štvrť kila, pocítil som, že sa mi akosi krúti hlava.
„T-t-to bude asi z toho r-r-rumu!" povedal som Osmidunčovi. Pes pozrel na
mňa trocha mútnymi očami a zabrechal tiahlym hlasom:
„Ha-ha-havw! Asi je to od ru-ru-rumu, ale papkajme ďalej!"
Papkali sme
teda ďalšie rumové pralinky, a keď sme spapkali asi po pol kile, dostali sme veľmi výbornú náladu a dvojhlasne sme zanôtili „Na
konééčnej stááánicííí..."
A tu zrazu... mandolína-fridolína! Z čokoládovej húštiny vyskočili dvaja namosúrení
čokoládoví policajti a namierili na nás obrovské čokoládové kolty:
„Ruky hore, vy bledé, tvarohové tváre!"
Zdvihli sme
ruky... teda ja ruky a Osmidunčo predné labky, a tak sme stáli a stáli. Odrazu do mňa vošla zlosť: vari sa len nenaľakám dákych kakaových
pandrlákov! Povedal som:
„Páni čokoládnici, ste smiešni aj so svojimi sladkými bambitkami!" - a urobil som krok, že im tie
čokoládové kolty vezmem a zjem.
„Bum! Bum-bum-bum!" ozvalo sa. Z koltov vyšľahla čierna para a rovno do nosa mi udrelo - tvrdé
čokoládové dražé. A do kolena druhé a do čela tretie tak silno, že sa mi nad okom spravila hrča.
„Dosť!" vykríkol som.
„Vzdávam sa!" - a pre istotu som znova zdvihol ruky.
Prvý čokoládový policajt zareval:
„Štolverk-sisi-orión, pochodom v
chod!"
Nenápadným pohľadom som zistil, že policajti sú vyrobení z najtvrdšej čokolády na varenie a že každý boj s nimi by bol
beznádejný. Pobral som sa teda, kadiaľ ukázali - po cestičke vpred. A Osmidunčo za mnou. Tak sme kráčali, až sme dokráčali do nádherného
mesta. Obytné domy boli krásne, rôznofarebné, pretože namiesto tehál použili na ich stavbu lentilky čiže francúzske dražé. Úrady boli zo
samých kávových tyčiniek a ministerstvá z tyčiniek Kofila, ktoré kedysi vyhrali zlatú medailu na medzinárodnej súťaži.
Po
glazúrovaných uliciach frndžali čokoládové autá s čokoládovými šoférmi, čokoládové trolejbusy s čokoládovými sprievodcami a
revízormi.
Tak sme prešli mesto a prišli pred kráľovský hrad. Bola to vlastne velikánska tmavohnedá torta. Namiesto vežičiek mala
biele cukrové ruže a okolo nich nápis:
„Blahoželáme k narodeninám!"
A do tejto narodeninovej torty nás vtiahli
policajti.
Prešli sme niekoľko chodieb a zastali pred veľkým trónom z exportnej čokolády. Sedel na ňom nugátový pandrlák s korunou na
hlave, teda zrejme kráľ. A vedľa neho pandrláčka z orieškovej čokolády, tiež s korunkou. Teda zrejme kráľovná.
Policajti
zasalutovali:
„Hlásime vašej najsladšej sladkosti, že sme lapili tvarohového banditu a jeho ostnatého psa! Jedli zo zakázaného stromu
zakázané ovocie a vo chvíli dolapenia boli celkom zrumovaní!"
Nugátový kráľ zagúľal očiskami a húkol:
„Huhúúú, trest
vás neminie! Odsudzujem vás na utopenie v čokoláde najhoršej kvality!"
„Milosť!" zvolal som.
Vtedy vstala kráľovná,
pohladkala nugátkráľa po sladkej hlave a povedala cukrovým hlasom:
„Nerozčuľuj sa, Figaro, zmierni im trest, veď vidíš, ako sa
trasú. Zrejme nie sú dostatočne uvarení."
Kráľ si nás poprezeral, potom hodil rukou:
„Dobre, Fidorka, vyhoviem tvojej
prosbe. Nech sú teda vystrelení čokoládovým delom preč z našej sladkej a šťastnej krajiny."
V tej chvíli ma zdrapil policajt,
Osmidunča zdrapil druhý a napchali nás do obrovského čokoládového dela. Zahrmel výstrel -bum! Leteli sme, leteli, leteli... a potom znova -
bum! ...padli sme -jojojóóój! Kam sme to len padli? No jasné! Do ďalšej zázračnej krajiny. A či tam bolo niečo na rozprávku súce, poviem
vám, kamaráti moji, nabudúce.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta